Slovenka Erika: Rakovina mi viac dala, ako vzala. Musela som zmeniť iba jedinú vec
Mladej Slovenke diagnostikovali rakovinu, liečbu však vníma ako veľké dobrodružstvo. Má radu pre každého, kto sa bojí, že by toto ochorenie raz mohlo postretnúť.
BRATISLAVA/PARÍŽ 5. novembra - Slovenka Erika pochádza z Prievidze, zavialo ju však až do Francúzska. Napriek tomu, že jej lekári diagnostikovali najagresívnejší typ rakoviny prsníka a musí sa pasovať s týmto ochorením, úsmev jej neschádza z tváre a radosť šíri aj vôkol seba. Tvrdí, že rakovina je dar a prichádza do života, aby nás niečo naučila. Poznať ju môžete aj vďaka jej článkom, ktoré uverejňuje na svojom blogu Tak trocha inak.
Rakovinu zvláda s úsmevom, sestričkám pečie torty
V rozhovore nám sympatická Erika Mokrý (28) prezradila viac o tom, prečo sestričkám pred chemoterapiou pečie koláče a ako sa jej darí žiť tak optimisticky, hoci prišla o vlasy, jeden prsník a každý piatok musí chodiť na chemoterapiu. Jej pohľad na život je nesmierne inšpiratívny!
Odkiaľ pochádzate a prečo ste sa rozhodli odísť do Francúzska?
Hneď po skončení gymnázia som odišla do Bratislavy kvôli vysokej škole, kde som nakoniec zostala pracovať. A keďže u mňa je všetko tak trocha inak, vysokú školu som nakoniec doštudovala externe z Bratislavy v Prievidzi. Tu som spoznala moju dobrú kamarátku a teraz už švagrinú Evku. Vždy mi hovorila, že Róbert, brat jej manžela, ktorý žije vo Francúzsku je muž môjho života a že ma s ním musí zoznámiť.
Na Vianoce 2012 ma s ním naozaj zoznámila, no obaja sme mali v ten okamih svoj život. Vedeli sme, že existujeme, no nekontaktovali sme sa. Až mi raz v júli 2014 poslal správu na sociálnej sieti, kde sme začali komunikovať. A keď v auguste prišiel na dovolenku na Slovensko, vedela som, že s týmto mužom strávim zvyšok života. No a v januári 2015 som sa oficiálne presťahovala za ním do Francúzska.
Ako vám rakovina zmenila život a ako ste museli zmeniť svoj život vy?
Možno to znie šialene, ale ja stále hovorím, že rakovina je ako dar, príležitosť zmeniť nás a začať odznova. Prichádza do života, aby nás niečo naučila, aby nám ukázala, že niečo robíme zle. Rakovina mi viac dala, ako vzala a vďaka nej sa môj život zmenil od základov. Avšak odmietla som svoj život prispôsobiť rakovine a životu onkologicky chorého pacienta. Jediné, čo som musela zmeniť je, že piatky už nepracujem, pretože mám chemoterapiu.
Napriek svojej diagnóze vyzeráte, že ste veľmi optimistická a pozitívne myslenie šírite aj okolo seba. Ako to dokážete brať to takto športovo?
Keď mi prvýkrát oznámili diagnózu, povedala som si, že to zvládnem a bude to všetko v poriadku. Odmietla som si pripustiť akékoľvek vedľajšie účinky liečby a chemoterapie a tým som sa prezentovala aj pred lekármi. Všetci mi na začiatku hovorili, že liečba je náročná, budem musieť zmeniť veľa vecí, ostať doma, veľa oddychovať. A ja som všetkým hovorila, že akceptujem všetko, čo hovoria, ale pre mňa nič z tohto nebude existovať. Smiali sa a ja tiež. A teraz sa smejeme, že takých pacientov ako ja, nie je veľa. Sama niekedy nechápem, kde sa to vo mne berie, ale sila a viera v zdravý život je veľká a motivujúca. Veľa je pri tejto chorobe o hlave, aspoň ja to tak vnímam. A hlavne, za veľa vďačím svojmu manželovi, je mi neskutočnou oporou.
