Dobré noviny
Lýdia Piovarcsyová: Ľudo Ondrejov arizoval náš obchod, o deportáciu rodičov požiadal vládu listom
Marián Balázs
Marián Balázs

Lýdia Piovarcsyová: Ľudo Ondrejov arizoval náš obchod, o deportáciu rodičov požiadal vládu listom

Pani Lydka sa narodila v roku 1933. Znamená to, že počas svojho života zažila niekoľko režimov, zlé aj pekné chvíle, no najmä prežila jedno z najtemnejších období našej histórie.

BRATISLAVA 8. mája - Lýdia Piovarcsyová pochádza z rodiny, ktorá už v polovici 19. storočia založila v Bratislave slávny antikvariát Steiner. Potom však prišli 30. a 40. roky minulého storočia, ktoré veľmi kruto zasiahli aj rodinu pani Lýdie.

Pani Lydka sa narodila v roku 1933. Znamená to, že počas svojho života zažila niekoľko režimov, zlé aj pekné chvíle, no najmä prežila jedno z najtemnejších období našej histórie. V roku 1942, keď mala Lýdia 9 rokov, začalo sa pre ňu to najhoršie obdobie života. V tomto období k Steinerovcom zavítal známy spisovateľ Ľudo Ondrejov. Práve tento človek arizoval rodinný antikvariát a požiadal vtedajších predstaviteľov Slovenského štátu, aby rodinu Steinerovcov deportovali. Pred jeho príchodom sa však rozprávalo o tom, že Židov budú odvážať. Niektorí šťastlivci, napríklad lekári, dostávali výnimky. „Môj otec bol maličký, drobný človiečik a musel ísť roztĺkať kamene na Račiansku ulicu, ktorú vtedy budovali. On roztĺkal kamene, kým Ľudo Ondrejov sa rozťahoval v antikvariáte Steiner,“ prezradila v relácii KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom pani Lydka.

O zatknutie požiadal Ondrejov listom

Ondrejov sa však nezastavil a postupne sa nasťahoval aj k Steinerovcom do bytu. Bolo to v marci, kedy sa začalo s transportami. Ondrejov napísal list vláde Slovenského štátu, že nepotrebuje v obchode zamestnancov, medzi ktorými bol aj otec pani Lýdie, čím vlastne podpísal ich ortieľ. Do antikvariátu prišiel na žiadosť Ľuda Ondrejova mladý policajt so zatýkacím rozkazom na otca. Bolo to presne 12. júna 1942. „Moja mama povedala, že ona môjho otca nepustí samého, že ona pôjde s ním, hoci v žiadosti nebola uvedená,“ opísala pre Dobré noviny rozhodnutie svojej matky Lýdia Piovarcsyová. Policajt rozhodnutie matky a manželky akceptoval, avšak poznamenal, že dieťa neberie. Rodičia si pobalili veci a pred odchodom sa otec postavil k svojej dcére a starosvetským spôsobom ju žehnal. „Asi 20 minút držal ruky nad mojou hlavou a žehnal ma. Ja už som nevedela, ako mám stáť, tak som ho poprosila: ‚Apoka, prosím, už dosť!‘. Skončil a odišli. Až neskôr som si uvedomila, že oni sa so mnou ani nerozlúčili,“ spomína si pani Piovarcsyová. Tento moment bol posledný, svojich rodičov už pani Lydka nikdy nevidela.

Ukrývanie sa

Nikto nevedel, čo bude nasledovať a čo rodičov vtedy 9-ročného dievčatka čaká. Lýdia zostala len so svojou Kinderfräulein a ako uviedla, nedokázala nad dianím rozmýšľať a vôbec si čokoľvek myslieť. „Ja som potom odišla z Bratislavy. Prišiel pre mňa starý otec z Kežmarku. Bolo to cez prázdniny. Zobrali ma do Kežmarku a žila som na falošných papieroch. Mala som falošný krstný list aj vysvedčenia z ľudovej školy som mala na meno Hajdová, podľa mena mojej vychovávateľky.“ Za falošnými papiermi sa Lýdia skrývala do januára 1945. V tom období žila na Dunajskej ulici v dome istej Maďarky. Tá Lýdiu a ďalších, ktorí k nej chodili jesť, za peniaze zradila. Presne na dvanástu hodinu doviedla gestapo. „Gestapo prišlo v kožených odevoch a zobrali ma na Vlčkovú ulicu,“ spomína si zatýkanie pani Lýdia.

Na druhý deň Lýdiu previezli do Serede do zberného tábora. „Dnu do tábora v Seredi viedli koľajnice. Pristavili tam tri dobytčáky a tých väzňov, ktorí tam boli, do nich naládovali. Ja som sa do jedného vozňa dostala a išlo sa do Terezína. Odtiaľ sa už nepokračovalo nikam. Bol január a už ani z Terezína nešli transporty do Osvienčimu. Už to bolo zbombardované alebo obsadené,“ uviedla pani Lýdia. Terezín paradoxne nazýva „detským domovom“. Boli tam totiž české učiteľky, ktoré na vlastné nebezpečenstvo zbytok detí, ktoré tam zostali, učili matematiku a český jazyk. Podľa vlastných slov sa vďaka nim pani Lýdia naučila matematiku tak dokonale, že neskôr sa v škole nemusela učiť celý jeden rok.

Koniec vojny na Václavskom námestí

V tamojšej nemocnici pracovala Lýdiina sesternica Zelma a jeden bratislavský lekár, ktorý začiatkom mája zorganizoval jedno nákladné auto a Bratislavčanov odviezol do Prahy. V Prahe stáli zachránení na námestí, keď maršal Konev vyhlasoval koniec vojny. „To je taký zážitok, ktorý spomeniem vždy. Byť svedkom vyhlásenia konca vojny na Václavskom námestí, to je niečo nepredstaviteľné,“ povedala pani Piovarcsyová.

Pravda na videu

Ako mnohí, aj Lýdia spomienky na hrôzy týchto rokov vytesnila. Prvýkrát prehovorila, až keď boli jej dve deti dospelé. Syn ani dcéra o tmavých rokoch života svojej mamičky nevedeli. Roky však zmenili Lýdiin názor a istému médiu poskytla rozhovor, ktorý sa zaznamenával na video, z ktorého dostala kópiu. „Potrebovala som ísť do Spišskej a bola som so svojim synom Kajkom. Vtedy som mu povedala: ‚Vieš čo Kajko, teraz si tu sám doma, keď nebude nikto doma pusti si to video.‘ Takto sa rodina dozvedela o mojom príbehu,“ zaspomínala si pani Lýdia. Jej dcéra sa pritom veľmi veľa vecí dozvedela od Lýdiinej sesternice. Ani jedno dieťa však so svojou mamičkou o hrôzostrašnej etape jej života nikdy nehovorilo.

Viac sa dozviete z priloženého videorozhovoru.

Už ste čítali?