Anorexia ju postihla ešte ako malé dieťa: Život mi zachránil tréner telefonátom, že ma má rád a chýbam mu
Dominika Dobrocká
Dominika Dobrocká

Anorexia ju postihla ešte ako malé dieťa: Život mi zachránil tréner telefonátom, že ma má rád a chýbam mu

Keď bola v útlom veku našla si ju zákerná choroba. Dnes je z Valentíny krásna mladá žena s obrovskými snami a chuťou žiť.

— Foto: Valentína Vavi Sedileková

BRATISLAVA 20. mája - Valentína Sedileková má len 18 rokov, no v živote si toho prežila viac, ako niektorí dospelí ľudia. Podala si ruku s veľmi zákerným a tichým ochorením. Až po rokoch trápenia bol u nej tento problém pomenovaný. Anorexia! Málo sa o nej hovorí, no povedzme si pravdu, je jej okolo nás až priveľa. Prečo teda mlčať? Vavi je bojovníčka, o tom niet pochýb a najmä o probléme otvorene rozpráva. Pri čítaní jej výpovede a spomienkach sa nepochybne nejednému čitateľovi budú tlačiť slzy do očí. Je to pochopiteľné. Veď bola malé dievčatko, keď ju tento strašiak prvýkrát chytil do svojej pasce. Dievčatko, ktoré malo milujúcich rodičov, sny, túžby a našliapnuté na úspešnú športovú kariéru. Otázka prečo, je už zbytočná. Stalo sa to a už to nikto nevezme späť. Vavi je šťastná za svojich milovaných rodičov, ktorí sú jej najväčšou oporou a podporou. Aj napriek tomu, že sa ešte stále nemôže považovať za zdravú, vybrala sa dobrou a správnou cestou.

Pýtať sa na veľmi citlivú tému nebolo vôbec jednoduché. Vavi však nezaváhala ani na chvíľku a okamžite s rozhovorom pre Dobré noviny súhlasila. Chce totiž, aby sa o anorexii, bulímii a poruche príjmu potravy rozprávalo viac a nahlas. Nechce totiž, aby mladé dievčatá týmto poruchám prepadli a dopadli možno aj horšie ako ona. Silný rozhovor s mladunkou ženou je plný smutných spomienok, pádov aj ťažkých rozhodnutí. Vavi sa však po rokoch trápenia a nenávidenia samej seba podarilo vstať a stáť pevne na nohách. Každým dňom je z nej silnejšia osoba, ktorá si ide za svojimi znovuobjavenými snami. Dôkazom je aj jej knižka, ku ktorej jej Dobré noviny gratulujú.

Foto: Facebook/Valentína Vavi Sedileková

Valentína, si mladé a krásne žieňa. Tvoj príbeh je inšpiratívny. V živote si si však prešla rôznymi úskaliami. Prekonala si vážne ochorenie. Kedy si si uvedomila, že nie je s tebou všetko v poriadku a teda si konečne vedela pomenovať problém správnym slovom - „anorexia"?

Trvalo to určitý čas. Počas liečby sme sa s doktormi dopracovali k tomu, že som anorektičkou od svojich ôsmich rokov. Už v tomto nízkom veku som si pripadala byť tučná. Myslela som si, že mám veľké bruško, nuž som si zaťahovala opasok na nohaviciach do takej miery, že som mala modriny a odreninky na páse. Postupne sa to nabaľovalo, mala som po jedle výčitky, začala som vylučovať určité potraviny z jedálnička (napr. sladké, vyprážané...). Keď som mala pätnásť, anorexia bola pripravená vyklíčiť a zhodou niekoľkých okolností vypukla naplno. Začala som s redukčnou diétou, znižovala svoj kalorický príjem na minimum, padala som do depresií, stavov úzkosti, do vlastného, temného anorektického sveta, kde svet začne strácať zmysel. Napriek tomu, že rodičia vedeli, že sa deje niečo zlé, to, že je to anorexia, pomenovala až moja teta, ktorá si kedysi prešla bulímiou a moje správanie jej udrelo do očí. Vrátila som sa z výletu s ňou domov a tam boli na mňa rodičia pripravení: mali sme búrlivú diskusiu plnú kriku, sĺz a zapierania, ale presvedčili ma, aby sme vyhľadali odbornú pomoc. Privolila som. Vtedy hovorila za mňa tá "zdravá Vavi". V hĺbke anorektickej duše som však vedela, že ak nechcem ja, nikto ma nedonúti priberať. Aj na tomto príklade je krásne vidieť, ako v chorom bojujú dve osoby, dve duše.

