Cestovateľ Michal Novota: Vo vlakoch na Sibíri dostanete ranu z horúčav, býva v nich až 35 °C

BRATISLAVA 11. apríla - Michal Novota je novinár, marketér a nadšený cestovateľský dobrodruh. Aj vďaka svojej vášni sa dostal na expedíciu na Mount Everest so známym slovenským horolezcom Vladom Štrbom.

Prečítajte si tiež: Slovenka bola letuškou, dnes navrhuje dizajny špičkových áut svetových značiek. Doma o nej takmer nevieme

Označil ho za ešte väčšieho dobrodruha, ako je on sám. Bol to podľa neho človek, ktorý dokázal nadchnúť pre hory. „Mňa nadchol natoľko, že som sa z večera do rána rozhodol sprevádzať ho na expedícii ešte pred tou jeho osudnou. Presvedčil ma na jednej káve, kde mi povedal, čo všetko sa tam dá zažiť,“ spomína na dnes už zosnulého Vlada Štrbu. Michal sa jeho slov sprvu zhrozil, no aj napriek tomu sa rozhodol ísť.

Stalo sa niečo veľmi zlé

Písal sa rok 2016, keď sa konala expedícia, ktorej sa zúčastnil aj Michal. V základnom tábore zostala väčšina z výpravy, hore sa odhodlali ísť len dvaja horolezci Vlado a Zoli. V jedno veľmi skoré ráno sa Michal zobudil na to, ako jeho sused zo stanu - slávny slovenský biológ - Jano Madarás zakričal, že sa niečo veľmi zlé deje. Na základe spojenia, ktoré bolo medzi Janom a Vladom, zistili, že sú horolezci v obrovskom nebezpečenstve a bojujú o život. „Boli to veľmi silné emócie. Zo správy, ktorú Vlado poslal, nebolo jasné takmer nič. Bolo jasné iba toľko, že ich niekde zastihla lavína. Žiadne inštrukcie, čo máme robiť,“ opísal hrozné chvíle Michal Novota.

Zalarmovali nepálsky tím, ktorý vôbec nepanikáril. Následne sa skontaktovali s organizátorom celého podujatia, lokálnym Nepálcom. Ten im poradil, že najlepšie bude, keďže nemali viac informácií, ísť do inej časti základného tábora, kde sa nachádzal záchranný tím napojený na veľké komerčné agentúry, ktoré tam svojich turistov vozia. Medzi tým sa im podarilo opäť skontaktovať s Vladom, ktorý poslal niekoľko upresňujúcich správ. „Nevedeli sme, či sú ešte pri zmysloch alebo blúznia,“ hovorí Michal.

„Zistili sme, že Vlado a Zoli boli mimo klasickej výstupovej cesty, po ktorej chodí väčšina horolezcov,“ pokračuje Michal a dodáva, že záchranári, ktorí ich mali zachrániť, zacítili nebezpečenstvo. „Nakoniec títo odvážni chlapci sa odhodlali tam ísť. Dostali inštrukcie od vlastného veliteľa a od lekára, ktorý tam bol,“ dopĺňa. Podvečer toho dňa sa im podarilo oboch mužov nájsť, následne boli Vlado aj Zoli prevezení do nemocnice v Káthmandu. Všetko sa skončilo šťastne, avšak výstup na Mont Everest bol neúspešný.

O rok neskôr sa expedícia zopakovala, tentokrát už bez účasti Michala Novotu. Vlado Štrba sa však z nej už nikdy nevrátil.

Do základného tábora po chodeckom teréne

Každý záujemca o výstup na Mount Everest by mal spĺňať určité predpoklady, najmä fyzické. Okrem toho by mal byť stotožnený s horami, kondícia je taktiež potrebná, aby sa človek vládal pohybovať. „Ide o chodecký terén, po ktorom sa dá dostať až po základný tábor pod Mount Everestom. Takže, keď niekto chodí na klasické vysokohorské túry, tak to je kvalifikácia, ktorá je dostatočná. Ďalšia vec je výška. Človek musí mať šťastie na to, že sa dokáže dobre adaptovať na tie nadmorské výšky, ktoré sú tam,“ opisuje podmienky, ktoré treba splniť na výstup Novota. Adaptovať sa podľa neho dá buď tak, že človek absolvuje nejakú aklimatizáciu, alebo že sa denne presunie iba o niekoľko desiatok výškových metrov. „My sme mali normu vystúpiť 600 metrov denne a potom sa kúsok vrátiť,“ opisuje. Keď človek drobné presuny a výšky zvládne a nemá žiadne problémy, má šťastie a bude sa vo výške vedieť pohybovať.

