Dobré noviny
Juraj fotí boje v prvej línii: Slováci zabudli, aká je vojna hrozná. Mier si vôbec nevážime
Marián Balázs
Marián Balázs

Juraj fotí boje v prvej línii: Slováci zabudli, aká je vojna hrozná. Mier si vôbec nevážime

Fotografov či kameramanov je veľa, avšak máloktorý sa dostane priamo na bojové línie, kde by čelil rôznym ohrozeniam. Juraj Mravec sa na tieto miesta vydal, aby Slovákom ukázal, ako vojna naozaj vyzerá.

BRATISLAVA 29. apríla - Reportéri, ktorí prinášajú správy z vojnových oblastí, sa často ocitajú v život ohrozujúcich situáciách. Jedným z takýchto reportérov je aj kameraman Juraj Mravec, ktorý bol hosťom relácie KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom.

Práca Juraja Mravca je mimoriadne špecifická. Fotografov či kameramanov je totiž veľa, avšak máloktorý sa dostane priamo na bojové línie, kde by čelil rôznym ohrozeniam. Ako sa vlastne Juraj Mravec k tejto práci dostal? „Obidvaja moji rodičia sú z mediálneho prostredia, takže novinárske prostredie mi bolo veľmi blízke. Mal som však jeden výnimočný zážitok - keď som mal asi osem rokov, otec ma zobral so sebou robiť reportáž o bezdomovcoch, ktorí žili v skalných puklinách pod Bratislavským hradom. Na druhý deň som mal pocit, že som zažil niečo úžasné, špecifické, čo moji rovesníci nemali možnosť zažiť a tento zážitok som si veľmi vážil,“ spomína si Juraj Mravec na podstatný moment zo svojho detstva, ktorý ho neskôr ovplyvnil pri výbere povolania. Druhým momentom, ktorý Mravca ovplyvnil, bola otcova práca s fotografmi z celého sveta, od ktorých domov prinášal fotografické knihy. „Boli to veľké knihy vytlačené na kvalitnom papieri, kde boli na dvojstranách veľké fotografie namiesto dlhého textu. Keď som si tieto knihy otvoril, tak mi to zasvietilo - toto je profesia, cestovať po svete, vidieť udalosti a sprostredkovať ich ľuďom pomocou niečoho tak atraktívneho, ako je fotografia,“ spomína ďalej Mravec.

Foto: Juraj Mravec

Niekedy je bezpečnejšie vyzerať ako vojak, než ako novinár

Po skončení štúdií sa Juraj dostal do nebezpečných oblastí na Východnej Ukrajine či v Iraku.

Práca je to nesmierne nebezpečná nielen kvôli prebiehajúcim bojom, nebezpečné môžu byť už slová. „Ísť do krajiny, kde je vojna bez prípravy, by bolo nesmierne hlúpe. Keď ste v oblasti, kde sú napäté vzťahy, môžete niečo veľmi pokaziť už len tým, že poviete nesprávnu vetu či nesprávne slovo. Musíte vedieť, čo robíte, prečo to robíte, musíte tomu skrátka rozumieť,“ opísal pre Dobré noviny svoju nebezpečnú prácu Juraj Mravec. To isté niekedy platí aj pre oblečenie. Hoci sú novinári obvykle v konfliktných zónach jasne označení modrými vestami a nápisom „PRESS“, existujú oblasti, v ktorých niektorá zo strán konfliktu novinárov nerešpektuje a dokonca sa môžu stať ešte hodnotnejším terčom, ako iný objekt. Vtedy je vhodné sa prispôsobiť aj odevom. Mravec si pri tejto príležitosti spomína na obdobie, keď v Iraku dokumentoval vojnu proti Islamskému štátu. „Islamský štát je absolútne nevyspytateľný a nedodržiava žiadne zásady. V Iraku som preto skôr vyzeral ako vojak. Nemal som žiadne označenia, mal som oblečené pieskové veci a nepriestrelnú vestu. Iná situácia je na východnej Ukrajine, tam je bezpečnejšie si modrú vestu obliecť a jasne sa odlíšiť od vojakov,“ upozornil Mravec.

