Dobré noviny
Etnologička: Právo prvej noci kedysi patrilo svokrovi, na vidieku zemepánovi
Kristína Jurzová
Kristína Jurzová

Etnologička: Právo prvej noci kedysi patrilo svokrovi, na vidieku zemepánovi

Erotické hry, právo prvej noci, ale aj slávnostné uvedenie do nevestinca. Milostný život našich predkov sa spája s rôznymi kuriozitami, ktoré vám odhalí známa slovenská etnologička Katarína Nádaská.

BRATISLAVA 4. augusta (Dobré noviny) – Či je svetlo, či je tma, či mi v rici neľochtá. Aj tak znel názov erotickej hry, ktorú naši predkovia kedysi hrávali na východnom Slovensku. Boli to hry slobodnej mládeže počas takzvaných páračiek, kde nikto iný nemal prístup. „Zhaslo sa svetlo a každý mal objať tú svoju dievčinu a poľúbiť. Svetlo bolo zhasnuté niekoľko minút alebo sekúnd. Z dnešného moralistického pohľadu by sme to mohli nazvať, že to bol taký ‚grupák‛, ale malo to svoje hranice,“ prezrádza s úsmevom známa slovenská etnologička Katarína Nádaská.

Takéto niečo však mestská mládež nepoznala, pretože randenie bolo menej slobodné a menej benevolentné než vo vidieckom prostredí. Gro mestského obyvateľstva tvorili remeselníci a obchodníci, a tak sa do úvahy bral viac rodokmeň ako láska. A to, či sa k sebe dvojica hodí, vedela nakombinovať takzvaná dohadzovačka.

Kde sa mešťania zoznamovali?

„Také veľké mestá, ako bola Bratislava, mali takzvaný bratislavský ples alebo bratislavský bál, ktorého tradícia existuje aj v súčasnosti, a tam sa prvýkrát predstavovali slobodné mladé dievčatá, slobodní mládenci, mohli si zatancovať a zoznámiť sa,“ vysvetlila pre Dobré noviny Nádaská.

Ak si padli do oka, rodičia zorganizovali domáci koncert, počas ktorého mladé dámy pred väčšou skupinou preukazovali svoje hudobné nadanie a spoločenské správanie. A ak bola ruka v ruke, nasledovali súkromnejšie návštevy. „Zaujímavé bolo, že ak prišiel konkrétny mládenec navštíviť svoje dievča, tak s ňou nesedel sám v salóne, ale vždy tam bola buď gardedáma alebo tou gardedámou mohla byť aj jej mama. Tvárila sa, že štrikuje, háčkuje a, samozrejme, nevstupovala veľmi do rozhovoru. Nesedeli pri sebe, ale vždy mali nejakú prekážku medzi sebou, hovorí Nádaská s tým, že spôsob randenia v meste bol veľmi cnostný.

V prípade, že to bolo medzi mladými naozaj vážne, mohli sa spolu promenádovať aj na verejnosti „per pazuch“, čiže popod pazuchy. Ani tu však nemohla chýbať gardedáma, ktorá stále chodila za nimi. A ak sa muž rozhodol požiadať dámu o ruku, prítomná bola aj mládencova rodina. Zásnuby trvali aj rok, no čím bližšie bol termín svadby, tak mohli byť už aj sami.

Podľa etnologičky to však nebolo vždy len o veľkej láske medzi mladými, pretože manželstvá z lásky sa vo väčšom objavujú až v takzvanom zlatom období medzi dvoma svetovými vojnami. Dovtedy sa preto neraz stávalo, že starý mládenec si vyhliadol mladé dievča a sobáš rovno dohodol s jej otcom. K spoločenskému bontónu mešťanov totiž patrilo, aby bol muž zabezpečený a až potom sa mohol oženiť.

