Dobré noviny
Východniar vyrobil auto, ktoré nenájdete nikde inde na svete. Zo železa dokáže vytvoriť takmer čokoľvek
Petronela Svečnjaková
Petronela Svečnjaková

Východniar vyrobil auto, ktoré nenájdete nikde inde na svete. Zo železa dokáže vytvoriť takmer čokoľvek

Koláž DN - umelecký kováč Vladimír Eperješi a jeho dračie auto.
Koláž DN - umelecký kováč Vladimír Eperješi a jeho dračie auto. — Foto: Archív Vladimíra Eperješiho.

Remeselník hovorí, že jeho najväčším cieľom je robiť ľuďom radosť.

KOŠICE 11. marca - Vyhňa a v nej práca s kovom, kladivom a nákovou - takto vyzerá bežný deň Vladimíra Eperješiho. Je to umelecký kováč z Košíc, ktorý sa tradičným remeslom živí už takmer 20 rokov. Z kovu vyrába nábytok či brány, ale aj obdivuhodné sochy či dokonca rozprávkové autá.

V rozhovore s Vladimírom Eperješim sa dočítate, ako sa dostal k umeleckému kováčstvu, na aký svoj výrobok je najviac hrdý a aj to, ako vznikalo jeho najnovšie dielo - dračie auto.

Dračie auto.
Dračie auto. Foto: Archív Vladimíra Eperješiho

Vašou prácou a záľubou zároveň je umelecké kováčstvo. Ako ste sa k tomuto remeslu dostali?

K tejto práci som sa dostal náhodou. Bolo to skôr ako privyrobenie si popri práci. Moja práca v tom období, asi pred 18 rokmi, bola psychického charakteru. Pracoval som ako majster v strojárňach na obrobni. Ubíjalo ma to a chýbalo mi fyzická práca. Začal som malými vecami a postupne som to dopracoval na terajšiu úroveň.

Aké služby a výrobky ponúkate zákazníkom?

Zo železa dokážem vyrobiť všetko. Nemám hranice. Dokonca opravujem aj rýle, motyky, sekery a iné. Prioritne vyrábam brány, mreže, zábradlia, sochy, plastiky. Jednoducho všetko, čo si zákazník zmyslí.

Stôl, ktorý vyrobil Vladimír Eperješi.
Stôl, ktorý vyrobil Vladimír Eperješi. Foto: Archív Vladimíra Eperješiho

Vaše výrobky vznikajú tradičnými kováčskymi technológiami. Aké to sú?

Tradičná kováčska technológia je kladivo, vyhňa, uhlie, nákova a kopec pot. Práca vo vyhni je namáhavá, ale je to základ výroby kovaných predmetov.

Je teda narábanie s kovom náročné? Ako ste sa naučili s ním pracovať?

Nie je to náročné, pokiaľ viete, ako na to. Na začiatku mojej kováčskej kariéry to bolo strašné trápenie. Nevedel so ako, prečo, načo a čo... Naučiť sa kovať je jednoduchšie, ak vám to niekto ukáže. Ale mne to nikto neukázal, pretože v mojom okolí žiadny kováč nebol. Učil som sa sám na vlastných chybách. A aj preto sú moje výrobky iné a jedinečné.

Stolička, ktorú vyrobil umelecký kováč V. Eperješi.
Stolička, ktorú vyrobil umelecký kováč V. Eperješi. Foto: Archív Vladimíra Eperješiho

Pracujete vo svojej kováčskej dielni sám alebo máte aj pomocníkov?

Väčšinou sám. Keď som mal pomocníka, ten sa naučil, lebo mal od koho, a išiel si svojou cestou. Nikdy mi to nevadilo, lebo som ho naučil len to, čo som chcel. A po rokoch vidím, že nikto z nich nepostúpil ani o stupienok.

Na ktoré svoje kovové dielo ste najviac hrdý? Ako vznikalo?

Na všetky svoje diela som patrične hrdý. Všetky som totiž robil s láskou a srdcom. Každé moje dielko sa rodilo ťažko a krvopotne, o každom by som vedel rozprávať hodiny a hodiny.

Interiér dračieho auta.
Interiér dračieho auta. Foto: Archív V. Eperješiho

Jedným z vašich najimpozantnejších výrobkov je dračie auto, ktoré ste vyrobili z kovového odpadu. Ako vznikol tento nápad?

Dračie auto je najnovší prírastok do mojej zbierky. Je to už tretí pojazdný voz, ktorý mám. Prvé auto bolo elektromobil, druhé slimák na kolesách, a drak je klenot zbierky. Vznikal v mojej hlave pred tromi rokmi. Nápad bol ako prvý, nákres ako druhý a výroba ako tretia časť, ktorá bola najťažšia. Vo fabrike na autá majú niekoľko oddelení na to, aby sa zrodil automobil. Ja len jedno. Na dračom aute som pracoval rok a pol, je hotové na 90 %. Plánujem na ňom ešte nejaké vylepšenia. Auto je poskladané zo stoviek šupín a asi 1000 kilogramov železa, ktoré tvorí hlavne karosériu. Podvozok je originál Volkswagen Chrobák z roku 1968. Na tom som potom staval karosériu, ktorá dostala finálnu podobu až na konci výroby. Interiér som si navrhol sám, pomohol mi s ním čalúnnik. Použili sme imitáciu krokodílej kože.

Na Slovensku nebol v posledných rokoch o remeslá veľký záujem. Prečo je podľa vás dôležité ich zachovať pre budúce generácie?

Na Slovensku chce byť každý riaditeľ, úradník, doktor, právnik... Ale robiť nechce nikto. Remeslo ma zlaté dno, ale pozor, v dnešnej dobe aj zradné. Takmer nikto vám nepomôže, hlavne úrad, od ktorého to čakáte. Veľakrát mám pohnútky odísť zo Slovenska, pretože sa tu cítim, ako by som tu nemal byť.

Aké sú teda vaše plány do budúcna?

Cieľov mám veľa, veľmi veľa. Chcem ale hlavne robiť radosť ľuďom, keď vidia moje dielka. To je môj najväčší cieľ.

Už ste čítali?