Slovensko asi nezmením, ale k jeho zmene môžem aspoň trochu prispieť, povedal Ján Kuciak v rozhovore pre svojich študentov

BRATISLAVA 28. februára - Vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej nemá v dejinách moderného Slovenska obdoby. Dvaja mladí ľudia, z ktorých sa jeden svojou prácou snažil o lepšie zajtrajšky pre našu krajinu, boli zavraždení vo svojom vlastnom dome vo Veľkej Mači a Slovensko sa pýta len jedno: Prečo? Vražda novinára kvôli jeho práci nie je vecou, ktorá pohla „iba“ Slovenskom, ale zaujíma sa o ňu celý svet. A právom. Pretože zavraždiť človeka, ktorý sa snažil len o to, aby skutočná pravda vyšla navonok, nie je len zásahom na jeho život a osobnú slobodu, ale aj na samotnú slobodu slova či slovenskú demokraciu.

Na začiatku sám nevedel, čo presne by chcel robiť

Ján Kuciak bol však nielen investigatívny novinár a pedagóg, ktorý pripravoval na výkon profesie budúcich novinárov, ale v prvom rade to bol aj človek. Aký, to môžeme zistiť aj vďaka rozhovoru, ktorý v minulosti poskytol pre študentský časopis Občas Nečas Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, na ktorej pôsobil ako pedagóg. Čo o sebe povedal sám Ján Kuciak v jednom z posledných rozhovorov, vám ukáže to, o čom sa možno toľko nepíše. Jeho ľudskosť, charakter a výnimočnú osobnosť, ktorá ho hnala vpred, aby sa snažil Slovensko aspoň trochu zmeniť k lepšiemu.

Vo svojich novinárskych začiatkoch Ján Kuciak podľa vlastných slov sám nevedel, akou cestou sa vydá. „Na žurnalistike som tiež prvé tri či štyri roky nevedel, čo presne chcem robiť, ale bavilo ma analyzovať chyby politikov a zaujímali ma kauzy. Vyformovalo sa to k tomu, že chcem robiť investigatívnu žurnalistiku,“ spomenul v rozhovore pre študentský časopis.

K investigatíve prvý raz „pričuchol“ pri kauze Gorila

Do styku s tou „naozajstnou“ investigatívou sa Ján Kuciak dostal v denníku SME. Práve vypukla kauza Gorila a Ján dostal za úlohu zanalyzovať spis, či v ňom náhodou niečo nenájde. „Toto som robil namiesto písania bakalárky celý december, január a tuším aj február,“ priznal. „Denník SME nakoniec viaceré veci použil, hoci som nebol spoluautorom. Bola to moja prvá skúsenosť, naučil som sa veľa o registroch a databázach. Pomohlo mi to, lebo som začínal s Googlom. Potom som sa na konci štvrtého ročníka dostal do Hospodárskych novín, kde sme s kolegom Lukášom Kvašňákom robili prvé kvázi investigatívne veci. Veľa som sa naučil a aj som sa trochu bál, takže to bola sranda,“ povedal o svojich investigatívnych začiatkoch.

Veril, že Slovensko zmení k lepšiemu

Ján Kuciak nikdy nebol naivný, ako priznal aj v rozhovore, hoci mal krátke obdobie optimizmu, netrvalo dlho. Vždy si uvedomoval, že veci sa neskončia potom, ako o nich napíše. Veril však, že postupnými krokmi sa dá spoločnosť a politická verejnosť kultivovať tak, aby si ľudia veci, o ktorých písal, dovoľovali stále menej a menej. Vždy však veril, že pomaly a postupne aspoň trochu dokáže aj on zmeniť Slovensko k lepšiemu: „Zmeniť ho asi nedokážem. Možno trochu prispieť k tej zmene. Aspoň malou časťou.“

K zmene môže prispieť každý z nás

Ak si Slováci myslia, že musia byť investigatívnym novinárom, prípadne príslušníkom polície či politickej strany pre to, aby dokázali niečo dobré urobiť pre Slovensko, mýlia sa. Stačí mať otvorené oči, všímať si veci okolo seba a zdravo sa zaujímať o dianie okolo. Ako tvrdil aj Ján Kuciak, stačí možno kontrolovať politikov vo vašom meste či v obci. Mnoho politikov vyrástlo zo samospráv, sú to bývalí starostovia, primátori alebo župani. „To, čo im prešlo v menšej politike, budú robiť aj v tej vrcholovej.“

„Treba sa zaujímať o svet okolo nás,“ uzavrel Ján Kuciak prosto. Ak sa vám jeho slová zdajú nudné, prípadne sa domnievate, že neprinášajú nič nové, práve to je signálom, že niečo nerobíte dobre a niečo nie je v poriadku. Ak by sme sa každý zaujímali o svet okolo nás, dianie čo i len v našom najbližšom okolí, nielen vaša obec či mesto, ale aj Slovensko by mohlo vyzerať inak. Ako povedal aj novinár, o ktorého Slovensko predčasne prišlo, ak nie aj úplne, ale možno aspoň trošku.