Bačom bol jeho otec, dedo aj pradedo. Miroslav odkryl tajomstvá salašníckeho života. Naozaj boli bačovia osamelí?

PRIECHOD 30. júla (Dobré noviny) – Ich priezvisko sa v dedinke Priechod už niekoľko generácií spája so salašníctvom. Málokto si však uvedomuje, že k valašskému životu v minulosti neodmysliteľne patrili aj výrobky a bačovský riad z dreva. Lásku k drevu objavil aj Miroslav Strečok (39), ktorý pokračuje v šľapajach svojho otca Ivana, deda aj pradeda. Dielničku, kde vyrába tradičné črpáky, ale aj jedinečné Priechodské fujary, má pri svojom domčeku v rodnej dedinke.

O tom, ako vyzeral život baču v minulosti, koľko trvá výroba tradičného črpáka, ako spoznáme, či je pravý, a o tom, prečo by sme si mali uchovávať naše tradície a či má svojho pokračovateľa, porozprával v rozhovore pre Dobré noviny.

Salašníctvo a rezbárstvo majú vo vašej rodine dlhú históriu – kedy sa začína písať a koľko generácií sa tejto tradícii venuje?

K valašskej tradícii sa viaže rod môjho otca Ivana Strečka, ktorého otec aj starý otec pôsobili ako bačovia na salašoch. K valašskému životu patrili v minulosti výrobky a bačovský riad z dreva. Medzi snáď najznámejších rezbárov v našej rodine patril otcov strýc Palo Vajda Šurec (1923 – 1977), ktorého črpáky sa vyznačovali precíznym vypracovaním a realistickým stvárnením figurálnej výzdoby ucha črpáka.

Z množstva vyrobených predmetov valašskej kultúry mojich predkov sa, našťastie, pár vzácnych pokladov zachovalo, ktoré mám zdokumentované a krášlia príbytky v celej rozvetvenej rodine. Či už ide o črpáky, gelety, fujary.

Podarilo sa vám aj rozlúsknuť záhadu obrazu – o čo presne išlo?

Túto záhadu som začal vnímať v momente, keď sa miestnemu nadšencovi – zberateľovi historických predmetov a kronikárovi učiteľovi Jaroslavovi Homolovi podarilo v kotolni jedného známeho objaviť fotokópiu obrazu. V jeho očiach zahrala iskra, keď zahliadol na stene obraz a na ňom chlapov v krojoch z nášho okolia. Získal ho tak od neho za fľašu pálenky a doniesol ho domov. Už však trochu tušil, čo prináša do dediny, pretože sa povrávalo, že na jarmoku v Bystrici v roku 1929 zastavil dvoch chlapov rozprávajúcich sa pri stretnutí maliar z Čiech a namaľoval ich na skicu. Jedným z pánov mal byť práve otcov starý otec Ondrej Vajda (1889 - 1960) a druhým jeho bratranec a kmotor zo susednej dediny z Podkoníc Ďuro Kostúr (1880 – 1962). Táto informácia je však zahalená rúškom tajomstva uplynutých rokov.

Vážne som sa ňou začal zaoberať len pred dvoma rokmi. Požičal som si preto tento obraz a začalo pátranie, ktoré ma úplne pohltilo. Po bližšom preskúmaní obrazu nás zaujal podpis maliara v pravom dolnom rohu. Po naskenovaní a odoslaní obrazu do múzea v Čechách prišla prekvapivá správa a bolo nám potvrdené, že je vážny dôvod sa domnievať podľa spôsobu maľby, podpisu a roku uvedenom na obraze, že ide o Ludvíka Kubu, ktorý práve v roku 1929 dokumentoval Slovensko. Druhým prekvapením bolo to, že prvá postava na obraze je môj prastarý otec a druhá je zas prastarý otec mojej manželky, čo máme potvrdené z viacerých zdrojov ľudí z Priechodu a Podkoníc, ktorí si týchto našich predkov pamätali, a dokonca počuli o ich maľovaní na jarmoku v Bystrici.

Ako vyzeral v minulosti život baču a akú rolu v ňom hralo rezbárstvo?

Život baču bol odpradávna viazaný na ročný cyklus oviec a s tým spojených zvykov. Pri každodennej práci na salaši bolo potrebné vlastniť množstvo predmetov potrebných na chod salaša. Či už išlo o gelety, do ktorých sa dojilo mlieko, varechy, zberačky a všetko, čo sa na salaši používalo. Všetko potrebné si však boli schopní nielen opraviť, ale aj vyrobiť.

V lete pri pasení si vyhliadli či už peknú palicu, ktorú si vedeli narezať, aby im pozalievalo na nej osekanec, ale aj vyhnitý pník smreka či jedle, ak bol pekne zasuorený, a potom na jeseň ho odrezali.

