Dominika lieta s Boeingom: Rodina mi hovorila, že práca pilota sa pre slečnu nehodí

BRATISLAVA 22. júla - Dominika Riečanová vyrastala až do svojich osemnástich rokov v zahraničí. Potom sa však ako Slovenka rozhodla vrátiť na Slovensko a študovať leteckú dopravu na Žilinskej univerzite. Tam si začala plniť svoj sen, v ktorom ju zo začiatku rodina nepodporovala. Dominika však úspešne vyštudovala a dnes lieta na Boeingu 737 pre leteckú spoločnosť Ryanair.

Svoj prvý let si mladá 25-ročná pilotka už ani nepamätá. Mala sotva rok, keď po prvýkrát zasadla ako cestujúci do lietadla. Čo si však pamätá, je, že letiská ju fascinovali odjakživa. A hoci na ženy pilotky nie sú ani cestujúci a sem-tam ani kolegovia zvyknutí, ona sa tvrdou prácou dostala až do kabíny. Pre Dobré noviny porozprávala nielen o tom, že to zo začiatku mala bez podpory rodiny naozaj ťažké, ale ponúkla nám aj fascinujúci pohľad na to, čo všetko predchádza tomu, kým lietadlo úspešne vzlietne. Nápoveda: nie je toho vonkoncom málo.

Ako sa mladá žena rozhodne, že sa chce stať pilotkou? Fascinovali vás možno lietadlá už odmalička alebo to prišlo len tak zo dňa na deň? Čo bolo tým prvotným impulzom, ktorý vás v konečnom dôsledku priviedol k tomu, že ste dnes pilotkou?

Bývali sme dlhé roky v Ženeve, a potom sme sa presťahovali do Libanonu, keď som mala šestnásť. Odmalička sme veľa letecky cestovali. Ani si nepamätám môj prvý let, keďže som mala ledva rok, ale pokiaľ si pamätám, letiská ma fascinovali zo všetkých hľadísk. Lietanie obzvlášť ma vždy veľmi zaujímalo, ale nikdy som si nemyslela, že budem pilotka; skôr som sa zaujímala o vrtuľníky a až neskôr ma začali zaujímať lietadlá. Ale moja staršia sestra stále básnila o lietaní. Vždy sa chcela stať pilotkou už odvtedy ako prvýkrát letela do Ženevy, keď mala tri roky.

Čo vám povedala možno vaša rodina, známi či najbližšie okolie, keď ste im prvý raz povedali, že chcete byť profesionálnou pilotkou? Podporovali vás hneď od začiatku?

Keď sa celá rodina dozvedela, že sa stanem pilotkou, boli veľmi skeptickí. Ale, bohužiaľ, oni ma vôbec nepoznali, keďže sme s rodičmi bývali v zahraničí a skôr tak súdili z toho hľadiska, že som žena, a že „taká práca sa jednoducho na slečnu nehodí“. 

Moji rodičia boli tiež vždy proti tomu, aby som sa stala pilotkou, aj keď náš starý otec z maminej strany bol vojenský pilot. Snažili sa najprv sestru a potom aj mňa od lietania odhovoriť, ale bez úspechu. To prelomové rozhodnutie u mňa prišlo, až keď som mala šestnásť. Moje okolie sa ma stále pýtalo, čo by som chcela robiť a mala som rôzne nápady, ale žiadne ma nezaujímali tak ako lietanie. Vlastne mi s tým rozhodnutím pomohla moja sestra; ona asi vždy bola pre mňa mojím vzorom; a vždy som sa na ňu mohla spoľahnúť.

Rodičia nás začali podporovať v lietaní, až keď sa nám začalo dariť: najprv na škole a potom v práci. Keď ma Ryanair oslovil a pozval na pohovor, a potom ma prijali, moji rodičia stále dúfali, že odmietnem, keďže tá spoločnosť nemala najlepšiu povesť, ale bola to pre mňa skvelá príležitosť, ktorej som sa odmietla vzdať. Začiatky v lietaní sú vždy ťažké a keď máte tú možnosť začať lietať na Boeingu 737, tak to jednoducho nemôžete len tak zahodiť. Moje začiatky v Ryanairi boli o to ťažšie, že rodičia mi s tým nechceli vôbec pomôcť, až kým nepochopili, že už nie je cesty späť, a že tam budem pracovať, či ma podporia, alebo nie. Dlhé mesiace čakali, či budem spokojná, či nebudem ľutovať toto rozhodnutie, ale ani jednu sekundu som neváhala. Dnes sú na moju sestru a na mňa veľmi hrdí, povedala by som, že sa skôr sa báli o našu budúcnosť a nechceli, aby sme boli nešťastné s našimi životmi. Pre nich to najdôležitejšie bolo, aby sme dosiahli to, čo sme chceli a boli so všetkým spokojné.

