Moniku pred rokom položila choroba na dno, teraz s ňou prešla 4200 km z Mexika do Kanady a zdolala jednu z najťažších pútí sveta

NOVÉ MĚSTO NA MORAVĚ 24. júna - Ochorenie ju pripravilo takmer o všetko a položilo na úplné dno. Češka Monika Benešová sa však nevzdala a bola odhodlaná ukončiť nočnú moru, ktorú prežívala. Rozhodnutiu prejsť jednou z najťažších púti sveta však zakaždým predchádzali rôzne výhovorky. Po rokoch naháňania sa, workoholizmu a ignorácie signálov vlastného tela prišla rana. V jeden deň sa všetko zmenilo a zlomená mladá žena sa definitívne rozhodla.

Pred sebou mala obrovskú výzvu dlhú 4 200 kilometrov známu ako Pacifická hrebeňovka. Je až neuveriteľné, že krehké žieňa dokázalo prejsť cestu od juhu na sever USA, cez púšť až po teploty hlboko pod bodom mrazu. Monika nielen svojím blízkym, ale najmä samej sebe dokázala, že v sebe má dostatok sily a vôle. Práve náročná púť jej pomohla nájsť samú seba, pomohla jej vážiť si život a naučila sa byť sama so svojimi myšlienkami. Päť tvrdých mesiacov v neznámej krajine jej ukázalo nové dvere života. Pochopila, čo je dôležité a aj to, že sa nemá za čo hanbiť a skrývať. Dnes je z Moniky usmiata a vyrovnaná žena so správnymi hodnotami a vďakou v srdci. Pre Dobré noviny prezradila, čo všetko musela absolvovať pred cestou, ako sa pripravovala a aj to, ktorý okamih bol pre ňu najsilnejší.

Monika, na začiatok sa nám predstavte a prezraďte nám, ako mladej žene vôbec napadne vybrať sa na tak náročnú púť, akou je Pacifická hrebeňovka?

Som úplne obyčajné dievča z malého mesta na Vysočine. O hrebeňovke som poprvýkrát počula pred šiestimi rokmi, keď to zvládli prví Česi. Nevyhľadávam veľké mestá, a tak som si povedala, že by to bol veľký sen spoznať Ameriku z trochu iného pohľadu. Vždy som si ale našla nejakú výhovorku, prečo nemôžem. Leto, grilovačky, kúpanie, jednoducho nezmysel. Raz som si však musela povedať dosť: teraz alebo nikdy.

Ešte pred odchodom vám diagnostikovali závažné ochorenie. Ako ste zvládali tak namáhavú cestu? Nebáli ste sa o seba a o svoje zdravie? Čo na to lekári?

Ja by som úplne nepovedala, že závažné. Črevnými problémami trpí mnoho ľudí. Zhruba pred dvoma rokmi mi črevá obúchali o hlavu môj životný štýl. Neodpočívala som, žila som v Prahe, bola som workoholik. A zrazu mi začalo byť zle. Prechodila som to a nič neriešila. Neskôr ma však začalo preháňať aj dvadsaťkrát za deň. Prišli na rad rôzne vyšetrenia. Diagnóza čriev nie je jednoduchá. Takže by som to prirovnala k tomu, že som mala rok črevnú chrípku. Niekto vydrží napríklad minútu, kým musí ísť na toaletu, ja päť sekúnd. Prestala som vychádzať z domu, bála som sa. Stalo sa mi pár trápnych situácií, takže som sa bála ísť na ulicu, bála som sa pozrieť sa na ľudí a vlastne aj na seba do zrkadla. Začala som mať psychické problémy a schudla 15 kíl. Bola som veľmi vyčerpaná a začala som sa ľutovať. Snažila som sa fungovať na Imodiu, aby som mohla ísť aspoň do práce. Každé ráno som sa prebúdzala s plačom. Logicky mi skrachoval vzťah a ja som sa v živote, dá sa povedať, stratila.

Lekári mi neskôr povedali, že je to celiakia, alergia na laktózu a sóju. Uľavilo sa mi fyzicky, no psychicky som bola na tom dosť zle. Vždy som bývala veselá, teraz som bola bledá kosť, ktorá nemala rada ľudí, ani samu seba. Povedala som si dosť. Začala som veriť tomu, že chorobu mám v hlave. Začala som veriť ceste. Všetci si mysleli, že nemám najmenšiu šancu, lenže ja som sa rozhodla a išla som.

O tejto púti je natočený film s názvom „Divočina“, v ktorom si zahrala herečka Reese Whiterspoon. Bola aj táto filmová snímka vašou inšpiráciou? Trúfam si povedať, že len málokto by sa po zhliadnutí príbehu rozhodol vydať sa tou istou trasou. Nebáli ste sa o vlastný život? Aké boli vaše očakávania?