Za dlhých zimných večerov, keď bol statok obriadený, pretože ten bol vždy na prvom mieste, sadli k peci vzali do ruky drevo a stružlikali, čo potrebovali alebo čo sa im páčilo.

Na salašoch bolo z dreva všetko, na čo sa len oko pozrelo, hádam iba kotol bol z medi. Jedlo sa z drevenej misy drevenou lyžicou, pilo z dreveného črpáka, celá koliba bola z dreva pokrytá drevenými šindľami. Otec spomínal, že starý otec v zime pri peci v kuchyni šindle strúhali a stará mať stružliny do peci hádzali. Aby mali v lete na kolibe, ak sa dáka šindľa zlomila, čo založiť.

Hovorí sa, že život baču v minulosti bola veľmi osamelý, svojím spôsobom až tajomný. Naozaj to tak bolo?

Od jari do jeseni strávili bača s valachmi na paši a ženy sa doma starali o deti a domácnosť.

Prastarý otec Ondrej Vajda boli v roku 1923 na salaši na holi nad Predajnou a stará mať ich žena Zuzana im niesli soli a poživeň, čo bolo treba. No na spiatočnej ceste ich v Ľupči na mlinčoku vo Mlyne chytili pôrodné bolesti a tak sa strýc Palo Vajda Šurec narodili vo mlyne. Takto vyzeral život baču a jeho rodiny, často drsne a tajuplne a predsa v tej dobe to bol istý príjem pre celú rodinu a gazdovia si držali dobrých bačov na svojich salašoch.

Čas je neúprosný voči našej kultúre a postupne nám z nej ukrajuje, pretože nie každý je ochotný pokračovať v tom, čo je naše pravé slovenské. Vy ste k tomu však inklinovali už ako malý chlapec. Ako si pamätáte na svoje detstvo, prázdniny a prvé struhlikanie?

Všetko prežité v nás niečo zanechá a podpíše sa v našom živote. Tak to bolo aj v mojom prípade. Ako malý chlapec som často trávil čas v dielni u otca obdivoval som, ako sa z kusa dreva zrodí črpák. No k nožu som sa dostal až neskôr. Mal som zhruba dvanásť, keď som skúšal vyrezať prvú ovcu či zajaca.

Keď som sa ako ôsmak, rozhodoval som sa, na akú školu si mám poslať prihlášku. Otec ma nasmeroval na drevárske učilište vo Zvolene, ktoré som v roku 1995 úspešne absolvoval. Tu ma majstri odborného výcviku naučili rozumieť drevu, pochopiť jeho vlastnosti a učitelia na škole odtajnili jeho bunkovú štruktúru.

Potom prišla asi pauza dozrievania a až po skončení vojenčiny to prepuklo a možno všetko nazbierané vyšlo na povrch. Rezbárstvu som sa začal venovať, ako ja hovorím, aktívne v roku 1997, takže za tých 21 rokov vzniklo naozaj dosť rezbárskych predmetov, ktoré prešli mojimi rukami. Snažil som sa podľa mojich predkov vyrezávať črpáky reálne a dodržať všetko to, čo dodržiavali aj oni. Tak aby moje črpáky boli funkčné a trváce.

Vždy som rád, ak si príde ku mne vybrať črpák človek úzko spätý so salašníctvom a viem, že črpák bude spĺňať ten účel, pre ktorý je určený. Ale mnohé z nich boli vybrané ako dar a rozleteli sa vlastne po celom svete a dúfam, že tam budú stále pripomínať tú našu slovenskú ľudovú kultúru.

Venujete sa teda dnes aj salašníctvu alebo ste zostali už „iba“ pri rezbárčine?

Z úcty k mojim predkom musím priznať, že trhám spojenie našej rodiny od oviec a valašského života. Valašský život bol ťažký nielen prácou, ale aj časom, ktorý pohltil celého človeka. Ovca nepozná sviatok, piatok. Ona sa riadi východom slnka, keď ju treba podojiť, vyhnať na pašu a všetko má svoj stanovený čas a pravidlá. Dnes vyžadujeme čas sami pre seba a doba nás pohltila. Som však rád, že mi bol do vienka vložený dar v dreve objavovať veci, ktoré tam takí, čo drevom kúria, nevidia.

Toto tradičné remeslo je vo vašej rodine hlboko zakorenené, no ako sa vraví, každé dieťa sa snaží nájsť si svoju vlastnú cestu a tá vaša viedla aj k fujarám. Ako ste sa k tomu vlastne dostali?