K tomuto ochoreniu sa postupne automaticky pridružujú rôzne zdravotné problémy. Bolo to tak aj u teba?

Samozrejme, dôsledky cítim doteraz. Keďže som výkonnostne trénovala a chudla, telo mi to vrátilo v podobe mononukleózy (vírusové ochorenie lymfatického systému, ktoré najčastejšie postihuje deti a mladých ľudí, pozn. red.), no počas liečenia z nej som schudla ešte viac. Mala som 37 kíl, telo som mala zoslabnuté, vypadalo mi hrozne veľa vlasov, pokazili sa mi zuby, lámali nechty, koža šúpala, telo som mala samé modriny. Sama neviem, aké dôsledky som si vyrobila, či mi zredli kosti alebo mi anorexia postihla aj srdce. Čo sa nedá nevšimnúť je, že už vyše 2 roky nemám menštruáciu a že som nemohla výkonnostne trénovať, lebo mi šport doslova ničil telo (musela som si napravovať krvný obraz). Momentálne riešime poškodený metabolizmus, záchvatové prejedanie a poruchy trávenia, ktoré sú výsledkom neustále meniacej sa stravy. Čo však považujem za nebezpečnejšie, je práve psyché a hlava. Trpela som ťažkými depresiami a intenzívnymi stavmi úzkosti, mozog sa mi dostal na hranicu bludu - videla som sa a aj si seba pamätám úplne inak než v skutočnosti. Mala som problém s pamäťou, spánkom, znížila sa mi schopnosť učiť sa, ťažko sa mi premýšľalo (a mnohé zo spomenutých vecí sa týka aj rekonvalescencie). Zabudla som, aké je to byť šťastná, čo znamená smiať sa. Všade bola len temnota a slzy. Touto odpoveďou sa nechcem "chváliť" a prekonávať sa s ostatnými chorými, ktorí trpeli či trpia viac: bola by som rada, ak by to čitatelia brali ako výstrahu, že poruchy príjmu potravy sú nebezpečné a nestoja za to.

Foto: Facebook/Valentína Vavi Sedileková

Venovala si sa atletike. Ako sa správalo tvoje telo pri nízkom prijme potravín a intenzívnych tréningoch? Akú dlhú dobu sa takto dá fungovať?

Nedobre, je to dlhodobo neudržateľné. Chudla som na delenej strave a redukčnej diéte a zároveň s tým som mala šesťkrát do týždňa 2-3 hodinové tréningy (beh + posilňovanie). Stravu som menila s túžbou zlepšiť sa, no namiesto toho som sa začala zhoršovať. Telo čerpalo energiu zo svalov a môj skvelý finiš (zrýchlenie v závere pretekov) sa vytratil. Začala som na tréningoch plakávať, svoj zostup som si neskutočne vyčítala. Telo na tom bolo zle a vrátilo mi to v podobe mononukleózy. Športovec potrebuje výživnú a komplexnú stravu, nie varený karfiol s cottage cheesom. A telo si to zapamätá. Napríklad sa mi to deje teraz. Začala som každý týždeň kilo priberať, napriek tomu, že mám stále diétnu stravu. Prečo? Poškodený metabolizmus spolu s tým, že telo si pamätá dlhé obdobie hladovania a viac už nechce trpieť.

Väčšinou tento zákerný problém neodhalia rodičia, pričom sú paradoxne so svojim dieťaťom najčastejšie a vidia, že sa im dieťa mení pred očami. Kto zasiahol prvý? Podrobila si sa liečbe dobrovoľne alebo si o tejto možnosti nechcela ani počuť?