Ako váš manžel zareagoval na to, keď vám rakovina vtrhla do života? Ako vám to pomáha zvládať?
My sme s tou diagnózou vlastne už rátali, aj keď sme stále dúfali, že sa nepotvrdí. Za tých pár rokov v zdravotníctve som videla veľa prípadov a presne som vedela, ako sa postupuje. A u mňa to bolo takmer ako cez „kopirák“. Sonografia a okamžite biopsia.
Nikdy nezabudnem na okamih oznámenia výsledkov z biopsie. Sedeli sme s mojou rádiologičkou v malej miestnosti a Róbert, teraz už manžel, ma držal celý čas za ruku. Keď nás doktorka nechala samých, pozrel sa na mňa a povedal mi, aby som sa nebála, že to všetko spolu zvládneme, a ako veľmi ma miluje. Keď sa vraciam späť do spomienok ako je táto, mám slzy v očiach. Nie preto, že sa ľutujem, alebo hnevám, že som to práve ja. Je to preto, že mám po boku najúžasnejšieho muža, ktorý je pri mne, podporuje ma a robí ma šťastnou. Obdivujem ho za to všetko, čo pre mňa robí.
Keď nám oznámili diagnózu, zrušili sme naplánovanú svadbu. Napriek môjmu odhodlaniu sme nevedeli, ako budem chemoterapiu zvládať, a lekári mi neodporúčali cestovať. Keďže som prvú chemoterapiu zvládla vcelku bravúrne, rozhodli sme sa, že ak sa aj po druhej budem cítiť dobre, odcestujeme na Slovensko a vezmeme sa. A tak sa aj stalo. V piatok som mala chemoterapiu, v sobotu sme sadli do auta a odišli na Slovensko a týždeň na to v utorok sme sa vzali.
Doprevádza vás manžel aj na chemoterapie?
Počas piatkov pracuje tak, aby mohol byť na chemoterapii so mnou, prípadne príde počas nej. Obrovské je aj gesto od jeho kolegov a jeho najvyšších šéfov, ktorí si miesto toho, aby sa mohli v piatok o 12 na obed „pípnuť“ a mať krásny dlhý víkend, berú jeho zmeny, aby on mohol byť so mnou.
Ako to robíte, že beriete svoju liečbu ako dobrodružstvo?
Moja prvá chemoterapia bola naozajstné dobrodružstvo. Nevedela som, do čoho idem, a ako najväčšia hrdinka som odmietla akékoľvek lieky. A tak som sa na celý víkend vcítila do nevoľností tehotnej ženy, ktoré sa u mňa opakovali každých 10 - 15 minút.
Vytvorili ste si aj nejaké zvyky, ktoré vám ju pomáhajú zvládať?
Prístup sestričiek bol a je pre mňa neopakovateľným zážitkom počas každej chemoterapie. A keďže mi tú prvú pomohli zvládnuť, chcela som sa im určitým spôsobom poďakovať. Nosiť čokolády, či niečo kúpené mi prišlo príliš obyčajné, a tak som sa rozhodla ako poďakovanie upiecť im manželov obľúbený kokosový koláč.
Francúzi sú uznávaní cukrári a ich „la pâtisserie“ je známe celosvetovo. Mala som rešpekt, čo povedia na tento môj, na francúzske pomery príliš obyčajný koláčik. No zožal taký úspech, že som im musela okamžite preložiť recept a na ďalšiu chemoterapiu mi už ukazovali fotky ich výtvorov.
Nosíte teraz na chemoterapie koláče pravidelne?
Keďže na moju tretiu chemoterapiu sme prišli naozaj tesne pred ňou, z dovolenky zo Slovenka, nič som upiecť nestihla. No a sestričky si zo mňa uťahovali, že kde je koláčik. A tu mi v hlave vznikol nápad o piatkovej koláčovej tradícii pred chemoterapiou. Zbožňujem variť, piecť, ten pocit, že ľudom chutí a vidím prázdne taniere. No a určitým spôsobom je to pre mňa odreagovanie a aj relax.