Ako malý chlapec som sa dostal k vtedy už starej fujare, ktorú v mladosti skúšal vyrobiť môj otec Ivan spolu s kamarátom Štefanom Slobodníkom. Fujara bola odložená na padláši v kúte, zaprášená, popraskaná, tak som ju vylepil plastelínou a fúkal do nej. Otcovi však neušiel z pozornosti môj záujem o ňu, a tak odrezal bazu a tu začala moja cesta. Zisťoval som v okolí informácie o fujaristoch, otec zháňal nebožiece a všetko, čo bolo treba. V susednej dedine býval výrobca fujár Jozef Kostúr a vo dvore mal pekné dievča. Tak som sa s ňou oženil a on ma zasvätil do tajov výroby tohto nástroja. Vtedy som zistil, že som sa narodil v kraji, kde sa v minulosti vyrábala ešte staršia forma nástroja, ako je dnes známa Detvianska fujara, a tou je práve Valašská fujara s dvoma dierkami vpredu a jednou vzadu.

Čím je taká špecifická?

Jej výzdoba bola v minulosti jednoduchá, no neskôr sa začali fujary zdobiť postavami valachov. Odlišná je ale aj spôsobom vŕtania hmatových otvorov, pričom vrchná dierka bola umiestnená na chrbte fujary, čiže na jej zadnej strane a spredu boli teda iba dve dierky. Je to teda najstaršia známa forma fujary s názvom Valašská fujara alebo Priechodská fujara, ako ju nazvali etnológovia pri výskume.

Tak ako sa kroje či fujary líšili v závislosti od regiónov, tak sa líšila aj umelecká tvorba toho ktorého majstra. Ako sa to odrazilo v rezbárstve bačov z vašej lokality?

V minulosti malo všetko svoje pravidlo a to sa týkalo aj výroby črpákov. Skladba črpáku z Priechodu sa viazala ku stredoslovenskému typu, no aj tak si každý rezbár vytváral spôsob odlíšenia svojej tvorby a tým miestom bola na črpáku spodná časť ucha, kde sa črpáky líšili jeden od druhého. Poväčšine mal každý rezbár vytvorenú svoju cifru výzdoby tejto časti črpáka. A tým sa dal rozpoznať od ostatných.

Aké materiály a techniky teda pri výrobe používate vy a koľko trvá vystruhlikať napríklad taký črpák?

Ak chcem niečo vyrobiť z dreva, musím si poctivo vybrať a uskladniť materiál na daný výrobok. Črpáky skladám z dvoch druhov dreva pričom puterka – nádobka je vyrobená z javora alebo smreka a ozdobné ucho vyrezávam z hrušky. Čas uskladnenia sa tiež nedá urýchliť a prevažne trvá zhruba tri roky, pri hruške aj viac. Ak už mám drevo poctivo pripravené, samotná výroba črpáku s figurálnou výzdobou trvá približne tridsať hodín práce, ktorá je rozložená do viacerých úkonov. Inšpiráciu čerpám z môjho okolia – či už zo starých črpákov, ale aj z predstavy reálnych prác spojených zo salašníctvom.

Zaúčate do tajov tohto remesla aj niekoho iného z rodiny či okolia?

Rezbárstvo si vyžaduje veľa vynaložených síl, preto oň nie je až taký veľký záujem. Vyžaduje si hlavne trpezlivosť a odhodlanie dokončiť začatú prácu. Teší ma, že k výrobe fujár som priviedol svojho švagra Mareka Martančíka, ktorý už bravúrne zvládol niekoľko techník pri výrobe tohto úžasného nástroja. A som rád, že k folklóru inklinuje aj môj syn Adamko, ktorý tancuje v detskom folklórnom súbore Dratvárik a Priechoďančok.

Dneska človek kúpi kadečo a nie je výnimkou, že aj niektoré „naše“ šúpolienky sú made in China. Dostalo sa toto „pančovanie“ už aj do rezbárstva a ako môžem ako laik zistiť, že tento črpák je pravý a tento okolo neho zas ani neprešiel?

Doba ide dopredu, ale tradičná výroba sa oklamať nedá. Dostali sa mi do rúk už aj črpáky, na ktorých bol použitý silikón či lepidlo alebo boli vyrezané z lipy či topoľa, ale všetko preverí čas. A som presvedčený o tom, že črpák svoj vývoj už má na vrchole a je už iba na nás výrobcoch, aby sme sa za naše výrobky nemuseli hanbiť.

Prečo je podľa vás dôležité, aby sme si zachovávali naše tradície?

Tradície preveril čas a nie sú to len práve vymyslené veci, ktorých je síce mnoho, ale zabudne sa na ne. Tradície nás prepájajú s našimi predkami a zaväzujú nás udržať ich pre našich nástupcov, aby vedeli, že poctivá robota prežije veky a bude krášliť svet, aj keď tu už my možno nebudeme a budú naši vnukovia o nás hovoriť ako o starých otcoch.

Môj plán je venovať sa drevu, vytvárať z neho predmety ľudovej kultúry, nebádať v mútnych vodách, ale pevne stáť na tej našej slovenskej zemi, po ktorej kráčali generácie našich predkov, a verím, že tu budú aj mnohé generácie po nás.