Nemali ste trocha obavy z profesie, ktorú ste si zvolili? Predsa len, ženské pilotky ešte nie sú tak úplne bežné. Ja sama som nikdy počas príhovoru pilota v lietadle ešte nezačula ženský hlas. Stretli ste sa niekedy práve kvôli tomu aj s nejakým odhováraním?

Nikdy som sa rada neučila, ani na škole, či už na strednej alebo na vysokej. Nikdy som veľa času nevenovala učeniu sa; asi aj preto, že mi vždy všetko išlo viac menej dobre. Ale keď som sa mala učiť počas dvoch mesiacov na daný typ lietadla všetky systémy, ako ho riadiť atď. a trávila som celý čas v učebniciach; bol to jeden z prvých momentov v mojom živote, kedy som sa reálne chcela dobre učiť. Možno aj preto, že som potrebovala dokázať rodine, že som to zvládla a nechcela som sklamať rodičov.

Zo začiatku som sa bála. Bola som si istá, že som si zvolila správne povolanie, ale ako som mala naozaj vedieť, či som schopná letieť, keďže som to nikdy predtým neskúšala? Môj prvý let na malom lietadle som mala až v osemnástich a dovtedy som iba dúfala, že som na tu pracú bola stvorená.

Problém v tomto povolaní, ako vo veľa iných, je to presvedčenie ľudí, že je to práca iba pre mužov, ale doba sa mení a ľudia majú možnosť zvoliť si to, čo reálne chcú namiesto toho, čo si naša spoločnosť myslí, že by sme mali robiť.

S odhováraním som sa stretávala celý život. Aj keď som bola na škole v Žiline, stretla som sa s ľuďmi, ktorí si neboli istí, či žena môže lietať a bolo mi z toho smutno. Zároveň mi to ale dalo dôvod bojovať za tento sen ešte viac. Dnes, keď už pracujem, sa menej stretávam s ľuďmi, ktorí by si dovolili mi niečo povedať k môjmu povolaniu. Ale už sa mi stalo, že som musela letieť s jedným kapitánom, ktorý nebol vôbec nadšený, že má sedieť práve so mnou v kabíne a počas letu bol veľmi arogantný. Bohužiaľ, takých ľudí stretnem ešte určíte zopár, ale neberiem ich kritiku za zlú a iba sa snažím byť lepšia v mojej práci. Po prvé pre seba, ale aj preto, aby som mohla dokázať, že aj my ženy môžeme lietať a robiť prácu, ktorá sa donedávna považovala za iba mužskú.

Poznáte aj okrem seba nejaké ďalšie slovenské pilotky? Vedeli by ste odhadnúť, koľko ich asi je?

Stretla som sa už aj s inými slovenskými pilotkami, napríklad jedna z nich je moja sestra, ale úprimne, nevedela by som povedať, koľko nás je. Podľa mňa nás je určíte viac ako 10 a možno ešte oveľa viac vo svete, keďže na Slovensku nemáme národného leteckého dopravcu.

Ako dlho trvá, kým sa človek stane pilotom? Čo všetko tomu predchádza, škola, aké tréningy, školenia sú potrebné a pod.?

Celý môj výcvik trval tri roky od prvej hodiny lietania k hotovej licencii obchodného pilota lietadiel, CPL (Commercial Pilot Licence) cez všetky skúšky (ako napríklad teória ATPL (Airline Transport Pilot Licence), ktorá je najvyšším teoretickým leteckým preskúšaním. Ešte stále potrebujem nabrať viac skúseností, aby som sa dostala k licencii ATPL, čo je licencia dopravného pilota lietadiel. Rozhodla som sa tiež urobiť si vysokú školu, kde som študovala 5 rokov leteckú dopravu. Vždy som si myslela, že mať vzdelanie je dôležité, aj keď učenie nebola moja silná stránka. Veľakrát som sa v práci stretla s pilotmi, ktorí sa rozhodli stať sa pilotmi bez vysokej školy, ale sú stále letecké spoločnosti, ktoré preferujú, ak človek má vysokoškolské vzdelanie.  

