Jozef zahodil úspešnú kariéru, aby pomáhal vozíčkarovi Milanovi. Chystajú sa spolu na púť Európou

STREČNO 10. marca - Vzdal sa vlastného pohodlia a dobre platenej práce, aby mohol urobiť niečo pre druhých. Keď sa Jozef Kivoň zo Strečna dozvedel o projekte Poutí k sobě, ktorého cieľom je splniť sen svalovému dystrofikovi z Česka Milanovi Langerovi, neváhal ani chvíľu. Niekoľkočlenný tím vozíčkara vezme na viac ako 3000 kilometrov dlhú Svätojakubskú púť, ktorej poslednej zastávkou je hrob svätého Jakuba Staršieho v španielskom Santiagu de Compostela.

V rozhovore s Jozefom Kivoňom sa dočítate, čo mu dáva nezištná pomoc druhým, ako je tím Poutí k sobě pripravený na 6-mesačnú cestu Európou s nevládnym pánom a aj to, prečo je dobré, ak sa nebojíme životných zmien.

Pre informáciu o pánovi Milanovi Langerovi, na ktorú ste náhodou natrafili na sociálnej sieti, ste zahodili úspešnú manažérsku pozíciu. Kde ste pôsobili?

Pracoval som ako zástupca vedúceho a pri tejto pozícii má človek istú zodpovednosť a povinnosti, ktoré ma zo začiatku bavili, ale stále som cítil, že ma to nijako nenapĺňa. Pri tejto práci som si uvedomil, že po sebe nezanechávam žiadnu stopu. Nie som človek, ktorý túži po uznaní, ale cítim, že chcem robiť veci, ktoré majú pre mňa väčšie hodnoty ako riadenie tímu na 12-hodinovej zmene.

Kto je Milan Langer a čím je jeho príbeh taký silný, že ste sa až rozhodli odísť z práce?

Keď som bol v práci, tak sa mi náhodou zobrazil inzerát s textom: „Hľadáme ženy a mužov, ktorí majú chuť a odvahu vydať sa na nezvyčajnú pešiu púť z Olomouca do Santiaga de Compostela a potom ešte kúsok ďalej na kraj sveta.“ Bez váhania som reagoval na ponuku a odoslal som e-mail. V inzeráte bolo uvedené, že je Milan na vozíčku a to mi pripomenulo, že nie je dôležité sústreďovať sa na momentálny stav našej fyzickej bytosti, ale pokiaľ má človek sen, tak ho treba uskutočniť. Milan bol do nedávna pre mňa neznámy človek. Dodnes sme mali len dve stretnutia, ale cítil som, že je to človek, ktorý sa nevzdáva a aj napriek hendikepu prekračuje svoje limity, a dokonca aj limity fyzicky zdravého človeka. Milan je optimista a aj napriek svojmu ochoreniu nestráca nádej. Musím povedať, že svojím prístupom a optimizmom posúva vpred celý náš tím Poutí k sobě. Milan nás učí, ako mu asistovať a nedá sa to robiť, ak by tam chýbal priateľský vzťah. Každému z nás musí dôverovať a rovnako my musíme dôverovať jemu a celému tímu.

Snom pána Langera je absolvovať Svätojakubskú púť, ktorá vedie cez celú Európu a jej cieľom je pútnické miesto v Santiagu de Compostela. Je napriek svojmu hendikepu scestovaný?

Milan precestoval Áziu a spolu s jeho asistentkou Vendy, ktorá sa okrem iného venuje pomoci v Afrike, vznikol nápad vyraziť na mesačnú púť. Milan je ale megaloman. V roku 2017 túto púť absolvoval Honza Dušek a nakrútilo tom pekné video Camino na kolečkách. Milana a Vendy zo žartu napadlo absolvovať túto cestu od prahu dverí. Táto myšlienka sa ale uhniezdila hlboko a čoraz viac prichádzalo uvedomenie, že všetko je reálne. Ostávalo už nájsť rovnako šialených ľudí do tímu a sponzorov, aby sme mali zabezpečené aspoň základné veci.

Na Svätojakubskú púť sa s pánom Langerom nechystáte len sami dvaja. Aký veľký je váš tím, kto ho tvorí?

Samozrejme, sami s Milanom by sme to nedokázali. Náš tím Poutí k sobě tvoria ešte 4 ľudia: Ondrej Hladký, Hanka Pospíšilová, Vendula Pavláčková Ivana Lisztwanová Krčmová. Náš tím má aj podporu na diaľku, pretože sami nebudeme schopní riešiť veľmi veľa, nielen organizačných vecí. Na diaľku nám budú pomáhať Azareta a Nika.

Ako dlho bude vaša púť trvať a kedy sa začína?

Naša púť sa začína 21. marca a plánované to je asi na 6 mesiacov. Z Olomouca na koniec sveta nám mapa ukazuje viac ako 3400 kilometrov. Chceli by sme prejsť priemerne 20 km denne a jeden deň v týždni si dopriať odpočinok. Už teraz ale počítame s tým, že to nebude jednoduché, ale riadim sa otázkou: „Prečo mám robiť len to, čo je jednoduché?“ Cesta bude náročná. Nie vždy budeme schopní Milana len tlačiť a čaká nás ťahanie a prenášanie, keď budú musieť pomôcť aj dievčatá. Ide o tímovú prácu a jeden bez druhého to nezvládneme.