Film Divočina som videla asi dva mesiace pred odletom, takže inšpirácia to nebola. Bol to jednoducho taký môj návrat k prírode. Riziká tam, samozrejme, boli. Ja som sa ale snažila pripraviť tak, ako som najlepšie vedela.

Moje očakávania? Chcela som byť opäť šťastná. Chcela som znovu nájsť samú seba a veriť si. To som si priala. Pred cestou som absolútne neriešila, koľko kilometrov prejdem. Vyhrala som, keď som prvýkrát uvidela označenie cesty. To totiž znamenalo, že som sa prestala ľutovať a znovu som sa usmiala.

Klasická otázka, ktorá zaujíma snáď každého z nás. Do čoho ste sa pobalili a čo všetko ste si so sebou vzali? Ako ste vedeli, čo budete potrebovať a čo nie? My ženy totiž často potrebujeme všetko a ešte viac, bolo to tak aj vo vašom prípade?

Radila som sa s ľudmi, ktorí outdooru rozumejú a niektorí z nich cestu aj prešli. Ja som veľké skúsenosti nemala, takže som potrebovala pomôcť. Všetci boli úžasní a naozaj mi poradili. Čo sa týka vybavenia, niečo som si vzala z Čiech, niečo som si zaobstarala v Amerike. To mi pomohli kamaráti zistiť vopred. Je pravda, že som so sebou ťahala viac, ako bolo potrebné. Potrebovala som ale vyskúšať, čo naozaj musím mať. Takže som si so sebou na začiatku niesla napríklad pyžamko do spacáku a šaty do miest. Tiež som mala aj mejkap, špirálu aj rúž. To som, samozrejme, po prvých dňoch a týždňoch postupne vyhadzovala.

Na tak náročnú cestu sa pravdepodobne treba pripraviť a to nielen fyzicky, ale aj psychicky. Čo všetko ste absolvovali a ako dlho trvala príprava?

Pripravovala som sa asi pol roka. Je potrebné vybaviť si množstvo povolení a vízum. Chcela som na to mať viac času. Fyzicky som moc trénovať nemohla, stále mi totiž nebolo dobre. Snažila som sa aspoň jazdiť na korčuliach a chodiť s ťažkým batohom po Vysočine. Behať som nemohla, za každým kríkom som sťahovala nohavice. Hovorila som s ďalšími úspešnými chodcami, nasávala ich skúsenosti a čítala množstvo blogov z púte.

Prechádzali ste lesmi, púšťami a divočinou. Boli ste úplne sama. Nebáli ste sa stretnutia s nebezpečnými zvieratami? Vieme, že ste ich niekoľko stretli. Čo vám išlo hlavou, keď prišlo k týmto situáciám? Dá sa na to vôbec pripraviť?

Áno, videla som niekoľko štrkáčov, tarantúl, medveďov a dve pumy. Aj na toto som sa pred cestou snažila pripraviť. Vedela som, ako by som sa mala zachovať. Samozrejme, keď som prvýkrát videla z diaľky medveďa, stuhla som. Keď ich neprekvapíte nesprávne, utečú. Horšie to ale bolo s pumou, tá neutiekla, naopak sa približovala. Zdvihla som ruky, aby som bola väčšia a kričala som na ňu. Snažila som sa nezmätkovať a vnútorne sa nad ňu povýšiť, aby nevycítila, že sa klepem od strachu. Po chvíľke odišla. V hlave mi išlo, že ak mám byť niekedy silná a ukázať to, je to presne táto chvíľa.

4 200 kilometrov, presne taká dlhá je púť Pacifickou hrebeňovkou. Nepochybujem o tom, že sa dostavilo zúfalstvo, únava, bolesť a smútok. Pamätáte si na najhoršiu a najsilnejšiu situáciu, kedy ste si priali byť v teple a bezpečí domova? Uvažovali ste počas cesty, že skončíte predčasne?

Krízu som mala každý deň. Prvý mesiac to bolo hrozné. Môj zdravotný stav sa nelepšil, stále som niekoľkokrát denne letela na záchod. Pýtala som sa samej seba, kedy mi už konečne bude lepšie. Nestalo sa a ja som začala trochu pochybovať. Bola som veľmi vyčerpaná, každý deň ma všetko bolelo. Prvé týždne som preplakala množstvo míľ a potom sa všetko začalo lepšiť.

