Profesionálna vnučka Janka nahrádza rodinu osamelým seniorom. Tvrdí, že všetko, čo občas potrebujú, je len prítomnosť človeka
Kristína Jurzová
Kristína Jurzová

Profesionálna vnučka Janka nahrádza rodinu osamelým seniorom. Tvrdí, že všetko, čo občas potrebujú, je len prítomnosť človeka

Vďaka nej je ich jeseň života oveľa farebnejšia a veselšia. Dodáva im chuť do života a osamelosť už takmer vôbec nepoznajú. Janka starším ľuďom totiž dokazuje, že láska, úcta a charakter nie sú len slovami...

Na archívnej snímke Vnučka Janka so svojimi "adoptívnymi" babičkami. — Foto: Archív Vnučka.sk

BÁNOVCE NAD BEBRAVOU 12. júla (Dobré noviny) – Staršia generácia neraz hovorí, že mladí ľudia sa o nič nezaujímajú. Ona je však dôkazom toho, že to tak vždy nie je. Janka Danišová z Bánoviec nad Bebravou má iba 31 rokov, no rozbehla unikátny sociálny projekt Vnučka.sk. Hoci má aj svoje vlastné babičky, vytvára RODINU aj pre osamelých seniorov.

Inšpiroval ju k tomu jej príbeh s vlastnými starými rodičmi, ktorý nebol jednoduchý, pretože ich ako dieťa takmer nepoznala. Preto dobre vie, aké to je, keď vám chýba niekto blízky a keď niekomu chýbate aj vy. Na základe svojich osobných skúseností sa pre Dobré noviny rozhodla prehovoriť o tom, čo najviac trápi seniorov, čo ich poteší a aký je ich skutočný názor na domovy dôchodcov. No dozviete sa aj to, aké má pocity, keď zomierajú jej „adoptívni“ starí rodičia, a čo by odkázala ich blízkym.

Galéria

Galéria

Ste mladý človek a napriek tomu ste sa rozhodli venovať sa ľuďom v jeseni života. Čo vás k tomu motivovalo a ako vznikol váš sociálny projekt Vnučka?

Po skončení VŠ som začala pracovať u otca v rodinnej firme. V tom čase som sa intenzívnejšie začala stretávať so svojou biologickou babkou, s ktorou sme si boli vzájomne veľkou oporou. Vďaka nej som spoznala svet seniorov, ktorý je často úplne iný, ako sa na prvý pohľad zdá. Vďaka spoločným stretnutiam som našla samú seba, respektíve zistila som, že omnoho viac ma napĺňa byť prínosom a prospešná pre druhých ako pracovať v prostredí obchodu. Spolu s kamarátkou Nicole Mokráňovou sme založili občianske združenie a začali sme hľadať spôsoby, ako byť prospešné cez pomoc útulkom pre zvieratá, neskôr sme zorganizovali tábory pre deti z detských domovov, kde boli bezplatne, všetko platili sponzori. Nika má skončenú VŠ sociálna práca, takže v problematike sociálnych služieb sa výborne orientuje. Prišiel deň, keď sme si pri rozprávaní sa o starých ľuďoch povzdychli: JEDNÉHO DŇA ZOSTARNEME VŠETCI.

Nasledovala „akademická“ debata, pri ktorej sme sa zamysleli nad mnohými vecami, vo mne rezonujú dodnes tieto slová: Mnohí tridsiatnici – štyridsiatnici sa cítia „starí“ už aj dnes, so všetkými sprievodnými javmi starnutia. Nie biologicky opotrebovaním tela, ale mysľou, ktorá často predčasne zostarne – hlavne IZOLÁCIOU od okolia, čo produkuje ako ďalší stupeň – OSAMELOSŤ.

a
Foto: archív Vnučka.sk

Čo býva jej príčinou?

Je ich mnoho. Pocit osamelosti vzniká často ako následok straty kontaktu s blízkymi, rodinou, priateľmi, známymi, spolupracovníkmi z rôznych dôvodov ako napr. zmena bydliska, práce, odsťahovanie, zaneprázdnenosť okolia či vedomej straty alebo prerušenia kontaktu s priateľmi, spoločenským životom alebo verejnosťou z dôvodu zložitej životnej situácie. Mnohým sa nepodarí vrátiť na rázcestie aktívneho života, z ktorého možno len na chvíľu odbočili, aby si mohli vyriešiť svoje bolesti, zranenia. Úkryt, do ktorého sa človek schová, sa z rôznych dôvodov zdá bezpečnejší ako riskovanie ďalších bolestí, zranení. Ako človek ide životom a rokmi, odvaha, sila vzdorovať, bojovať plynúcimi rokmi slabne.