Počas prvého školského roka sme mali teóriu lietania a také technické základy, aby sme mohli absolvovať prvú letovú hodinu. V lete po prvom školskom roku prišiel deň, kedy sme všetci v mojom ročníku mali mať našu prvú letovú hodinu. Tešila som sa ako malé dieťa. Tú hodinu si budem stále pamätať. Letela som na lietadle typu Zlin z-142. Ide o dvojmiestne športové a cvičné lietadlo. Inštruktor mi povedal, že teda letím ja a nechal ma vykonať vzlet a pristátie samu s tým, že mi, samozrejme, hovoril, čo mám robiť. Neskôr sme išli do jedného priestoru v blízkosti Žilinského letiska a tam sme začali so základmi lietania. Prvú pilotnú licenciu, ktorú som dosiahla, bolo PPL (Private Pilote Licence), licencia súkromného pilota, ďalej počas troch rokov som dosiahla všetky kvalifikácie potrebné na to, aby som sa mohla začať uchádzať o pracú pilota.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Bežný pracovný deň začína prípravou v „crewroom“. Buď mávame ranné služby, ktoré začínajú zvyčajne okolo šiestej, alebo poobedné, ktoré trvajú do polnoci. V crewroome musíme byť minimálne 45 minúť pred letom. Keďže som takzvaný First Officer (prvý dôstojník), prídem viac menej 20 minút pred časom hlásenia, aby som pripravila letovú prípravu, zdôraznila všetko dôležité, čo sa môže vyskytnúť počas dna. Keď príde kapitán, všetko si prezrieme spolu a rozhodujeme o množstve paliva a o tom, kto z nás bude letieť, aký let. Počas predletovej prípravy musíme už mať naštudované všeobecné informácie o letiskách, kam budeme letieť. V tejto firme mávame buď dva, alebo štyri lety, ale vždy sa vraciame na letisko, kde sme začali; číže na striedačku jeden pilot lieta a dáva pokyny druhému, ktorý všetko monitoruje a pomáha. Keď sa stretneme s letuškami, spravíme briefing, kedy ich informujeme napríklad o čase letov, ako aj o počasí, aby vedeli, čo očakávať počas letov. Potom sa presunieme k lietadlu, kde zistíme od operácií, na akej stojanke je lietadlo zaparkované. Snažíme sa tam dostať aspoň 35 minút pred letom, aby sme stíhali predletovú prípravu mašiny.

Čo všetko predchádza tomu, kým lietadlo vzlietne? Do akej miery sú piloti oboznamovaní aj o stave lietadla?

Príprava lietadla začína s testovaním všetkých systémov, overením technickej knihy lietadla (kedy zistíme, aké všetky závady sú na lietadle) a taktiež povinnou palubnou dokumentáciou; overením množstva paliva atď... Musíme taktiež nahodiť všetky systémy a naprogramovať palubný počítač na daný let. Je dôležité, aby sme si tiež cez frekvenciu zistili posledné vydané počasie, aby počítanie výkonnosti bolo správne vzhľadom k dĺžke dráhy, teploty, výške letiska, tlaku, sile a smeru vetra, či je dráha mokrá atď...

Kým lietajúci pilot vykoná všetko potrebné v kabíne, monitorujúci pilot overí lietadlo zvonku a v prípade, že potrebujeme palivo, dá vedieť správnej osobe presné množstvo. Nasleduje briefing s kapitánom, prejdeme si všetky možné hrozby, ktoré môžeme očakávať pri vzlete, overíme, či sme správne nahodili body do palubného počítača, overíme, či nám prístroje sedia, keďže neberú informácie z tých istých jednotiek na strane kapitána ako aj na strane first officera. Prejdeme si takzvaný emergency briefing, kde je dôležité určiť, čo presne budeme robiť v prípade, že sa nám napríklad vysadí pohonná jednotka alebo nastane iný problém. A konečne si prejdeme odletovú trať a spravíme takzvaný checklist, aby sme overili, či sme nič nezabudli. Ako posledná informácia, ktorá sa k nám dostane, je presné množstvo cestujúcich spolu s vypočítaným loadsheet-om, pomocou ktorého určíme presnú váhu lietadla spolu s vyvážením lietadla a dokončíme výpočty výkonností. Lietadlo musí potom dostať odletové povolenie od riadiacich, kedy si tiež overíme, či sedí presne s odletovou traťou, ktorú sme naprogramovali a až potom môžeme konečne žiadať ďalšie povolenia na štartovanie, rolovanie a vzlet.

