Keď sa začali potápať, dievča skočilo do mora a čln plný utečencov doplavilo na breh. Dnes je z nej olympijská plavkyňa
Dominika Dobrocká
Dominika Dobrocká

Keď sa začali potápať, dievča skočilo do mora a čln plný utečencov doplavilo na breh. Dnes je z nej olympijská plavkyňa

Prežila nepredstaviteľné a splnila si svoj obrovský sen. Mladá imigrantka sa vďaka svojej sile a bojovnosti dostala až na olympiádu.

Yusra Mardini — Foto: TASR/AP

BERLÍN 13. júna - Na loďke pre ôsmich boli dvadsiati. Najmladší člen posádky mal iba šesť rokov. Keď sa nachádzali na vode medzi Tureckom a Gréckom, začala sa ich loď plniť vodou. Motor vypol a nepomohli ani nespočetné pokusy o opätovné naštartovanie. Situácia sa ešte zhoršila v momente, ako sa zdvihol vietor a začal loď otáčať. Všetci na palube začali plakať a spustila sa panika. Medzi migrantmi bola aj dnes 20-ročná olympijská plavkyňa Yusra Mardini. Tá svoj ťažký príbeh a cestu za pokojným životom bez strachu opísala do detailov.

Bombardovanie a vojna

Už ako dieťa bola prinútená k plávaniu. Jej otec sa totiž rozhodol, že Yusra a jej sestra Sara sa budú tomuto športu venovať. Ako sama Yusra priznala, keď bola malá, nebavilo ju to. Záujem sa v nej prebudil až po tom, ako začala vyhrávať súťaže. Keď nebola v škole, bola v bazéne. Jeden tréning však navždy všetko zmenil. Do bazéna, kde plávala aj Yusra, zrazu dopadla bomba. „Spomínam si na rozbité okná a sklené kúsky dopadajúce do vody. Tréneri kričali, aby sme všetci z bazéna vyliezli. Keď som sa pozrela späť, v strope som uvidela dieru a na dne bazéna jeden meter dlhý raketový granát,“ opísala hororovú situáciu Yusra. Následne všetci utiekli do suterénu, kde sa ukrývali a počúvali rakety letiace nad ulicami.

Foto: TASR/AP

Mamička šikovnej plavkyne prejavila po tomto incidente obavu a svojej dcére povedela, že je nebezpečné pokračovať v plávaní. Yusra toto tvrdenie odmietla a aj napriek strachu a vojne pokračovala v činnosti, ktorú tak veľmi milovala. Zvuk bômb sa stal dennodennou súčasťou a domáci ho vnímali ako niečo normálne. Zvykli si aj na to, že postupne strácajú svojich blízkych. Ťažká situácia a bomba v bazéne dohnala množstvo tínedžerov k úteku do Európy. „Chcela som cítiť, že mám nejakú budúcnosť. Prosila som otca, aby nás pustil. Spočiatku odmietal, keď sa však niekoľkí bratranci začali pripravovať na cestu, súhlasil,“ prezradila Yustra.

Začiatok cesty

V lete roku 2015 sa náročná cesta pre Yustru, jej sestru a bratrancov začala. Odleteli do Bejrútu a následne do Turecka. Ako sama spomína, bola to pekná cesta. Zmenilo sa to po tom, ako im pašeráci „pomohli“ dostať sa z Turecka do Grécka. Poskytli im loď a poslali ich na cestu. „Neskôr sme si uvedomili, že nafukovacia loď bola rozrezaná nožom a zle zalepená. Je ťažké povedať, čo si myslíte o týchto mužoch. Posielajú ľudí na smrť, ale tiež im dávajú šancu žiť,“ prezradila. Niet sa čo čudovať, že počas plavby nastal problém s loďou. Európu mali pred očami, no stále to boli kilometre, ktoré ich delili od brehu. Keď začalo slnko zapadať, museli začať rýchlo konať.

Foto: TASR/AP

Všetok svoj majetok prehodili cez palubu a v tichosti sa rozlúčili s poslednými vecami, ktoré im pripomínali domov. Boli sami proti obrovskému a nevyspytateľnému moru. Uvedomovali si, aké nebezpečenstvo im hrozí a koľko nevinných matiek, žien, detí a mladých mužov tu už zahynulo. Yustra so svojou staršou sestrou Sarou skočili do vody s cieľom stabilizovať a otočiť loď správnym smerom. „Obtočila som si lano okolo zápästia a ťahala celou silou. Keď som vyrastala v Damasku, v Sýrii, môj otec nás trénoval a obe sme súťažili na národnej úrovni. Ale toto nebol bazén. Tu nebolo žiadne dno ani okraje, kde by sme sa mohli chytiť. Voda mi premočila oblečenie, lano mi prerezalo ruky a vlny mi neúnavne vrážali do tváre. Pichali ma oči a pálil nos. Ale akú inú možnosť sme mali?“ vyslovila Yustra. Ona aj jej sestra si uvedomovali, že vedia najlepšie plávať a nikto iný by to nezvládol. Sara svojej sestre oznámila, že ak sa niečo stane, nemá ju čakať a má plávať ďalej na breh.