Keď takíto ľudia zostarnú a týka sa to mnohých seniorov, potom sa trápia v depresiách bez ľudského kontaktu – v konečnom dôsledku zabudnutí, opustení či už vo svojich bytoch, domoch alebo aj domovoch dôchodcov, nikto sa o nich zvonku nezaujíma, nekontaktuje, nenavštevuje. Často toto „čakanie“ začalo už dávno predtým, práve spomenutým pretrhnutím sociálnych väzieb s rodinou, priateľmi či vyčlenením sa zo spoločnosti...

A ako to dopadlo s tou akademickou debatou?

Akademická debata pokračovala takto niekoľko týždňov, keď zhodou okolností ma babka Anka požiadala o „doprovod“ pri návštevách jej rovesníčok a videla som na vlastné oči, že realita je ešte ťažšia a náročnejšia pre ľudí, ako sme sa s Nikou rozprávali. Začala som sa zaujímať o seniorov ešte viac a po niekoľkých mesiacoch príprav vznikla vlani na jeseň VNUČKA.sk – RODINA pre osamelých seniorov. Oficiálne spustenie projektu bola už len pomyslená bodka za činnosťami v prospech seniorov za posledné dva roky

Foto: archív Vnučka.sk

Čo všetko pre nich teda robíte?

Seniorov navštevujem, telefonujeme si a snažím sa im vytvoriť pocit rodiny, že majú svoju vnučku. Mnohé majú aj vlastné rodiny, deti, vnúčatá, ale z rôznych dôvodov sa vídavajú málo. Snažím sa byť prínosom najmä tým, ktorí sú sami, o ktorých sa nikto nezaujíma a žijú nedobrovoľne akoby odpojení od spoločenského diania. Chodíme na prechádzky, mám aj mlsné babičky, ktoré rady na dobrú kávičku so zákuskom. Boli sme v galérii na výstave obrazov či na besiedke Partizáni a obec, kde si 82-ročný deduško pripomenul časy, keď končila druhá svetová vojna a on bol malý chlapec. Zážitky publikujem na internete a na sociálnych sieťach, čo seniori veľmi oceňujú, pretože im takto vznikajú nové témy na rozhovor či priateľstvá. Mnoho z nich aj vo vyššom veku je veľmi zdatných v moderných technológiách a bežne komunikujú cez sociálne siete. V blízkej budúcnosti plánujem moju špeciálnu vnučkovsko babičkovo dedkovskú rodinku zapojiť do pomoci útulkom pre zvieratá. Už sa nevedia dočkať, kým sa oteplí a ideme na to.

a
Foto: archív Vnučka.sk

Kto všetko participuje na projekte a kde všade pôsobíte?

Ako vnučka pôsobím zatiaľ iba sama na báze dobrovoľníckej činnosti. Neberiem za to žiadny plat. Hlásia sa pravidelne záujemkyne o túto činnosť, avšak nemám ich zatiaľ ako platiť a robiť v dnešnej dobe dobrovoľnícku činnosť na vlastné náklady je náročné. Mám okolo seba pár skvelých ľudí, ktorí sú rovnako naladení, teda byť oporou a prínosom pre tých najbezbrannejších, a ktorí mi v projekte veľmi pomáhajú a podporujú ma. Bez nich by som nemohla túto činnosť vykonávať. Pôsobím najmä v okrese Bánovce nad Bebravou a občasne v priľahlých menej vzdialených mestách. Záujemcovia o poskytnutie takejto služby sú z celého Slovenska, avšak v súčasnosti nedisponujeme finančnými prostriedkami na úhradu nákladov za cestu za seniormi, napríklad na východné Slovensko. Hľadáme cesty a spôsoby, ako vyhovieť záujemcom z celej krajiny, pretože chcem zachovať sociálnosť projektu, to je že za službu prijímateľ nič neplatí a je hradená z iných prostriedkov financovania.

a
Foto: archív Vnučka.sk

Babičky však rady prispievajú napr. napečením koláčikov a nemôžem nespomenúť kuchárske umenie starých mám. Vždy, keď si pochutnám spolu s niektorou babičkou na úžasnom domácom obede, ktorý pre nás navarila, moje chuťové poháriky priam túžia si to opäť zopakovať. Aj keď som dostala od mnohých „tajné“ recepty a skúšala som niektoré jedlo uvariť, nepodarilo sa mi to dosiahnuť do takej dokonalej súhry chuti, aspoň podľa mňa. Asi do toho dávajú aj ďalšiu zložku - svoju energiu, ktorú ma každý jedinečnú.