Tam tie vekové rozdiely boli značne veľké. Štyridsaťroční muži boli takí akurát na ženbu a brali si čo najmladšie dievčatá, s ktorými mohli mať aj rodinu. Vyžadovalo sa, aby pre dieťa, ktoré príde na svet, už bolo všetko nachystané. Bohužiaľ, nevesty sa na to nikto veľmi nepýtal,konštatuje Nádaská. Na druhej strane, pravidlá boli nastavené tak, že veľmi dôležitá bola manželská úcta. Oni si často aj vykali. Aj keď to nebola vášeň v našom dnešnom ponímaní alebo láska na prvý pohľad, tí ľudia sa spolu naučili žiť. Možno vášeň bola nahradená dlhodobou láskou a úctou. A keď si to tak vezmeme: Čo viac potrebujeme do manželstva, aby nám vydržalo? pýta sa Nádaská.

Právo prvej noci patrilo svokrovi alebo zemepánovi

Právo prvej noci sa objavovalo už v staroslovanskom období. A zaujímavosťou je, že defloráciu nevesty mal spraviť otec ženícha a nie samotný ženích. Bol to taký zvyk, rituál, ktorý odznel,“ vysvetľuje etnologička.

Špecifické situácie však zažívali ľudia na vidieku aj v časoch nevoľníctva, ktoré sa objavuje v stredoveku a neskôr na prelome 18. a 19. storočia. Ak sa chcel oženiť syn z nevoľníckej rodiny, musel požiadať svojho zemepána a ukázať mu tú dievčinu. A tam niekde vzniklo právo prvej noci. Ak dievčina bola pekná, príťažlivá, zemepán si skonzumoval prvú noc, teda panenstvo, vysvetľuje etnologička. „Právo prvej noci však netrvalo až tak dlho a nie všetci ho využívali, takže potom bolo zrušené,“ dodáva Nádaská.

Vo všeobecnosti sa však od žien požadovalo, aby nevesta bola panna. U mužov to však neplatilo a mladosť si krátili v nevestincoch. „To bolo vyslovene rituálne uvedenie, že povedzme otec vzal svojho dospelého syna do nevestinca,“ hovorí Nádaská s tým, že naši predkovia to nepovažovali za nič zlé, pretože sa očakávalo, že muž mal byť jednoducho skúsený.

Nevesta však svoje panenstvo musela neraz aj preukázať. Podľa etnologičky sa mala po svadobnej noci zobrať zakrvavená plachta a pred ostatnými vystaviť, aby sa preukázalo, že došlo k deflorácii. Čo sa však dialo v prípade, že žena nebola už panna? „‚Široká‛ jej dala nádobku s holúbäcou krvou a keď bolo treba, tak ju poučila, že ju má dať na plachtu a bude svätý pokoj,“ prezradila Nádaská pre Dobré noviny.

Naši predkovia však neraz zažili aj situácie, ktoré si my dnes nevieme už ani len predstaviť. Manželia v meštianskom prostredí spávali v dlhých nočných košeliach, a tak sa často za celý život nevideli nahí,“ hovorí Nádaská s tým, že nočné košele mali preto špeciálne otvory.

Existoval kľúč k šťastnému manželstvu?

Podľa Nádaskej bežné manželské problémy mali určite aj naši predkovia. Ale platilo, že veci sa majú opravovať, nie vyhadzovať. A my si dnes skrátka kupujeme veci. Keď sa niečo pokazí, ani sa to nepokúsime opraviť, nahradíme to novou vecou. A tak je to aj so vzťahmi. Ako rýchlo prídu, tak odídu. Pri prvom náznaku sa hľadá druhý partner či partnerka, vysvetľuje Nádaská s tým, že toto v minulosti neexistovalo. Aj keď to manželstvo bolo dohodnuté, tak tí ľudia nemali inú možnosť ako to, aby si k sebe hľadali cestu životom. A naozaj si ju aj našli,“ uzatvára etnologička.

Vo videorozhovore so známou slovenskou etnologičkou sa dozviete aj to, kto zaviedol módu bielych svadobných šiat, čo symbolizujú svadobné obrúčky, aké veno prinášali do manželstva nevesty v mestách, ale aj to, čo znamenala takzvaná tichá svadba.

Už ste čítali?