Najkritickejšie fázy letu sú vzlet a pristátie, ale zároveň sú to často aj tie najzaujímavejšie. Počas letu, keď už letíme v hladine, musíme, samozrejme, overovať množstvo paliva, čas a musíme komunikovať spolu s riadiacimi. Pred klesaním do destinácii zasa začína fáza prípravy prístrojov na pristátie, briefingov, zisťujeme posledné počasie a počítame potrebnú brzdnú dĺžku vzhľadom k dráhe.

Po pristátí nemávame veľa času na oddych, politika firmy znie tak, aby lietadlo trávilo čo najmenej času na zemi a bolo čo najviac využívané vo vzduchu. Čiže medzi letmi mávame 25 minút, aby sme zasa všetko pripravili na ďalší let, aby cestujúci vystúpili a ďalší nastúpili. Je to často boj s časom, pretože potrebujeme zároveň zladiť čas príchodu na stojanku s časom príchodu paliva, ľudí, ktorí obsluhujú lietadlo, aby cestujúci boli efektívni pri vystupovaní a nastupovaní a aby letisko bolo tiež presne na nich pripravené v tom čase. Ale, samozrejme, pri tom množstve lietadiel na niektorých letiskách je to veľmi komplikované a často sa stane, že pozemný personál sa ešte stará o iné lietadlo.

Čo máte na vašej práci najradšej a čo vás možno naopak teší najmenej?

Na mojej práci mam najradšej asi všetko, nevedela by som povedať, či mam niečo viac rada ako niečo iné. Z vecí, čo sa mi menej páčia, je tu, samozrejme, ranné vstávanie. Niekedy mám budík nastavený na tretiu hodinu ráno, alebo potom, keď mám dlhý let a bohužiaľ letím s človekom, ktorý vôbec nič neprehovorí. Našťastie, to sa mi zatiaľ stalo iba dva či trikrát.

Dá sa vôbec zladiť kariéra pilota so súkromným životom? Do akej miery je to náročné?

Či sa dá zladiť kariéra pilota so súkromným životom, je ťažká otázka. Hlavne u ženy, keďže muži ešte nie sú zvyknutí, že by ženy mali pracovať a odletieť niekam ďaleko. Ako som spomínala, firma, kde pracujem, má výhodu v tom, že vždy sa vrátim na letisko, na ktorom som začala, ktoré je zvyčajne aj mojou trvalá základňa. Stane sa, že ma pošlú na týždeň lietať z iného letiska, ale to sa dá zasa porovnať so služobnou cestou v iných profesiách. Bohužiaľ, v iných leteckých spoločnostiach to také ľahké nebýva. Často piloti idú na pár dní, alebo v niektorých prípadoch aj na pár týždňov, ďaleko od domova a viem si predstaviť, že to môže komplikovať rodine vzťahy. Už ako malá som bola zvyknutá, že sme ďaleko od celej rodiny a nikdy mi to neprekážalo.

Taktiež som bola zvyknutá, že otec chodil na služobné cesty, a že mama sa o nás starala. Budem dúfať, že raz si založím rodinu, ktorá bude chápavá tak, ako sme boli s mojou mamou a sestrou ako malé deti chápavé aj my. Ale zatiaľ nemám žiadne plány do budúcna, cítim sa ešte mladá a hlavne začala som svoju kariéru pred rokom a pol iba, čiže budem rada, ak si skôr vybudujem kariéru a o zvyšku začnem premýšľať, keď na to príde vhodný čas. Jediné, čo môžem s istotou povedať, je, že by ma zaujímalo na pár rokov lietať diaľkové lety, ale zatiaľ odkiaľ, pre koho a kedy presne ešte netuším. Taktiež, keďže som si zvolila kariéru pilotky, nevidím dôvod, prečo by som ju mala meniť. Rozhodla som sa študovať letectvo aj preto, že sa letectvu plánujem venovať celý môj život. A ako pilotka mám veľa pracovných možností, ako je aj práca na simulátoroch, kde sa noví piloti učia lietať alebo všetci piloti chodia na tréningy a preskúšania.