Spolupracujete ešte s nejakou organizáciou či inštitúciou?

Sme mladý projekt, takže prvé kontakty a spolupráce sa len tvoria, preto si netrúfam tvrdiť, že spolupracujeme. Oslovili nás, rovnako ako my sme oslovili rôzne organizácie a snažíme sa kreovať model spolupráce, ktorý bude prínosom hlavne pre seniorov. Veľmi ma potešil záujem Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, kde mňa a moju kolegyňu Niku Mokráňovú pozvali odprezentovať projekt pánovi štátnemu tajomníkovi Ivanovi Švejnovi. Je to veľmi charizmatický človek a bola som veľmi prekvapená, že mnohé moje seniorky ho poznajú a majú prehľad, čo robí v prospech seniorov, tak ako sledujú a zaujímajú sa o činnosti aj iných štátnych inštitúcii. Projekt ho veľmi zaujal.

a
Foto: archív Vnučka.sk

Aké sú reakcie verejnosti na váš projekt?

Vyslovene pozitívne. Webstránka projektu zaznamenáva po pár mesiacoch desiatky návštev denne, na sociálnych sieťach sa denne o projekt zaujímajú rôzni ľudia, vrátane osobností kultúrneho, verejného či politického života, ako aj primátori miest, domovy pre seniorov a veľkú odozvu máme aj zo susednej Českej republiky, kde mám niekoľko pozvaní na prezentáciu projektu. Svojou činnosťou sa snažím ukázať širokej verejnosti, že kontakt so seniormi môže byť príjemný, zábavný a veľmi inšpirujúci. Krátke videá, fotografie publikované na našom webe alebo na mojom súkromnom profile na sociálnej sieti facebook – Vnučka Janka z času, ktorí s nimi trávim, sú dôkazom bez slov. Veď jedného dňa zostarneme všetci. Aj Ja.

Čo najviac chýba dnešným dôchodcom? Čo ich trápi a čo ich zase vie potešiť?

Dnešná moderná doba generuje úplne iné hodnoty, na aké boli seniori počas aktívneho života zvyknutí, takže sa prirodzene uzatvárajú pred svetom. Chýba im veľmi rodinné prepojenie a častejšie návštevy rodiny, ak nejakú majú. Najviac ich teda trápi samota. A čo ich vie potešiť ? Ako povedala moja babka „Janka, niekedy stačí len prítomnosť človeka“. Túto vetu človek pochopí vtedy, ak zostane sám niekoľko mesiacov či rokov, izolovaný od spoločnosti či už v byte, dome alebo domove pre seniorov.

a
Foto: archív Vnučka.sk

Dokáže Vnučka nahradiť rodinu?

Do istej miery áno, najmä pre ľudí, ktorí sú na svete úplne sami, a verte, je mnoho takých medzi nami. Preto je Vnučka doslova RODINOU. Vnučka sa snaží vytvárať rodinu pre seniorov už svojou podstatou a činnosťou. Pocit spolupatričnosti, úprimného záujmu, rešpektu a dôvery, ktorý takto vzniká, je pilierom aj pri biologickej rodine, bez týchto hodnôt škrípe každé zoskupenie ľudí.

Nie je „vnučkovanie“ teda akýmsi suplovaním reálnej rodiny? A čo by ste odkázali blízkym seniorov?

Záleží na uhle pohľadu. Každý to vníma tak, ako mu je vlastné podľa svojho hodnotového systému. Ak človek nemá reálne rodinu, je tá suplovaná lepšia ako žiadna? Alebo ak žije rodina seniora – teda deti, vnúčatá niekoľko stoviek kilometrov alebo v zahraničí? Nie je úlohou Vnučky posudzovať rodinné vzťahy ani do nich akokoľvek vstupovať. Taktiež sa necítim povolaná na odkazovanie čohokoľvek blízkym a rodine seniorov. Každému človeku napokon srdce napovie, čo má robiť. Ako vraví príslovie – krv nie je voda.

a
Foto: archív Vnučka.sk

Na webstránke projektu ste publikovali dlhodobú verejnú anketu s otázkou „Kde sa žije seniorom najlepšie?“. Čo sa vám podarilo zistiť?

