Profesor Hašto: O tom, či budete extrémistom, rozhoduje jeden detail v prvom roku vášho života
V rámci svojej profesionálnej práce sa profesor Hašto zaujímal aj o to, prečo niektorí ľudia väčšmi inklinujú k extrémizmu a či existujú nejaké rizikové faktory, ktoré predurčujú človeka stať sa extrémistom.
BRATISLAVA 6. mája - Psychiater profesor Jozef Hašto sa stal širšej verejnosti známym najmä vďaka svojej angažiovanosti v časoch mečiarizmu a neskôr vďaka angažovanosti v kauze Hedvigy Malinovej.
Málokto však o ňom vie, že sa na strednej škole rozhodol, že sa naučí po nemecky, aby mohol študovať Sigmunda Freuda v origináli. Viedla ho k tomu túžba rozumieť ľuďom a najmä rozumieť tomu, prečo majú rozličné povahy a správajú sa tak, ako sa správajú. Štúdium nemeckého jazyka mu neskôr pomohlo pri štúdiu medicíny, pretože učebnice v češtine boli podľa neho nekvalitné. „Často v nich bolo veľa balastu, akoby ich písali na objem. Tie nemecké učebnice však boli skvelo didakticky urobené, stačilo sa pozorne začítať a človek sa všetko dozvedel,“ objasnil v relácii KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom svoju záľubu v štúdiu nemeckých učebníc profesor Hašto.
Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko...
V rámci svojej profesionálnej práce sa profesor Hašto zaujímal aj o to, prečo niektorí ľudia väčšmi inklinujú k extrémizmu a či existujú nejaké rizikové faktory, ktoré predurčujú človeka stať sa extrémistom.
V tejto súvislosti profesor Hašto spomína istý nemecký výskum, ktorý skúmal, čo sú to za ľudia, ktorí majú neonacistické postoje. Podarilo sa získať súbor takýchto ľudí a podrobiť ich skúmaniu pomocou špeciálnej metodiky, ktorá mapuje, ako je vnútorne človek nastavený na medziľudské vzťahy. To sa odvodzuje od prvých rokov života.
U sledovaných mladých ľudí, ktorí mali autoritárske postoje, nenávideli nejakú menšinu a mali tendenciu popierať holokaust či ospravedlňovať nacistický režim, vedci zistili takzvanú dištancovanú vzťahovú väzbu. To znamená, že títo ľudia nemajú radi blízke vzťahy s druhými ľuďmi. To súvisí s tým, ako v prvých rokoch ich života fungovali ich vlastní rodičia - podľa profesora Hašta ich rodičia mali chladný prístup k svojim deťom. V dôsledku toho týmto deťom už v prvom roku života bolo na prvý pohľad jedno, či je matka prítomná alebo nie, ale keď sa u nich robili snímania EKG a v ich slinách sa sledoval stresový hormón kortizol, ukázalo sa, že sú v strese, keď sa im matka nevenuje. „Čiže si len osvojili vonkajší štýl správania - akože mi je to jedno - ale tieto deti si neosvojili vzťahové vyjednávanie, kde to dieťa môže aj protestovať, zlostiť sa a podobne. Čiže sa nenaučili narábať so zlosťou. Keď neskôr dospeli do mladej dospelosti, potrebovali si nájsť nejakého nepriateľa, ktorý by slúžil ako kanál pre ich agresiu, s ktorou sa v detstve nenaučili narábať,“ ozrejmuje dôsledky nevhodného správania rodičov profesor Hašto.
Zároveň však upozorňuje, že nie každý, kto má dištancovanú vzťahovú väzbu, sa automaticky stane neonacistom, avšak údajne sa hovorí asi o pätnástich percentách z takto postihnutých ľudí, ktorí majú tendencie k nepriateľským postojom. Skutočný výskyt dištancovanej vzťahovej väzby v populácii je teda omnoho väčší, než je počet extrémistov, ale prejavuje sa inak.
Členstvo ľudí s dištancovanou vzťahovou väzbou v extrémistickej skupine im kompenzuje niečo, čo bolo zo strany ich rodičov v mladosti zanedbané. „Oni majú konečne v tej bande pocit, že MY patríme k sebe. A to MY im predtým chýbalo,“ hovorí profesor Hašto.
Nenávistné prejavy u takto nastavených ľudí môže podľa profesora Hašta spriechodniť aj štýl, akým je vedený verejný diskurz. Ak sa v spoločnosti objavujú nenávistné prejavy, napríklad vo verejných vyjadreniach politikov, takto nastavení ľudia pochopia, že je dovolené prejavovať nenávisť a útočiť na nepriateľa. A v kontexte potreby patriť k skupine s rovnakými nenávistnými prejavmi extrémisti rýchlejšie priľnú k politikom, ktorí im to umožnia. Práve preto niektorí politici chápu šírenie nenávisti ako veľmi účinný prostriedok, ako získať moc.
Nenávisť ako antropologická konštanta
Tento nebezpečný jav sa však podľa Hašta dá poraziť silnou občianskou spoločnosťou. „Máme také dva svetlé príklady, ako sa vďaka občianskej spoločnosti podarilo odstaviť na perifériu Mečiara a neskôr aj Kotlebu v Banskej Bystrici. Keď zlyhávajú politici, tak to zostáva na občianskej spoločnosti,“ myslí si známy slovenský psychiater. Zároveň však upozorňuje, že aj keď nejaká extrémistická skupina (napríklad politická strana) zoslabne a stratí moc, automaticky to neznamená, že si extrémisti nebudú spoločne pestovať svoju súdržnosť. „Môžu si udržiavať fantazírovanie, čo by urobili, keby opäť nadobudli moc a môžu sa na to pripravovať. Dúfajme však, že aspoň pre niektorých jednotlivcov to prestane byť atraktívne, ak v tej skupine stratia možnosť dostať sa k moci,“ hovorí pre Dobré noviny profesor Hašto.
Profesor Hašto však upozorňuje, že nenávistné prejavy nemusia byť iba dôsledkom dištancovanej vzťahovej väzby. Môžu byť akousi „antropologickou konštantou“, akýmsi pozostatkom kmeňového spôsobu života ľudí pred státisícmi rokov. „Vtedy sme si museli hájiť svoje teritórium a chrániť ho pred iným kmeňom, aby sme mohli prežiť. Takže ‚tých druhých‘ bolo nutné vnímať ako nepriateľov. Môže to byť výbava, ktorá je aktivovateľná aj v súčasnosti. Pri niektorých režimoch sa ukazuje, že spoločnosť sa aj dnes naozaj dá takto strhnúť,“ ozrejmil profesor Hašto.
Viac sa dozviete z priloženého videorozhovoru.