Ako som hovorila, rodičia si všimli, že sa niečo deje. V začiatkoch som sa pýtala tatka, či keď si natriem chlebík maslom, priberiem. Neskôr, keď som sa im zverovala, že som tučná, posadil si ma na kreslo a začal mi vysvetľovať, čo sú poruchy príjmu potravy a konkrétne anorexia či bulímia. No na Slovensku je táto téma tabu, nehovorí sa o nej, príznaky je ťažké vypozorovať. Keď som však bola na výlete u tety, ktorá chorobu pomenovala anorexiou, rodičia sa činili a našli mi psychiatričku. To znamená, že ma už museli iba presvedčiť. K liečbe by som povedala už iba jednu vec. Áno, bola som liečená na psychiatrii, po fyzickej ani psychickej stránke som už nevládala ísť ďalej. Napriek tomu som sa z anorexie nechcela vyliečiť. A to je to najdôležitejšie. Pokiaľ sa vy sami nerozhodnete, že chcete byť zdravý, doktori aj blízki sa môžu postaviť na hlavu, no nič sa nezmení.

Kedy nastal zlom a povedala si si „Vavi, stačí"? Liečba anorexie nie je prechádzka ružovou záhradou. Čím všetkým si človek musí prejsť a aké nástrahy sa počas tohto obdobia objavujú?

Kým som do akútneho stavu padala, mnohé sa zmenilo. Uzatvárala som sa do seba, stratila som kopu priateľov i záujmy. Bola som hrozne citlivá, háklivá, všetko ma iritovalo a liezlo mi na nervy... Len mesiac od toho, čo som začala chudnúť, sa môj tatko vrátil z trojtýždňového výletu v Austrálii. Strávil so mnou pár minút a povedal: „Vavi, ja som sa vrátil, a ty si úplne iný človek.“

Rovako ako do toho človek padá, podnety prichádzajú aj z opačného smeru. Dostávala som malé poštuchnutia, ktoré boli svetielkami v čiernote. Aby som to vysvetlila, keď som bola v najhoršom stave, prestala som žiť, len som prežívala. Hodnoty, ktoré som mala, stratili zmysel, svet sa točil okolo sebanenávisti, výčitiek, jedla, váhy, užívania si pocitu hladu, akejsi prázdnoty. Prestala som snívať, písať, športovať, smiať sa. Vyše roka som nezažila, čo je to byť šťastná. Bola som len ja a anorektička vo mne, ktorej som slepo verila napriek tomu, že ma ťahala na koniec cesty. V celom tom zúfalstve boli okolo mňa moji rodičia, ktorí sa cítili veľmi bezmocne. Zlom však nastal, keď mi zavolal môj bývalý atletický tréner a len tým, že povedal, ako ma má rád, ako mu na mne záleží, ako mu chýbam a ako by dal všetko za to, aby ma opäť videl na dráhe trénovať, mi prakticky zachránil život. Samozrejme, že veľkú úlohu zohrali moji rodičia. Tatko musel chodiť do práce, ale mamka sa o mňa starala celé dni: bojovali sme s každým sústom, bola to práve ona, kto ma tíšil, keď som kričala a plakala, ako sa nenávidím, pretože som veľmi tučná. Moji rodičia sú najväčšími hrdinami v mojom živote.

Foto: Facebook/Valentína Vavi Sedileková

Dnes je z teba zdravá, silná a krásna mladá žena. Snažíš sa zvýšiť povedomie o zákernostiach a nebezpečenstve, aké anorexia prináša. Pripravuješ kampaň „Chuť žiť". Vedela by si ho čitateľom Dobrých novín predstaviť a priblížiť?