Jednoznačne vedie odpoveď „Kdekoľvek, ale v kruhu so svojimi najbližšími“. Najmenej populárne miesto na jeseň života pre seniorov podľa hlasovania ľudí v tejto ankete je domov pre seniorov, hoci je to často jediným riešením aj pre rodinu aj pre samotného seniora z rôznych objektívnych dôvodov. Seniori potrebujú nové podnety každý deň ako ktokoľvek iný a ťažko sa napr. zosúladia tí vitálnejší s tými, čo majú podlomené zdravie. Takmer všetci by radi žili so svojimi blízkymi za akýchkoľvek okolností, teda inak ako je spoločensky nastavené. Osobne sa mi veľmi páči model rodinného života viacero generácií pod jednou strechou, tak ako je to vo východných kultúrach. Bola som v Thajsku a tam je tento model prirodzenou súčasťou systému, kde pod jednou strechou v skromnom príbytku žijú aj 4 generácie, každý pomáha, ako vie a môže. Samozrejme, je tam úplne iný model sociálneho zabezpečenia a spôsobu života ako v Európe, takže porovnávať lepšie/horšie by nebolo objektívne.

a
Foto: archív Vnučka.sk

Nechceli ste pracovať v klasickom domove dôchodcov?

Práca v domove pre seniorov spočíva úplne v niečom inom, ako pre nich robím ja so svojím tímom. Vážim si prácu ľudí, ktorí v domove pre seniorov pracujú, je to veľmi náročná a krásna práca. Vždy, keď prídem do nejakého domova pre seniorov, obdivujem ľudí, ktorí tam pracujú, najmä tých, ktorí to neberú len ako pracovnú náplň, ale vkladajú do toho aj kus srdiečka.

Ako sa skontaktuje s konkrétnym dôchodcom? A koľkým seniorom ste aktuálne Vnučkou?

Väčšinou osobným odporúčaním iného seniora či seniorky, čo je najspoľahlivejší spôsob a dôveryhodný pre obe strany. A čo sa týka druhej otázky, ako kedy. S niektorými sa stretávam častejšie, s inými menej, aktuálne počet môžem odhadnúť medzi desať až dvadsať, počet sa stále mení. Väčšinou sa im venujem vyslovene individuálne, ale zorganizovala som pár skupinových akcií pre oživenie. Napríklad posedenie s básnikom alebo deň krásy, kde sa babičkám venovali celý deň bez odmeny dve moje kamarátky, skvelé kozmetičky.

Ženy sú krásne aj v jeseni života.
Ženy sú krásne aj v jeseni života. Foto: archív Vnučka.sk

Ak by Vám zavolali aj v noci, aby ste prišli,  ako by ste reagovali?

Som vnučka, takže počítam s tým, že babka alebo dedko sa môže ozvať aj v nočnú hodinu. Komu inému by sa ozvali ? Stalo sa mi to zatiaľ iba dvakrát. Raz sme išli na pohotovosť s vysokým tlakom a raz som eliminovala pokus neserióznych „záujemcov“, ktorých verejnosť pomenováva tzv. šmejdi.

Koľko dní v týždni teda venujete tomuto projektu?

Ako kedy, niekedy mám voľné dni, keď si dokážu babičky urobiť už aj vlastný program a presne o to mi ide. Aby vznikli nové priateľstvá medzi nimi, aby si dokázali animáciu príjemného dňa urobiť aj samé. Samozrejme, mi rady o tom, čo zažili, následne všetky porozprávajú, každá zo svojho pohľadu.

Čo Vás dojalo zatiaľ najviac?

