Uznávaný český psychológ: Valentín nie je prejav lásky, ale verejné predstavenie. A práve to Američania milujú
Lenka Miškolciová
Lenka Miškolciová

Uznávaný český psychológ: Valentín nie je prejav lásky, ale verejné predstavenie. A práve to Američania milujú

Že svadba je len papier? A ako spoznáme, že toto je naozaj to pravé? Na tému vzťahov, toho, ako nás ovplyvnil vzťah rodičov či o tom, aký význam má Valentín, sme sa rozprávali s Marekom Hermanom.

— Foto: Archív Marek Herman

PRAHA/BRATISLAVA 13. februára (Dobré noviny) - Sviatok svätého Valentína má rovnako veľa fanúšikov ako aj tých, ktorí ho dobrovoľne ignorujú. Pre niekoho je to iba komerčný sviatok, no druhí ho zase obľubujú a vnímajú ako skvelú príležitosť na to, aby znova zopakovali svojim vyvoleným, že sú pre nich v živote tými najdôležitejšími. Tak, ako sa rôznia názory na tento „sviatok lásky“, tak sa rôznia názory aj na vzťahy vo všeobecnosti, na to, či je svadba skutočne dôležitá, ale aj na to, či sa dá na online zoznamke nájsť pravá láska.

Na tému vzťahov, toho, ako nás formuje vzťah našich rodičov, alebo o tom, či má Valentín vlastne pre nás nejaký význam, sme sa porozprávali s uznávaným českým psychológom Marekom Hermanom. Tento rozhovor by si mal prečítať každý, kto si chce nájsť partnera či vybudovať naozaj pekný a fungujúci vzťah. Pretože dnes to ani zďaleka nie je také jednoduché.

Myslíte si, že je dnes ťažšie vybudovať si pekný a fungujúci vzťah, ako tomu bolo v minulosti?

To určite je. Kedysi bol život síce oveľa ťažší, ale bol jednoduchý a prehľadný. Každý presne vedel, čo má robiť, pretože sa po desiatky generácií vlastne len opakovali vzorce predkov. Dnes je svet komplikovaný. Kedysi vzťahom tiež paradoxne veľmi pomáhala chudoba. Keď máte obavy, aby ste vôbec prežili, potom je veľmi dôležité, aby ste sa na svojho partnera mohli spoľahnúť. MUSELI ste sa spoľahnúť. Preto partneri kedysi oveľa viac držali pohromade. To je už dnes preč. Máme sa dobre, život je pohodlný, ale tiež dosť povrchný a zmätočný. Zároveň sme pod obrovským tlakom času, peňazí a tovaru, do toho médiá a technológie. To všetko zastiera skutočnú podstatu vecí. Veľa ľudí sa v tom stratí. Máme sa dobre ako nikdy, priestor pre vzťahy je otvorený, ale zatiaľ sme, bohužiaľ, dosť mimo. Stačí sa pozrieť na rozvodovosť, to je úplná hrôza.

Zmenil sa podľa vás pohľad ľudí na vzťahy všeobecne?

Myslím, že áno. Ten rýchly a povrchný svet sa totiž premieta aj do vzťahov. Takže sa rýchlo zoznamujeme. Rýchlo sa spolu vyspíme. A pri prvom konflikte sa rýchlo rozídeme. Desí ma tá povrchnosť a nezáväznosť. Vymeniť partnera je rovnako jednoduché ako výmena telefónu. Dnes ľudia vymýšľajú úplné hlúposti, ktoré donekonečna riešia, až si vzťah otrávia. Pre vzťah je totiž absolútne kľúčové, aby ste vedeli rozlíšiť, čo je problém a čo je len nepohodlie. Keď ste chorí, horí vám dom alebo vám zomiera žena na rakovinu, to je problém. Všetko ostatné je nepohodlie. To musíte mať v hlave každé ráno hneď, ako sa prebudíte. Keď toto nepochopíte, tak svoj vzťah skôr alebo neskôr utopíte v hlúpostiach a malichernostiach. Tiež je tu ten všadeprítomný nárok „mať sa dobre“. Užívať si. Takže sa vezmeme a budeme sa mať dobre, nie? A čo ako? A potom príde dieťa a je to akoby vlak narazil do skaly: strašné prekvapenie a šok. Už si nemôžeme užívať. Pretože v tomto užívaní vám dieťa vlastne prekáža. A v reáli to aj vidíme, mamy dnes začínajú regulárne odkladať svoje deti do škôlok. Je to ako epidémia. V dvoch rokoch, ale tiež v troch mesiacoch. Takže to, čo sa najviac zmenilo, je prirodzená snaha veci vydržať, odpracovať si to. Ľudia si myslia, že život je jeden nekonečný karneval. Nie je.

Foto: Archív Marek Herman

Dnes sa s obľubou hovorí: svadba je len papier. Je to podľa vás naozaj tak, a prečo sa dnes mladí ľudia tak bránia sobášu?

