Slovenskí muži nie sú galantní a ženy nevedia, kto je pravá dáma. Odborníčka na protokol vysvetľuje, ako sú na tom Slováci

BRATISLAVA 12. februára - Pravá dáma nemá problém dať si borovičku v krčme 4. cenovej skupiny a bez problémov zvládne aj recepciu so smotánkou. Je charizmatická, takže keď v kontexte povie drsnejšie slovo, nevyznie to vulgárne. Aj takéto informácie nám prezradila odborníčka na protokol Mária Holubová.

V rozhovore pre Dobré noviny tiež povedala, že Slováci stále trpia „poddanským syndrómom“, že starších ľudí sa nepatrí oslovovať „teta“ a „ujo“ a aj to, že keď sa politici začnú vyjadrovať hanlivo, stratili už všetky argumenty.

Pozdravenie sa, stolovanie, podávanie rúk alebo kultúrne udalosti - to sú najčastejšie situácie, v ktorých by sme sa mali správať podľa bontónu. Ovládajú Slováci bontón? Aké najväčšie prehrešky voči nemu robia?

Podľa bontónu alebo nepísaných pravidiel spoločenského styku, ktoré sa vyvíjali stáročia, ich dedíme a ten základ dostávame výchovou v rodine. Ťažko povedať, že keď nás to nenaučia rodičia, či to „dobehneme“. Pozdraviť sa, vedieť stolovať sú všetko návykové procedúry, ktoré iné identity naozaj dostávajú v detstve. Na Slovensku sú s nimi dosť problémy, aj keď sa teraz nevyhnem určitému zovšeobecneniu. Chýba mi u Slovákov zdvorilosť k žene. Bežne sa ženy zdravia mužom a chlapcom prvé, vyhnú sa im na chodníku. Muži sa zdravia medzi sebou a na ženu zabudnú alebo sa jej pozdravia nakoniec. Za stôl by si mala prvá sadnúť domáca pani - hostiteľka a prvá by si mala nabrať jedlo. My to robíme naopak. Domáca pani si sadne posledná, ak si vôbec sadne. A vynukuje všetkých dookola. Nevieme sa predstaviť a nedokážeme byť ani kontaktná osoba v predstavovaní. Stáva sa pri stretnutí, že sa rozprávame a nepredstavíme partnera, ktorý je s nami. Zdravíme sa Dobrý, brý, dovi, majte sa nielen v súkromnom styku, ale aj v pracovnej komunikácii.

V rámci protokolu platí, že čím vyššie postavená osoba, tým zdvorilejšie by sa mala správať voči nižšie postavenej osobe. Dbajú Slováci na toto pravidlo?

Pravidlo sa vyvíjalo v historickom kontexte a súviselo s osobou panovníka. Napríklad: Maximilián I., posledný rytier Európy, bol veľmi vzdelaný a podporoval umelcov. Medzi jeho obľúbencov patril maliar Albrecht Dürer, ktorý pracoval na výzdobe chrámu, kde ho panovník s dvoranmi navštívil. Bol taký zabratý do práce, že si nevšimol, že sa pod ním kýval rebrík. Cisár prikázal jednému šľachticovi, aby mu ho podržal, ale on odmietol, lebo to bolo pod jeho úroveň. Maximilián I. sa nahneval a rebrík sám podržal so slovami: „Z každého sedliaka môžem urobiť šľachtica, ale zo žiadneho šľachtica neurobím Albrechta Dürera“. Alebo francúzsky kráľ Ľudovít XV. bol na prechádzke s vychovávateľom a stretli žobráka, ktorý sa poklonil s deravým a špinavým klobúkom. Vychovávateľ o chvíľu povedal panovníkovi: „Vaše veličenstvo, práve som bol svedkom, ako žobrák prekonal v zdvorilosti kráľa“. Ľudovít XV. bežal za žobrákom, dal si dolu klobúk a poklonil sa mu, lebo francúzskeho kráľa nesmie nikto prekonať v zdvorilosti.
Na Slovákoch sa stále prejavuje zdedený slúžkovsko-nevoľnícko-poddanský syndróm, že sme submisívni až vtieraví pred vrchnosťou, a arogantne sa správame k nižšie postaveným, ktorým radi dávame najavo, že niečo znamenáme. Vyplýva to z nedostatočnej práce jedinca, ale aj národa na sebaúcte a sebavedomí.

Ako vyzerá a ako sa správa pravá dáma a pravý džentlmen?