Pri návštevách seniorov ma vždy hlboko dojme pohľad na takýto obraz - často visiaci desiatky rokov na stene s valčekovým vzorom na najviditeľnejšom mieste. Poctivý masívny okrasný rám, akoby symbolizoval nezrušiteľnosť prepojenia ľudí na fotografii či majstrovské zachytenie okamihu tej doby ručným spracovaním fotografie, ma vždy na pár okamihov unesie do krajiny fantázie, kde láska, úcta a charakter, nie sú len slovami... V mysli sa vždy skláňam pred životnou múdrosťou starých otcov a starých mám. Každý človek by mal poznať svoje korene.

a
Foto: archív Vnučka.sk

Vaším poslaním je rozsievať dobrú náladu. Ako to dokážete napríklad počas dňa, keď ju vy sama nemáte? Určite si počas svojej práce vypočujete aj rôzne problémy ľudí... Nie je toho na vás niekedy veľa?

Áno, táto činnosť človeku doslova vojde pod kožu, ale mňa osobne dobíja energiou. Vždy som si rozumela so staršími ľuďmi. Už počas strednej školy som navštevovala niektoré babičky mojich spolužiačiek a trávila s nimi čas. Múdrosť ich šedín ma priam fascinovala. Verte neverte, zatiaľ som nezažila situáciu, kedy by som mala toho cez „hlavu“ a na každé stretnutie či telefonát s mojou veľkou seniorskou rodinkou sa teším.

Staroba ide, žiaľ, aj ruka v ruke so smrťou. Ako to prežívate, keď vaši adoptívni starí rodičia zomierajú? Bývate s nimi aj v ich posledných chvíľach?

V súkromnom živote v úplných začiatkoch projektu ma veľmi zasiahla smrť môjho prvého „adoptovaného“ dedka Tibora, ktorý žil veľmi osamelý na sídliskovom byte a chodil k mojej babke do záhrady, pretože miloval prácu so zemou. Vytvoril najkrajšiu záhradku široko ďaleko. Rozprávali sme sa o živote, dokázala som ho počúvať celé hodiny. V lete 2016 sme si urobili malú „rodinnú“ besiedku pri varení domáceho babkinho kotlíkového gulášu. O dva týždne dedko Tibor odišiel navždy vo veku 76 rokov. Inšpiroval ma do istej miery aj on a na jeho počesť, hoci mi nebol biologickým dedkom, som sa rozhodla vytvoriť pre seniorov niečo trvalé a osožné, čo by im pomáhalo zvládať negatívne situácie a mali radosť v bežnom živote.

a
Foto: archív Vnučka.sk

Nahliadli ste už do mnohých ľudských osudov. Kedy sa to pre vás vlastne končí?

Vždy sa človek do istej miery naviaže, ak je kontakt úprimný. Táto činnosť sa nedá robiť ako zamestnanie pre „zamestnanie“, vyžaduje veľkú dávku altruizmu, trpezlivosti a hlavne úprimného záujmu pochopenia. Na otázku, kedy sa to končí, sa nedá odpovedať, pretože ak by aj prišlo k prerušeniu fyzického stretávania sa, v srdci daný človek babička alebo deduško zostane stále.

P. S. : Odkaz pre čitateľov - Ak som vás inšpirovala po prečítaní článku v tomto momente zdvihnúť telefón a zavolať svojim blízkym alebo ich rovno navštíviť, neváhajte a urobte to!

Už ste čítali?

Babička z trhoviska v Nových Zámkoch dojala celý slovenský internet.…

Pani Margit roky pomáhala cudzím ľuďom. Dnes si staručká vdova privyrába…

Malá rodinná firma z Nitry slávi historický úspech: Ako prví…

Obrovský úspech pre Slovensko priniesla jedna malá firmička z Nitry.

Obetavý otec nosí hendikepovaného syna na chrbte, aby mu ukázal…

Najväčšou záľubou rodiny Benkovcov je turistika. A nevynechávajú…

Na Liptove sa pred svetom ukrýva čarovná dolina, ktorá je ideálna…

Iba málokde nájdete na takom malom kúsku toľko zaujímavostí.…

Čech a Slovenka sa vzali po 15-minútovej známosti. So svadbou…

Ich život nebol jednoduchý, no osud im napokon skrížil cesty. Toto je skutočný…

Muž, ktorý dal Slovensku Horalky, ich vymyslel vďaka chybe pri…

Kultová slovenská pochúťka má už viac ako 50 rokov. Za jej…

Súrodenci z Prešova vyrábajú nádherné sukne starodávnou technikou,…

Málokto na Slovensku si môže povedať, že je jediný. A ešte k tomu…

V malej dedinke na východe tvorí Jarka vyšívané šaty, do ktorých…

Už od malička jej podávali ruky ihly a látky. Svoj detský sen si splnila…