Zle vám môže prísť kedykoľvek

Je potrebné, a samozrejme sa očakáva, že ak sa človek prihlási na takúto expedíciu, mal by byť zodpovedný a pripravený. „Samozrejme to tak nie je, ako to už býva v ľudskej spoločnosti,“ priznáva Novota. Veľakrát sa však podľa Michalových slov stane, že komerčným trekerom zo dňa na deň príde zle alebo majú výškovú chorobu. V tomto prípade sa Nepál spolieha na veliteľov či dôstojníkov, ktorí majú vyhodnotiť fyzické príznaky výškovej choroby a takéhoto človeka pošlú dole. Okrem toho sú vraj všade po ceste tabule, kde sú napísané všetky príznaky výškovej choroby, ktoré si má na sebe každý všímať.

Ísť na Sibír nebol dobrý nápad

Michal Novota sa podujal aj na iné dobrodružstvo, tentokrát na Sibíri. Aj v tomto prípade Michala zlanáril niekto iný. „Tentoraz to bol priateľ a cestovateľ Martin Navrátil,“ predstavuje autora nápadu Michal. Práve Martin Michalovi navrhol cestu na Sibír. Otázka prišla pred Vianocami a už v januári tohto roku sa vybrali spoločne na cestu. „Povedal som áno a neľutujem. Síce boli momenty, kedy som chvíľku ľutoval. Najmä vtedy, keď vyjdeš von z dobre vykúreného penziónu a vonku je mínus 35 až mínus 40 stupňov Celzia, tak si povieš, že toto asi nebol dobrý nápad.“

Človek si tam síce obliekol hrubšie rukavice, lepšiu bundu, nejakú výbavu, čiapku a samozrejme aj kapucňu. No ako povedal Michal, ani to nepomôže. „Keď ti naozaj začne odmŕzať nos a prestaneš ho cítiť. Keď si dáš dole rukavice, aby si sa pozrel na navigáciu a následne si dáš tu rukavicu naspäť po desiatich sekundách a zistíš, že nevieš hýbať prstami, tak si povieš, že to nie je úplne dobrý nápad.“

Vlaky Transsibírskej magistrály sú zásadne prekúrené

Už názov mnohým napovie, že ide o veľmi vychytenú atrakciu. Transsibírsku magistrálu však turisti navštevujú najčastejšie v teplejších mesiacoch. Michal s Martinom sú však výnimky. Aj preto počas svojej dvojtýždňovej cesty vlakom zažívali obrovské teplotné rozdiely. „V tom vlaku bolo zásadne vždy prekúrené. Vždy tam bolo plus 35 stupňov Celzia. Do vlaku teda vojdeš z mínus 35 absolútne zmrznutý a hneď dostaneš ranu z toho tepla. Všetko je tam zaplombované, nič sa tam neotvára. Jediný vzduch, ktorý sa tam dostane, je z medzivlakového priestoru,“ opisuje paradoxy vlakovej dopravy na Sibíri Michal Novota. Neodmysliteľné je teda podľa neho vlhko a teplo, ktoré sa môže prejaviť na zdraví.

Komfort po rusky

Komfort je tu odstupňovaný od čísla vlaku. Ruským paradoxom je, že čím vyššie číslo vlak má, tým ide komfort nižšie. „My sme mali šťastie. Začali sme v Moskve vo vlaku číslo 2. Ten vlak bol pomerne komfortný aj na naše európske podmienky,“ upresňuje Novota. Ďalšie etapy si naplánovali tak, aby zažili aj tie horšie podmienky, teda vlaky 170 či 320. Už tie čísla napovedajú, že tu bol komfort naozaj veľmi nízky, čo potvrdil aj Michal. „Bola tam voda, ktorá nebola asi úplne v dobrom stave. A vôbec o hygiene sa tam nedalo rozprávať.“

Aj napriek tomu zážitky, miesta a stretnutia so skutočným ruským človekom zanechali v Michalovi Novotovi obrovský dojem. Výlet ho natoľko uchvátil, že má v pláne sa na toto miesto určite ešte vrátiť.