Po revolúcii im štát vrátil zdevastované dedičstvo. Česká rodina svojpomocne vrátila zámku a dvom hradom slávu

LOBEČ 3. septembra (Dobré noviny) - Určite si už nejeden z nás povedal, že aké skvelé by bolo niečo zdediť. Alebo aký skvelý by bol život na zámku. Nuž, takéto niečo sa splnilo rodine Šimonkovcov, ktorá začiatkom 90. rokov zdedila hrad a dva zámky, ktorým vracajú zašlú slávu.

Houska, Lobeč, Stránov a k tomu 500 hektárov poľností a 2000 hektárov lesov a rybníkov pri mestečku Mšeno. Za toto všetko môžu vďačiť ich predkovi Josefovi Šimonkovi, ktorý bol kedysi prezidentom závodov Škoda.

„Môj pradedo sa narodil kúsok odtiaľto v Stránke. Pochádzal z richtárskej rodiny. Pre Škodovku začal pracovať v roku 1882. Z obyčajného kancelárskeho praktikanta sa v automobilke vypracoval na muža číslo dva, hneď po Emilovi Škodovi. Od roku 1904 zastával post obchodného riaditeľa so sídlom vo Viedni,“ prezradil pravnuk Jaromír Šimonek pre magazín ego!.

Rozprávkový plat

Rešpekt si vyslúžil najmä po 1. svetovej vojne, keď získal obrovské financie na to, aby mohli závody Škoda fungovať aj naďalej. A dokonca si za svoj prínos do priemyslu vyslúžil v roku 1918 titul barón od posledného rakúskeho cisára a českého kráľa Karola I. A ako to už býva, barón si zaslúži aj nejaké tie majetky, ktoré sa mu postupne podarilo získať.

Jeho sídlom sa stal zámok Lobeč, kde prijímal vplyvné osobnosti vtedajšej doby, a to aj vrátane československého prezidenta Masaryka. A zvykol tu organizovať aj rôzne porady.

„Počas krátkej doby mu navrhli, aby sa stal ich prezidentom. On však tvrdil, že venoval Škodovke dosť času a že už prichádza nová vlna. Lenže oni ho prehovárali, vtedy sa ešte onikalo: 'Určili si plat, pán Šimonek, možno správna rada bude reflektovať na ich požiadavky.' Tak si pradedo údajne povedal o strašne vysoký plat, aby sa deputácie zbavil. Tá bola pravdaže za týždeň späť s tým, že správna rada navrhovanú výšku mzdy odsúhlasila. A tak do Škodovky znovu nastúpil a zostal ďalších 14 rokov,“ usmieva sa Jaromír, ktorý sa intenzívne zaujíma o ich rodinnú históriu.

Aj vďaka tomu si mohol dovoliť zrekonštruovať cenné nehnuteľnosti a pomáhal mu s tým renomovaný taliansky architekt Giuseppe Zotti. Jeho vplyv rástol, a dokonca sa stal senátorom agrárnej strany a na tomto poste zotrval až do roku 1934, keď zomrel.

Hladný lev

Na rad nastúpil jeho syn František, ktorý však namiesto priemyslu našiel zaľúbenie skôr vo zvieratách a poľovníctve. Dokonca mal na zámku Stránov aj vlastnú zoologickú záhradu, kde bol atrakciou číslo jeden lev Cézar, ktorého dostal od manželky Tomáša Baťu. Keď však vypukla ďalšia vojna, nemal pre neho dostatok mäsa, lebo všetok dobytok putoval na front. Daroval ho teda do ZOO v Děčíne. „Lenže César v Děčíne nežral, zrejme mu bolo smutno. Preto sa za ním deduško do zoo vybral, aby mu 'dohovoril'. Vraj to pomohlo,“ rozpráva ďalšiu rodinnú historku Jaromír.

Vzápätí sa však zachmúri, pretože jeho dedko zomrel za „veľmi podivných okolností“ počas automobilovej nehody, ktorú zavinil člen ŠtB. 

Znárodnenie

Rodina Šimonkovcov však prišla nielen o milovaného dedka, ale v krátkej dobe aj o majetok. Hrad Houska zabrala nemecká armáda a zámok Lobeč slúžil pre Hitlerjugend. A krátko po vojne o Lobeč a ostatné majetky prišli úplne.

Pomohol im však spisovateľ Eduard Štorch, ktorý sa preslávil románom Lovci mamutov. Zaviazaný bol totiž ich slávnemu pradedovi Josefovi, ktorý mu ešte ako prezident Škodovky daroval pozemok neďaleko Lobče, kde si vystaval drevenú vilku. A práve v nej mladá rodina po vyvlastnení majetkov žila.

Jaromírov otec, taktiež Jaromír, sa vrátil ku koreňom, aj keď nie úplne. Hoci pracoval v závode Škoda, kariéru ako jeho dedo Josef už nedosiahol, pretože mu to bývalý režim neumožnil.

Návrat ku koreňom

Návratu rodinných majetkov sa dočkal napokon až jeho syn Jaromír, a to až začiatkom 90. rokov v rámci reštitúcie. Štát mu ich však vrátil v zdevastovanom stave a jeho rodina sprvoti nevedela, čo s takýmto obrovským majetkom robiť. Napokon však spojili sily a po 25 rokoch im prinavrátili zašlý lesk a slávu. 

Jaromír má už sedemdesiatku za sebou, no so starostlivosťou o všetky panstvá mu pomáha jeho dcéra Zuzana Pavlíková Šimonková, ktorá sa venuje turizmu. „Mojou ambíciou je majetok udržať a predať deťom,“ prezradila dvojnásobná mama pre denník Dotyk.

Na starosti má hrad Houska, a to nielen jeho bežný chod, ale aj program, ktorý sem ročne priláka tisíce turistov. Na zámku Lobeč sa zas môžete ubytovať v penzióne a cítiť sa tu naozaj kráľovsky.

Rodina sa však vo veľkom venuje najmä svojmu veľkostatku a ich čas vypĺňa starostlivosť o poľnohospodárstvo, lesníctvo či poľovníctvo. Starajú sa aj o nehnuteľnosti, ktoré sa snažia vrátiť do podoby z 30. rokov minulého storočia, čo je však pre nich finančné veľmi náročné.

O tom, aký je život na zámku rodiny Šimonkovcov, sa viac dočítate v článku magazínu ego!.