Ako malá vykopala na dvore džbán. Dnes Daniela zachraňuje krakoviansku čipku, ktorá je jediná svojho druhu

KRAKOVANY 14. júla (Dobré noviny) – Keď mala desať rokov, na rokmi nepoužívanom „hnojišti“ v jednom dvore vykopala džbán. Celkom bežný, bez ucha, no pre ňu mal aj tak obrovskú cenu. Dokonca takú veľkú, že jej to zmenilo život. Začala zbierať staré predmety a nakoniec sa jej ich doma nakopilo toľko, že si jedného dňa otvorila Súkromné etnografické múzeum Za Krakovskú bránu. Život Daniely Piscovej (59) však vypĺňa toľko aktivít, čo by iní nestihli ani za tri životy. A zachraňuje dokonca aj jedinečnú krakoviansku čipku, akú nikde inde na svete nenájdete.

Galéria

Galéria

Múzeum sídli na okraji dedinky Krakovany v okrese Piešťany, kde sa pani Daniela narodila a kde prežila celý život. Vždy ju však zaujímala minulosť a to, ako kedysi žili naši predkovia v tomto kúte Slovenska. Začala teda zbierať všetko, čo by jej toto rúško tajomstva mohlo odhaliť. Niektoré veci našli, iné priviezli zo smetiska či zakúpili.

Splnila si tajný sen

Zbierka pani Piscovej sa napokon natoľko rozšírila, že sa rozhodla otvoriť expozíciu. „Zriadiť vlastné múzeum bolo mojím veľkým a tajným snom. Nikdy som však neverila, že sa to uskutoční. Ale sny sa plnia a jedného dňa prišla taká možnosť,“ prezradila pre Dobré noviny. „Rodina reagovala veľmi pozitívne. Dovtedy boli zbierkové činnosti prevažne mojou dominantou. Len čo sa nahlas vyslovila myšlienka o vlastnom múzeu, bol to a doteraz je projekt celej rodiny.“

Do oka im padol gazdovský dom postavený ešte v roku 1905, kde presne o sto rokov zriadili múzeum. „Obytné časti sme nemuseli skoro vôbec opravovať. Stačilo „vylíčiť“. Maštale a iné časti stále čakajú na rekonštrukciu,“ hovorí pani Piscová s tým, že pri údržbe jej pomáhajú manžel so synom.

Pomohli jej dobrí ľudia

Múzeum dokumentuje život nielen obyvateľov obce Krakovany, ale aj z priľahlých dedín. Počas prehliadky priestorov spojenej s výkladom si v hospodárskej časti môžete pozrieť predmety dennej potreby, náradie a nástroje, ktoré sa používali na poli, v záhrade, na dvore pri chove hydiny, dobytka či pri spracovávaní potravín. V obytnej časti zas nájdete bežné zariadenie, ktorému dominuje zbierka obradových textílií a krásnych krojov.

„Krojom som sa začala venovať neskôr, asi pred tridsiatimi rokmi. Prevládajú kroje z Krakovian a blízkeho okolia. Kroje z iných regiónov vlastním tiež, ale zatiaľ ich nevystavujem z nedostatku priestorov,“ ukazuje na úctyhodnú zbierku okolo seba, ktorú z veľkej časti kúpili za vlastné.

„Doteraz nás podporila iba obec, žiadnu inú podporu sme nedostali,“ vysvetľuje zberateľka. Jej lásku a nadšenie pre regionálne dejiny, tradície, remeslá a kultúru si však všimlo viacero dobrých ľudí, ktorí jej taktiež čo-to zo svojich rodinných pokladov podarovali alebo aspoň zapožičali.

A ktorý z predmetov má pre ňu najväčšiu hodnotu? „Všetky. Srdcovkou sú určite tie, ktoré sa viažu k mojej rodine. Predmety, pri ktorých som prežívala detstvo. Napríklad „ pátričky“, ktoré som vídala v rukách babičky, keď sa v  pokore a tichosti modlila ruženec. „Šamlík“, na ktorom sedával deduško a opravoval drobnosti. Alebo kolíska, v ktorej kolísali ešte môjho otca a sestru. Či zväzok kľúčov, ktorý si urobil deduško z domova, z ktorého sa museli vysťahovať, lebo ich dedinu zatopili, pretože sa tam išla stavať priehrada,“ zaspomínala si na svojich predkov.

Zachraňuje svetový unikát

Múzeum však najväčšiu pozornosť venuje miestnej čipke. „Krakovianska čipka je jedinečná tým, že sa zhotovuje s piatimi paličkami, čo nie je nikde na svete zdokumentované. Tiež svojou farebnosťou a hustotou,“ ukazuje na nádhernú ručnú prácu.

Aby tento kus nášho národného dedičstva nevymrel, snaží sa toto umenie naučiť aj ďalších záujemcov: „Najdôležitejšie je chcieť. Pretože, keď človek chce, dokáže všetko. Máme Občianske združenie BÁBENCE, ktoré sa venuje organizovaniu kurzov paličkovania. Tieto kurzy prebiehajú aj na medzinárodnom festivale paličkovanej čipky, ktorý sa konal v máji.“

Okrem paličkovania sa však venuje aj háčkovaniu, vyšívaniu, pleteniu a jej vášňou je aj oprava krojov: „Postupy musia byť dodržané. Do ich tajov, repasovania a reštaurovania ma zasvätili ženičky vo vyškrobených a nažehlených krojoch. Alebo tie, ktoré robili „pračky“. Moje babičky ma to neučili, lebo jedna zomrela, keď som mala sedem rokov, a druhá bola z Oravy, a tak nosila iný typ oblečenia. Na mnohé veci však príde človek sám a vychytá určité „grífy“.“

Národné dedičstvo si neceníme

Pani Daniela má však aktivít a záľub oveľa, oveľa viac. Organizuje kurzy, festival, pravidelné stretanie členiek, návštevy iných festivalov, stíha aj reprezentáciu obce či regionálnu výchovu po školách. Z času na čas aj drôtuje a pletie košíky. Okrem toho aktívne vedie folklórnu skupinu Krakovčanka, ktorej sa darí aj vďaka tomu, že zbierajú regionálne piesne.

A popri tom všetkom narazí aj na rôzne nárečové výrazy, ktoré využíva počas vystúpení, kde pôsobí pod pseudonymom Ozefa Omáčkech. „Je to ľudová rozprávačka, ktorá sa venuje zabávaniu ľudí – či už v samostatných vystúpeniach, alebo počas moderovania rôznych programov,“ vysvetľuje s úsmevom na tvári.

Naše národné dedičstvo je však podľa pani Daniely neraz nedocenené: „Nevieme si ho vážiť a propagovať. Nikde na svete nenájdete na takom malom kúsku, ako je Slovensko, toľkú pestrosť krojov, paličkovaných čipiek, ale i nárečí. A tých nádherných piesní... Zaráža ma, že v štýlovej slovenskej kolibe alebo reštaurácii na vás z každého kúta hučia zahraničné hity!“ krúti neveriacky hlavou.

Jej láska k domovine je však naozaj silná a má ešte množstvo plánov: „Starí ľudia hovoria, že z plánov bývajú „eroplány“. Uvidíme, či sa nejaký podarí splniť alebo odletia niekde v diaľ. Sny sa vraj nemajú hovoriť, lebo sa nesplnia. Uvidíme. Jednoducho, je to na Pánu Bohu.“