Nemôžem ešte povedať, že som zdravá ani vyliečená. Moje telo sa iba pomaličky dáva do poriadku a myseľ je napoly stále anorektická. Ale verím, že som spravila obrovské pokroky a som to zase ja. Keď som bola v najhoršom, povedala som si, že keď budem zdravá, pomôžem druhým ľuďom, aby si nemuseli prechádzať tým, čím ja. A tak sa zrodila myšlienka projektu. Zdá sa, že snívam vo veľkom, preto som mala túžbu rozbehnúť mediálnu kampaň, pomôcť chorým a šíriť pomoc a prevenciu cez workshopy na školách. Podobná štruktúra zostala. V skratke, Chuť žiť je neziskový projekt venujúci sa poruchám príjmu potravy. Jeho cieľom je zvýšiť povedomie a danú tému odtabuizovať, pomáhať trpiacim a ich blízkym, sieťovať doktorov a šíriť prevenciu medzi mladými ľuďmi a športovcami na základe spolupráce s odborníkmi, workshopov, prednášok, verejných diskusií a edukačnej kampane. Určite sledujte našu stránku www.chutzit.sk či iné články na túto tému, kde je to napísané podrobnejšie.

Ďalším úspechom je aj vydanie vlastnej knižky s názvom Venile. Je to tvoj splnený sen? Keďže si si prešla veľmi ťažkým životným obdobím, odzrkadľuje sa práve to v príbehu knihy alebo si sa úplne vyhýbala temnému obdobiu?

Písanie je mojou neoddeliteľnou súčasťou a vydanie knihy bol (a stále je) môj odveký sen. Som neuveriteľne vďačná za to, že sa to podarilo. Počas akútneho štádia anorexie som nepísala. Nemala som myšlienky, nápad ani túžbu. Stratilo to pre mňa zmysel. Práve preto je pre mňa ešte čarovnejšie, že som knihu napísala počas liečby. Veľmi mi to pomohlo, no anorexia k Venile nepatrí. Pokrvní sú príbeh o inom.

Foto: Facebook/Valentína Vavi Sedileková

Vavi, si naozaj silná žena, ktorá by mohla byť inšpiráciou pre mnohé mladé slečny s podobným problémom. Chcela by si, aby sa o tejto problematike hovorilo otvorenejšie a viac?

Áno, veľmi. Práve preto rozbieham projekt Chuť žiť. Z prieskumu, ktorý pre nás spravila prieskumná agentúra 2muse vychádza, že ľudia si želajú, aby vznikol projekt o poruchách príjmu potravy a aby niekto s osobnou skúsenosťou šíril pomoc a prevenciu. Veľmi sa na to teším a verím, že projekt bude úspešný a pomôže mnohým ľuďom.

Prezraď nám na záver, aké sú tvoje plány do budúcnosti? Akou cestou by si sa chcela uberať?

Určite chcem ďalej pracovať na projekte a písať, či už knižky alebo novinárčinu. Rada by som tiež úspešne ukončila školu (LEAF Academy) a dostala sa na zahraničnú univerzitu, aby som mohla študovať politológiu, medzinárodné vzťahy, diplomaciu a žurnalistiku. Ale ktovie, čo z toho bude. Čas ukáže.

Už ste čítali?

Pedagogička: Dieťa z domu odchádza celý život. Treba ho nechať…

Mení sa všetko okolo nás a spôsob výchovy nie je výnimkou.…

Babička z trhoviska v Nových Zámkoch dojala celý slovenský internet.…

Pani Margit roky pomáhala cudzím ľuďom. Dnes si staručká vdova privyrába…

Malá rodinná firma z Nitry slávi historický úspech: Ako prví…

Obrovský úspech pre Slovensko priniesla jedna malá firmička z Nitry.

Obetavý otec nosí hendikepovaného syna na chrbte, aby mu ukázal…

Najväčšou záľubou rodiny Benkovcov je turistika. A nevynechávajú…

Na Liptove sa pred svetom ukrýva čarovná dolina, ktorá je ideálna…

Iba málokde nájdete na takom malom kúsku toľko zaujímavostí.…

Čech a Slovenka sa vzali po 15-minútovej známosti. So svadbou…

Ich život nebol jednoduchý, no osud im napokon skrížil cesty. Toto je skutočný…

Muž, ktorý dal Slovensku Horalky, ich vymyslel vďaka chybe pri…

Kultová slovenská pochúťka má už viac ako 50 rokov. Za jej…

Súrodenci z Prešova vyrábajú nádherné sukne starodávnou technikou,…

Málokto na Slovensku si môže povedať, že je jediný. A ešte k tomu…