Dobré noviny
Slovenka minula úspory, aby mohla skúmať Indiánov v pralese. Ženy si ju tak obľúbili, že sa jej zverili aj o vražde
Marián Balázs
Marián Balázs

Slovenka minula úspory, aby mohla skúmať Indiánov v pralese. Ženy si ju tak obľúbili, že sa jej zverili aj o vražde

Svojho času bol výskum slovenských vedcov unikátnym.

BRATISLAVA 11. februára - Mnohí slovenskí vedci a výskumníci sa pri svojej práci dostávajú do vzdialených exotických končín. V nich sa stretávajú so zaujímavými a často zvláštnymi kultúrami a ľuďmi. Takto sa religionistka Tatiana Podolinská pred časom dostala k výskumu v Mexiku a v Guatemale a práve o tomto dobrodružstve porozprávala v relácii KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom.

„Koncom 90-tych rokov sme uskutočnili antropologický výskumný program. S mojím vtedajším priateľom profesorom Milanom Kováčom sme vycestovali s veľkou dávkou idealizmu a romantizmu do Guatemaly. Naštudovali sme si slovníky lacandónskeho jazyka, pretože tento kmeň Mayov ostával jediným nepreskúmaným. Už predtým sa objavili ojedinelé výskumy amerických antropológov, ktoré - ako sme neskôr pochopili - zostali úplne na povrchu a vôbec nezahŕňali ženy,“ spomína Tatiana Podolinská.

Vybavení slovníkmi, konzervami a špeciálnymi pasmi nadviazali kontakt s univerzitou v Mexico City, ktorá im poskytla základné kontakty a informácie a odporučila, aby sa nevydávali za vedcov, pretože v tom čase v oblasti zúrila občianska vojna a vedci a novinári boli považovaní za niekoho, kto by mohol vyniesť informácie do sveta. Tvárili sa, že sú obyčajný turistický pár na dovolenke, ktorý je zvedavý na domorodcov.

„Prvé tri mesiace som zažívala kultúrny šok.“

Po príchode do terénu musela čeliť realite

„Šla som tam plná očakávaní a s množstvom stereotypov o krásnych, dokonalých Indiánoch, no počas prvých troch mesiacoch som zažívala kultúrny šok. Bola to hrozná dezilúzia, pretože tí Indiáni nás vôbec neprijímali. Bolo nemožné vytvoriť si s nimi akýsi most dôvery. Dalo by sa povedať, že tam som sa po prvý raz stretla s prevráteným rasizmom. V ich očiach sme boli poddruh ľudí, pretože sme neovládali ich zvyklosti, správali sme sa ako slon v porceláne. Zbierali sme jedovaté drevo, ktorým sme veselo kúrili, nevedeli sme pracovať s mačetou, ja som nevedela prať,“ popísala pre Dobré noviny Podolinská.

Počas pobytu v takomto prostredí sa Tatiana Podolinská musela učiť po španielsky. Základy sa vraj naučila už v lietadle a vo chvíli, keď sa ocitla na hranici medzi Mexikom a Guatemalou, bola akoby ju hodili do vody. Musela sa učiť nielen španielsky, ale aj lacandonsky a robila to paralelne.

„Zistila som, že nemám uši.“

„Mayčina pozostáva z množstva slov, ktoré majú tri hlásky, ktoré sú veľmi podobné, no vyslovujú sa inak. My sme na to neboli zvyknutí, a preto vzniklo množstvo vtipných situácií, kedy sa domáci na nás smiali alebo nám vôbec nerozumeli, pretože sme povedali niečo inak, ako sme to pôvodne zamýšľali,“ opisuje Podolinská. Ďalej pre spravodajský portál Dobré noviny uviedla, že sa časom dostala do pozície, kedy si ju ženy z miestnej komunity zaradili medzi seba a potom ju zasypávali toľkými informáciami, až ich musela „krotiť“. Zverovali sa jej s intímnosťami o svojich manželstvách, mužoch či vraždách, ktoré sa v ich spoločnosti udiali. Tam sa Tatiana Podolinská dostávala do miery takej intimity, že jej to ako výskumníčke bolo nekomfortné.

Dáta, ktoré dvojica so sebou priniesla, sa v tom čase pokladali za unikátne. Mali záchranný charakter, čo znamená, že ak by to oblasti, v ktorej žijú Lakandónci, prišli noví výskumníci, mohli by sa opierať o výskum slovenskej dvojice vedcov.

Celý rozhovor s religionistkou si môžete pozrieť v priloženom videu.

Už ste čítali?