Foto: Juraj Mravec

Kam sa skryť pred snajperom

V Iraku zažíval Mravec životu nebezpečné situácie takmer denne. Aj on si však na niektoré situácie musel najskôr zvyknúť. Mravec tvrdí, že človeka bez skúseností s vojnou ako prvý začne vyrušovať hluk zbraní. „Nie je to ako v televízii alebo videohre. Po treťom výstrele z kalašnikova už nepočujete nič, keď vystrelí tank, je to taká rana, že sa zatrasie zem. Ale čím dlhšie ste v konflikte, tým viac si uvedomujete, že tieto zvuky nie sú nebezpečné, pretože to je odchádzajúca paľba. Naozaj nebezpečné sú tiché svišťavé zvuky, pretože to sú guľky, ktoré letia na vás,“ opísal Mravec. Ten zároveň prezradil, ako sa pred takouto paľbou najúčinnejšie ochrániť. „Jeden chlap z tímu mi vysvetlil, že skryť sa treba za predné koleso auta, tam je to najbezpečnejšie. Guľky a šrapnely zastavujú kolesá z ocele a veľký oceľový blok motora,“ prezradil Mravec, ktorého ostreľovali niekoľkokrát, z toho raz to bol snajper. Ten si ho vraj vyhliadol, pretože je vysoký a teda je dobrým cieľom.

Hoci si Mravec uvedomuje nebezpečenstvo, ktoré pri jeho práci hrozí, upozorňuje, že riziku sa pri nej vyhnúť nedá. „Je to ťažká a veľmi nebezpečná robota. Vojnová žurnalistika sa robí na prednej línii medzi svištiacimi guľkami a vybuchujúcimi autami, pretože len tam sa to dá robiť. Dva kilometre za frontom už neurobíte nič,“ skonštatoval Mravec.

Galéria

Galéria

Slováci zabudli, aká je vojna hrozná

Juraj Mravec bol na miestach, odkiaľ utekajú tisíce ľudí, ktorí hľadajú novú nádej na pokojný život. Ako reportér vníma situácie, keď proti utečencom v našich končinách ľudí štvú politici a verejne známe osoby? „Nikdy v živote by mi nenapadlo, že sa títo ľudia môžu stať terčom takej nenávisti. To bol dôvod, prečo som začal chodiť do Iraku, pretože mám potrebu ukázať, odkiaľ títo ľudia utekajú,“ opísal svoje motívy Mravec. Pre Dobré noviny prezradil, že dlho premýšľal, ako ľuďom v našich končinách ukázať realitu vo vojnových oblastiach, až sa napokon rozhodol ísť rovno do ohniska konfliktu, aby divákov šokoval. Podľa Mravca sme totiž na Slovensku od druhej svetovej vojny nemali žiaden ozbrojený konflikt a ľudia akoby zabudli, aká je vojna hrozná vec. „Každý človek, či je černoch, beloch alebo moslim, chce dobrú a bezpečnú budúcnosť pre svoje deti, preto sa netreba čudovať, že sa títo ľudia rozhodli budúcnosť hľadať v Európe,“ myslí si Mravec a dodáva, že je to dôkazom toho, že v Európe nie sme uzavretí v bubline, ale sme súčasťou jedného sveta a konflikty na ktorejkoľvek časti Zeme sa nás týkajú.

Foto: Juraj Mravec

Celé to bolo hlúpo slovensky absurdné, pretože my sme od Európskej únie dostali veľmi benevolentnú požiadavku prehodnotiť 750 žiadostí o azyl v čase, keď Taliansko a Grécko prijímali desaťtisíce utečencov denne. Je to také slovenské, trápne, egocentrické a hlúpe. Pevne verím, že táto generácia ignorantov a prospechárov bude časom zabudnutá a nová generácia bude lepšia,“ vyjadril svoj názor na nedávnu migračnú krízu a s ňou súvisiaci odmietavý postoj Slovenska Mravec.

Žiadna spravodlivosť na svete nie je

Miest, ktoré by ešte Juraj Mravec chcel navštíviť, je veľa. Spomína Afganistan, Jemen či Somálsko. Otázne však je, kedy a či vôbec sa do podobnej práce znova pustí. „Po roku v Mosule cítim isté ľudské vyčerpanie. Veľmi ťažko sa mi spracováva fakt, že žiadna spravodlivosť na svete nie je a že vo svete je tak veľa bolesti, s ktorou nedokážeme nič urobiť,“ zamýšľa sa Juraj Mravec, viditeľne poznačený ťažkými situáciami, ktoré narozdiel od Slovákov odmietajúcich utečencov prežil na vlastnej koži.

„Snažím sa len byť dobrý človek, pretože to je skutočne dôležité - zanechať po sebe kúsok dobra a nebyť zahľadený do seba,“ odpovedá Mravec na otázku, čo s ním pobyt vo vojnových oblastiach urobil a ako ho zmenil. „Mám pocit, že si vôbec nevážime to, že žijeme v pokoji a v mieri. Ľudia si nevážia to, čo majú a začnú si to vážiť až vtedy, keď o to prídu,“ uzavrel Mravec.

Viac sa dozviete z priloženého videorozhovoru.

Už ste čítali?