Foto: TASR/AP

Strach o život striedal strach z mora. Yustra vedela, že v Stredozemnom mori nie sú žraloky, ale obava sa aj napriek tomu nevytrácala. Vždy, keď uvidela podozrivý pohyb, zamrzla a oznámila Sare, že sa bojí. Dievčatám trvalo tri a pol hodiny, kým sa im podarilo dostať loď na breh. „Po dobu niekoľkých sekúnd som pociťovala eufóriu. Chvíľku na to ma však zasiahol obrovský smäd, hlad a vyčerpanie. Pokúšali sme sa kúpiť vodu, ale obchodníci nám odmietli predať čokoľvek, pretože sme boli utečenci. Tak sme sa vydali na niekoľkohodinovú cestu cez hory bez toho, aby sme niečo pili. Jediné, čo som mala, bolo tričko a nohavice,“ spomína. Po ceste, našťastie, stretla veľmi milé dievča, ktoré jej darovalo topánky. Ako Yustra priznala, aj v Maďarsku sa im podarilo stretnúť milých ľudí a to aj napriek tomu, že táto krajina je prísne proti utečencom.

Život v Nemecku

Po 25 dňoch cestovania sa dostali na miesto, ktoré znamenalo nový domov v Berlíne. O šesť mesiacov neskôr sa k dievčatám pripojil zvyšok rodiny. „Museli absolvovať tú istú cestu. Báli sme sa, ale zvládli to.“ V Nemecku im síce chýba sýrske jedlo, ale nemeckí ľudia sú podľa jej slov milí a cítia sa tu v bezpečí. Hneď po príchode do Nemecka Yustra povedala prekladateľovi, že miluje plávanie a pochválila sa aj svojou účasťou na súťažiach. Dobrý muž neváhal a skontaktoval mladú plavkyňu s trénerom. Netrvalo teda dlho a Yustra sa opäť vrátila do vody. „Milujem byť v bazéne, v bezpečí štyroch stien. Do mora sa asi tak skoro nevrátim.“

Foto: TASR/AP

Sľubná kariéra

Tréner videl potenciál a zaradil Yustru do olympijského tímu utečencov. „Keď som sa to dozvedela, nemohla som prestať skákať od radosti,“ vyjadrila svoje vtedajšie šťastie a nadšenie. Súťažiť v Riu predstavovalo pre mladú ženu neuveriteľný zážitok. Predtým bolo pre ňu veľmi bolestivé počuť slovo utečenec. Po olympijskej skúsenosti však zmenila postoj a názor. „Som hrdá na to, že som utečenec,“ dodala. Yustra by sa chcela zúčastniť aj na olympijských hrách v roku 2020 v Tokiu. Keďže však nemá nemecké občianstvo a za Sýriu plávať nemôže, nevie, ako to celé dopadne. Odhodlanie jej však nechýba. Uvedomuje si svoju silu a aj to, odkiaľ pramení. „Nikdy nezabudnem na cestu, ktorá ma sem dostala. Spomienky si nosím stále so sebou. Nemôžem sa toho zbaviť, avšak urobili ma tým, kým som teraz,“ povedala na záver.

Už ste čítali?

Malá rodinná firma z Nitry slávi historický úspech: Ako prví…

Obrovský úspech pre Slovensko priniesla jedna malá firmička z Nitry.

Obetavý otec nosí hendikepovaného syna na chrbte, aby mu ukázal…

Najväčšou záľubou rodiny Benkovcov je turistika. A nevynechávajú…

Na Liptove sa pred svetom ukrýva čarovná dolina, ktorá je ideálna…

Iba málokde nájdete na takom malom kúsku toľko zaujímavostí.…

Čech a Slovenka sa vzali po 15-minútovej známosti. So svadbou…

Ich život nebol jednoduchý, no osud im napokon skrížil cesty. Toto je skutočný…

Muž, ktorý dal Slovensku Horalky, ich vymyslel vďaka chybe pri…

Kultová slovenská pochúťka má už viac ako 50 rokov. Za jej…

Súrodenci z Prešova vyrábajú nádherné sukne starodávnou technikou,…

Málokto na Slovensku si môže povedať, že je jediný. A ešte k tomu…

V malej dedinke na východe tvorí Jarka vyšívané šaty, do ktorých…

Už od malička jej podávali ruky ihly a látky. Svoj detský sen si splnila…

Uznávaná psychologička: Od mužov očakávame správanie, ktoré…

Chlapcom chýbajú mužské vzory, muži sa boja osamostatniť a najčastejšia…