Kvázi dáma má problém so všetkým, pravá dáma s ničím. Pravá dáma je vzdelaná žena, ktorá si váži svoj pôvod na nič sa nehrá, nevyrába si životopis na mieru a je prirodzená. Nemá problém si dať borovičku v 4. cenovej skupine a zvládne aj recepciu na najvyššej úrovni. Je taká šarmantná a charizmatická, že keď povie v kontexte sprosté slovo, nevyznie to vulgárne. Slovenské ženy majú divné predstavy o dáme, lebo ich máme veľmi málo. Myslia si, že čím sú dorobenejšie, vyfintené a do každého pichajú, čo robia zle a ako sa to nemá, tak sú akceptované ako dámy. Slovenským mužom chýba galantnosť. Len tak pre zaujímavosť, páni: galantnosť nič nestojí a budú vás milovať ženy od 8 do 80 rokov. Tak prečo ňou šetriť?

Ako by ste ohodnotili politickú kultúru na Slovensku? Vystupujú političky a politici podľa pravidiel slušnosti?

Protokol platí pre politikov, štátnikov, diplomatov a ich rodinných príslušníkov a je postavený na sebaovládaní a jeho troch faktoroch: slušnosť, zdvorilosť a takt. Slušnosť je vlastne výchova v rodine, ale zdvorilosti a taktu by sa mali naučiť, lebo je to naučiteľné. A v tomto prípade niekedy na politikoch vidieť, že tento proces nezvládli. Ale je to len práca na sebe samom, disciplína konania, na ktorej je postavená zdvorilosť a takt.

Prečo sa podľa Vás slovenskí politici nezdráhajú použiť neslušné výrazy a vulgarizmy?

V pracovnej komunikácii nastupujú vulgarizmy vtedy, keď sa strácajú argumenty. Strata argumentov je veľmi nepríjemná pozícia, keď je človek zahnaný do kúta a ťažko si priznáva, že sa ocitol na parkete neistoty. Miesto toho, aby takticky ustúpil, tak vyráža do útoku, aby to zakryl, osobne zaútočí a použije vulgarizmy.

Vedia sa Slováci obliecť do práce? Ak niekto pracuje napríklad v kancelárii vo veľkej firme, ako by sa mal obliekať?

To je už parketa biznis protokolu, kde platí, že šéf určuje pravidlá hry a to, ako majú zamestnanci chodiť upravení do práce. Rozhodne do práce nepatrí voľnočasové oblečenie a oblečenie určené na šport. Z vlastnej skúsenosti viem, že majitelia firiem s tým majú problém, lebo zamestnanci odmietajú rešpektovať ich požiadavky. Rozhodne tepláky, športová obuv, vetrovky, mikiny by to nemali byť. Pre dámy platí: žiadne dekolty, extrémne minisukne, sieťkové pančuchy a topánky na platforme. V biznis protokole by to ani nemali byť topánky na ihličkovom opätku, ktoré sú určené viac do spoločnosti.

Ako to je s tykaním a vykaním na pracovisku - kto komu navrhuje tykanie? A akým spôsobom sa dá slušne odmietnuť, ak si s niekým nechceme potykať?

Bol jeden čas taký trend, že všetci si tykáme a oslovujeme sa krstným menom, ale to platí pre firemnú kultúru na vysokej úrovni, ktorú my nemáme. Pre medziľudské vzťahy na pracovisku je niekedy vhodné zachovať vykanie. Tykanie navrhuje nadriadený podriadenému, v súkromí žena mužovi, starší mladšiemu a druhá strana by nemala odmietnuť. Platí pravidlo, že ak si s niekým nechceme tykať, nesmieme dopustiť situáciu, v ktorej by sa to mohlo stať. Priznám sa, že neviem, ako je to v súčasnosti, ale nám začali vykať profesori na strednej škole, teda keď sme mali 15 rokov.

Stretli ste sa s nejakým všeobecne známym mýtom, o ktorom si ľudia myslia, že takto je slušné sa správať, ale nie je to pravda? Alebo naopak?

Vyslovene neslušné je, keď mladý človek hovorí staršiemu teta a ujo, čo je na Slovensku častý jav. Mal by oslovovať pán alebo pani. My na Slovensku považujeme ukazovanie prstom za neslušné, ale v protokole je to kontextové a situačné gesto, to znamená, že musíme presne vedieť, kedy si môžeme dovoliť ho použiť. Takisto považujeme za neslušné mať ruky vo vreckách, ale tiež je to situačné a kontextové gesto, ktoré navodzuje atmosféru uvoľnenosti. Veľakrát naše vystupovanie vyzerá ako neslušné, keď sme zahľadení do seba, nemáme dostatočnú sebaúctu, neveríme si. Nevážime si pozvanie do spoločnosti a dávame to najavo tým, že sa nedbanlivo oblečieme a máme problém s dochvíľnosťou. V spoločnosti sa rozprávame o osobných problémoch, chorobách, liekoch a domácich prácach a hlavne, čo všetko stojí a akí nanič sú naši politici. Slováci si nevedia nič užiť a viac rozmýšľajú v intenciách, ako sa to nedá, a nie, ako sa to dá.