Chemoterapia ako liečba nie je príjemná, no mne táto moja tradícia prináša radosť a vlastne sa vždy teším, kedy už bude piatok a už v sobotu vymýšľam, čo budem na ďalší týždeň piecť. A od hrnčekového koláča som sa na teraz prepracovala k nahým tortám. Ktovie, kam moju laickú úroveň ešte posuniem.
Váš blog nesie názov Tak trocha inak. Pozeráte sa teraz na život inak? Čo vás táto skúsenosť naučila?
Ľudia majú stále predstavu, že mať onkologické ochorenie so sebou nesie len negatíva. Ono to ale tak nie je, je to tak trocha inak. Ak sa človek nastaví, že rakovina je smrteľná a jeho myšlienky sú len negatívne, nevedie to k ničomu dobrému. Ale toto pravidlo platí všeobecne, nie len pre onkologické ochorenia.
Dobrovoľne priznávam, že pred diagnostikovaním rakoviny som bola viac pesimista ako optimista. Žila som neuveriteľne rýchlo, snažila sa vyhovieť každému v mojom okolí, len aby boli všetci okolo spokojní a nebrala som ohľad na seba. No rakovina všetko zmenila, od začiatku som nevidela inú možnosť len tú, že budem zdravá a že najdôležitejšia som ja. Pretože ak nebudem v poriadku a šťastná ja, nebude vlastne nikto v mojom okolí. Z môjho pohľadu je rakovina o sebaprijatí. Ako môžete mať radi niekoho iného, ako môžete byť šťastní, ak sa vlastne nemáte radi vy sami a vaše vnútro je nespokojné?
Keď mi môj chirurg oznamoval, že mi musí vybrať všetky uzliny, pretože niektoré sú zväčšené a je presvedčený, že sú to metastázy, ja som bola presvedčená, že to metastázy nie sú, a to som mu aj povedala. Akceptovala som jeho názor a aj postup, ktorý zvolil. Keď mi na operačke začali vyberať uzliny a urobili rýchlu histológiu, zistili, že všetko je negatívne. Z odobratia všetkých uzlín odstúpil a nepokračoval. Verím v silu myšlienok. Netvrdím, že ak tam metastázy boli, sama som si ich vyliečila. No verím a viem, že ak by som čo i len na okamih pripustila, že to nebude v poriadku, bolo by to ťažšie.
Máte nejaký návod na to, ako žiť s rakovinou?
Návod na život s rakovinou neexistuje. Každý z nás sme iný, každý z nás má odlišnú diagnózu, nález, štádium, iný druh liečby. Z môjho pohľadu však treba zmeniť seba samého, pozrieť sa na svoj život tak trocha inak, ako sme to robili doteraz. Rakovina nám prišla niečo ukázať, zmeniť nás a je len na nás, či to, čo nám ukazuje, pochopíme, prijmeme a zmeníme náš život.
Čo by ste poradili iným ženám, ktoré sa obávajú rakoviny alebo s ňou tiež práve zápasia?
Neklaďte si zbytočné otázky. Ak vám rakovina už do života prišla, treba s ňou bojovať. Hľadanie odpovedí na to, prečo práve vy a podobne, vás zbytočne vyčerpáva. Rakovina prišla tak, ako prichádzajú rôzne iné choroby. Je to určitá etapa života, ktorá so sebou prináša množstvo situácií, úsmevných, krásnych a aj tých trošku horších. Rakovina však nie je za trest, netreba sa jej báť. Nemôžem povedať, že liečba a všetko s ňou spojené je jednoduché. Je to náročný proces, veľakrát sa človek pozrie možno trošku nižšie, ako si myslel, že sú jeho hranice. V konečnom dôsledku nám však rakovina dáva šancu začať žiť nový život. Je len na nás, ako sa rozhodneme.