Keď sa pozriem na ďalší silný okamih, bolo to stretnutie s tou pumou. Nasledujúce dni som premýšľala, či mám ísť ďalej. Tiež veľmi často spomínam na snehovú búrku, ktorá ma postretla v horách, 4000 m n. m. Nestihla som zbehnúť dole. V noci snežilo a ráno som vôbec nevidela cestu. Bola som sama, spadla som a rozbila som si koleno. Mala som mokré vybavenie, ktoré mi cez deň neuschlo. Večer som si teda ľahla do mokrého stanu. Bolo veľa stupňov pod nulou a omrzli mi nohy, ruky aj tvár. Nebolo to obzvlášť vážne, ale veľmi to bolelo. Bola som štyri dni od civilizácie. Vedela som, že sama na seba musím naozaj psychicky šliapnuť, aby som došla. Posledné dni naozaj boleli. Napokon som sa dostala do mesta a zdržala som sa tam asi tri dni, musela som si psychicky odpočinúť. Musela som sa rozhodnúť, či sa vrátim do pohodlia domova alebo pôjdem ďalej. Tu som zistila, že som oveľa silnejšia, ako si dokážem predstaviť, a že za svoj sen je potrebné bojovať.

Ako už sme spomínali, prešli ste naozaj mnohými rôznymi oblasťami. Museli ste zvládať horúčavy, ale aj obrovské mrazy. Vo vysokých nadmorských výškach sa počasie mení zo sekundy na sekundu. Prekvapilo aj vás? Ako sa to dá prekonať?

Samozrejme, že zo začiatku ma to prekvapilo. Ako sa to dá prekonať? Keď je človek v civilizácii, má potrebu sa pozrieť na predpoveď počasia na ďalšie dni a samozrejme sledovať počasie na horách. Mám kamarátku, ktorú chytila búrka úplne hore. Hovorila mi, že to bol jej najhorší zážitok. Stane sa to. Inak na všetky boliestky na ceste funguje iba jediný liek a to ísť ďalej.

Bez vody a jedla sa prežiť nedá. Odkiaľ a na akú dlhú dobu ste si zaobstarávali tieto základné potreby pre život?

Záležalo na oblasti, ktorou som prechádzala. V púšti bolo miest viac, takže napríklad som na chrbte niesla jedlo iba na týždeň. Bolo potrebné mať však veľa vody, napríklad aj sedem litrov na deň. V horách som nebola v meste cez dva týždne. To už bolo náročnejšie. Je potrebné mať presný plán, kde nakupovať jedlo, kam stopovať, kde nabrať vodu. Našťastie, sú tam ľudia priateľskí, takže ak človek zíde z hôr na cestu a stopuje do mesta pre jedlo, odvezú ho v pohode.

Vaša cesta trvala 5 mesiacov. Stretávali ste sa počas púte s ľudmi alebo ste boli neustále sama? Nebolo to deprimujúce, byť tak dlho mimo civilizácie?

Každý deň začína 50 ľudí, takže sme sa skamarátili. Občas sme spolu kempovali a to bolo super. Človek na to v noci nebol sám. V divočine sme spali, kde sa dalo. Cez deň som sa snažila chodiť sama, bolo to prínosnejšie. Postupne ľudia končili z najrôznejších dôvodov. Posledný mesiac som bola úplne sama. V civilizácii bolo niekedy náročné aj to, keď som videla rodiny na spoločných dovolenkách, aký majú komfort a ja som mala „len“ svoj batoh. Veľmi sa mi cnelo za rodičmi a práve im vďačím za celú hrebeňovku. Neskutočne ma podržali, aj keď sa o mňa báli. Cieľ patrí im. Bola som s nimi v kontakte iba občas, pretože som sa odstrihla od sociálnych sietí.

Byť sám so sebou nie je niekedy jednoduché. Mnohí ľudia to nedokážu, vy ste ale v tomto prípade nemali na výber. Mali ste čas vôbec premýšľať a prehodnocovať svoj život? Čo vám táto cesta do života priniesla a naopak, čo vám vzala?

Ono to bolo najťažšie sa naučiť byť sama so sebou. Počúvať svoje myšlienky a naučiť sa počúvať svoje telo. Pred cestou som to nevedela, preto som nechcela odpočívať. A čo mi dala? Začala som si znovu veriť a opäť som našla samu seba. Keď som chodila na záchod aj dvadsaťkrát denne, prestala som sa mať úplne rada. Každé ráno mi hučalo v hlave, kde sa zase „potentujem“. Hanbila som sa za seba a tiež za svoje ochorenie. A tú hanbu mi púť vzala. Jednoducho som sa o tom rozhodla hovoriť. Pripadám mi, že je to v spoločnosti stále tabu a pritom ľudí s črevnými problémami stále pribúda. Veľmi by som si priala, aby sa o tom vedelo a hovorilo viac. Púť je o vnútornej sile, psychickej odolnosti a odvahe. To máme v sebe všetci, preto ju môže zvládnuť každý. Ja nie som žiadna výnimka. Prajem si, aby táto moja cesta podporila niekoho, kto má napríklad tŕnistejšiu cestu životom, že keď si človek niečo vezme do hlavy… zvládne to, nech je to čokoľvek.

Na záver nám prezraďte, zopakovali by ste si túto pre mnohých nepredstaviteľnú púť?

Bola to veľká životná skúsenosť, išla by som do toho znova.