Pán Langer je svalový dystrofik a je pripútaný na invalidný vozík. Neobávate sa komplikácií, ktoré počas púte môžu nastať?

Milanovi sa už v detstve prejavila progresívna svalová dystrofia zvaná aj ako myopatia, čo znamená, že sa s ňou narodil. Asi do sedem rokov lozil po štyroch a neskôr do sedem rokov po zadku. V puberte už bol odkázaný na invalidný vozík. Každým rokom sa jeho stav zhoršoval a momentálne môže hýbať len hlavou, čo mu umožňuje pozerať sa stále na hviezdy. Otázku o komplikáciách dostávam často a nemám žiadne pochybností o tom, že by sme problémy spoločne s tímom nezvládli. Viem, že komplikácie prídu, ale aj to beriem ako výzvu prekročiť svoje hranice. Všetko sa dá zvládnuť, pokiaľ správne nastavíme naše myslenie.

Ako vaše okolie prijalo fakt, že ste sa vzdali vlastného pohodlia a živobytia, a namiesto toho pomáhate cudziemu človeku splniť si jeho sen?

Moje okolie na to reaguje rôzne. Niekto tomu nerozumie, prečo som sa rozhodol práve pre cestu s neznámymi ľuďmi a asistenciou vozičkárovi, ktorého som videl len dvakrát v živote. Prečo dávam výpoveď v práci, keď si môžem budovať budúcnosť. Moja odpoveď je, že to tak cítim. Cítim, že to musím urobiť. Nečakám, že ma niekto pochopí a bude rozumieť môjmu rozhodnutiu. Často sa snažíme žiť ako väčšina nášho okolia. Mať to, čo majú iní. Za seba musím povedať, že ma vôbec neláka život podľa vzorca. To, ako nám niekto hovorí, že toto je správne, aby si mal šťastný život... Už od malíčka nám hovoria, ako máme žiť. Netvrdím, že je to zlé a veľa ľudí je aj vďaka tomu šťastných. Ja chcem výnimočný život, každý deň prežívať dobrodružstvo. Hlavne chcem robiť veci, ktoré chcem ja, a nie to, čo odo mňa vyžaduje okolie. V mojom okolí sa ale nájdu priatelia a rodina, ktorých odpovede boli, že zo mňa cítili, že odídem a dokonca aj to, že už bolo na čase znovu zbaliť batoh. Nikdy totiž nevieme, kam nás zavedie cesta, po ktorej sa vydáme. Čo bude po návrate, vôbec neviem. Možno sa niekde usídlim a možno budem človekom s večne zbaleným batohom.

S dlhými púťami už máte skúsenosť - pešo ste sa vybrali z Francúzska až k Atlantickému oceánu. Čo vám táto cesta dala?

Táto cesta mi doslova prekopala život a myslenie. Môžem povedať, že som si prešiel celkovou transformáciou. Na túto púť som vyrážal s myslením účasti, ako turista. Neskôr som pochopil, že táto púť si ma zavolala. Jednoducho som sa jej musel zúčastniť, aby som pochopil veci, ktoré sa mi v živote udiali. K udalostiam, ktorým som nerozumel, som vďaka Caminu dostával lekcie, ktoré mi pomohli všetkému porozumieť. Od všetkého som chcel utiecť a nakoniec to tam bolo so mnou. Na tejto púti zažijete to, čo zažiť máte a stretnete toho, koho stretnúť máte. Rovnako ako aj v bežnom živote, ale pri povinnostiach to nevidíme. Sústreďujeme sa skôr na obviňovanie ostatných, ako na uznanie vlastných chýb. Nie každý to prežíva a cíti ako ja, a aj to je v poriadku. Pri putovaní som prišiel na to, že najťažšie býva byť sám so sebou, so svojimi myšlienkami a odpustiť samému sebe. Stretával som rôznych ľudí, doma by sme ich označovali chudobní alebo bohatí. Na tejto púti je úplne jedno, kto ste. Vlastníte len to, čo máte v batohu, a to sú základné veci na prezlečenie a hygiena. Jednoducho ste pútnik kráčajúci s batohom.

Čo očakávate od Svätojakubskej púte s pánom Langerom?

Neočakávam nič, ale zároveň sa teším na všetko. Už teraz sa teším na nové lekcie, stretnutia a pochopenie, ktoré mi táto cesta ukáže. Uvedomujem si, že všetko sa deje pre niečo a verím, že táto púť celému tímu pripomenie hodnoty, na ktoré často zabúdame. Pre každého z nás to bude úžasná a nie vždy ľahká skúška plná zážitkov.

Aký je váš odkaz pre ľudí, ktorí sa boja urobiť veľkú zmenu v živote, aj keď cítia, že ju potrebujú?

Hlavne neverte tomu, keď vám okolie tvrdí, že niečo nejde, alebo že to nedokážete. Niekedy si myslíme, že sa nás svet, alebo naše okolie snaží pripraviť o sny, ale pritom sme to my sami. Myslite na to, že nikto neponesie zodpovednosť za vaše rozhodnutia. Nekopírujte ostatných a uvedomte si, že každý z vás je jedinečná bytosť. Verte svojím snom a hlavne ich realizujte. Život je príliš krátky na to, aby sme svoje sny odkladali na neurčito. Každá cesta, po ktorej sa vydáme, sa stáva cestou, po ktorej máme ísť. Prajem vám šťastnú cestu vaším životom.