Tak to prrrr! Žiadny papier! Svadba je pre vzťah mimoriadne dôležitá vec. Svadbou potvrdzujú spolužitia všetky kultúry na zemeguli. Musíme sa vrátiť o niekoľko sto rokov späť, a potom to uvidíme: svadbou ste predsa celej dedine jasne povedali: túto ženu som si vybral a ona si vybrala mňa. Rozhodli sme sa, že pôjdeme spolu životom. Patríme k sebe. Už nie som voľný. Bola to vlastne verejná zmluva. Dnes ľudia žijú na psiu knižku a hovoria o zbytočnom papieri, pretože im hrozným spôsobom chýba zodpovednosť. Žijeme spolu osem rokov, máme dve malé deti, ale nevezmeme sa, aby to náhodou nebol záväzok? A tie deti záväzok nie sú? To je predsa divné. Vzťah je viac než čokoľvek iné pevné rozhodnutie. A svadbou to rozhodnutie oznámime svetu okolo nás. Vyhýbať sa svadbe, či už to zdôvodňuje akokoľvek, nie je nič iné ako nezrelý model života. Je to hlas vystrašeného nedozretého dieťaťa, ktoré sa bojí zodpovednosti.

S akými očakávaniami by podľa vás mal človek vstupovať do vzťahu? A je vlastne dobré mať vôbec nejaké?

Očakávania sú v poriadku, som za. Ale nesmie to byť ilúzia. Pretože ilúzie sú nerealistické a v živote sa vám s nimi nemôže dobre dariť. Trebárs „on sa po svadbe zmení“ je typická ilúzia. Pretože nikto sa po svadbe nezmení. Aby som sa vyhol ilúziám, tak si v prvom rade musím takpovediac vyriešiť rodičov. Musím si uvedomiť, čo sa rodičom v manželstve podarilo a v čom zlyhali. A poctivo si to povedať so svojím partnerom. Prerozprávať si to. To je absolútne najdôležitejší krok, záchranný kruh. Keď to neurobíte, tak práve zostanete visieť v ilúziách, napríklad „my sa máme radi, my to zvládneme, stačí chcieť“. Nestačí. A nezvládnete to. Musíte si vyriešiť rodičov. Až na dreň. Inak s veľkou pravdepodobnosťou budete robiť chyby úplne rovnako ako robili oni. Či sa máte radi alebo nie.

A s akým očakávaním by ste teda do vzťahu išiel?

Tie očakávania si vytvorím počas toho, ako sme spolu. Mali by stačiť zhruba dva a pol, tri roky. Keď sa obzriete späť, tak uvidíte zmenšený model toho, ako by mohol vyzerať váš spoločný život ďalších dvadsaťpäť, tridsať rokov. A pre mňa je absolútne najdôležitejšie, aby som tam videl vnútornú poctivosť. To je moje ultra dôležité očakávanie. Že budeme hovoriť pravdu. Že vieme uznať chybu. Že sa snažíme veci robiť ako najlepšie dokážeme. To je vnútorná poctivosť. Trebárs konflikt alebo hádka k životu patrí, ale zostávať v nej a donekonečna sa urážať, to je len prejav toho, že človek nie je vnútorne poctivý. Keď sa o toto môžem oprieť, tak sa mi otvorí obrovský vzťahový priestor a môžeme spokojne žiť. A časom ku mne príde pocit, že nech sa stane čokoľvek, tak to zvládnem. Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale musím si vybrať takého partnera, ktorý sa snaží, aby bol dobrým človekom. A rovnako to platí aj pre mňa: chcem byť dobrým človekom.

To znie veľmi náročne.

A to nie je všetko. Ešte jednu vec potrebujete mať zrovnanú v hlave. Nikdy by sme nemali hľadať ideálny svet. To je detská túžba. Nereálne. Musíme hľadať optimálny svet. To reálne je. V optimálnom svete nie je cieľom šťastie, ale spokojnosť. Rozumiete? Šťastie je chiméra. Spokojnosť je dobrá opora pre život, aby som to tak povedal.

Aký je váš názor na online zoznamky? Dá sa podľa vás nájsť láska aj cez internet?

Ja zoznamky nemám rád. Pôsobí to na mňa hrozne divne. Chápem, že človek urobí v podstate čokoľvek, aby nezostal sám. Ale zoznamka je už tak trochu zúfalý krok. Ja verím, že žijem určitým spôsobom svoj život a podľa toho, aký je, do neho prichádzajú ľudia, ktorí tam patria. A niektorých ľudí si do života doslova priťahujeme, tak to predsa prirodzene funguje. Zoznamka by bola v tomto smere skôr výstrel do tmy. Navyše niektoré zoznamky nie sú nič iné ako taká povrchná lumpáreň, ktorá sa snaží tváriť prívetivo, ale prívetivá nie je. Ale ja som taký staromódny frfloš. Takže, keby som tomu dal šancu, tak možno sa môžem s niekým takto zoznámiť. Ale šanca je veľa malá a riziko obrovské.

Foto: Archív Marek Herman

Mnohí snívajú o tom, že budú mať raz vzťah ako mali ich rodičia či prarodičia. Existuje nejaký „krátky návod“ na dlhý a fungujúci vzťah?

Než sa vydám do vzťahu, musím najprv nájsť sám seba. Rozumieť si. Doslova sám seba objaviť. Čo chcem a čo nechcem? To je absolútny základ. Bez toho sa nepohnem ani o krok. Potom si to musím všetko overiť, najlepšie, keď sa vydám niekam „do sveta“. Do neistoty, do samoty, kedy si musím vedieť poradiť. Až potom je optimálne niekoho stretnúť. Ale na prvom mieste je práca na sebe. Keď neviem, čí som, tak si nemôžem dobre vybrať. Takže objaviť sám seba a vydať sa do sveta. Potom sa na scéne môže objaviť „on“.

Ako spoznám, že to je „on“?

Telo vám to povie. Povie vám to pocitom. Pretože s tým správnym partnerom máte „dotykovú sympatiu“. Prosto je vám príjemné, keď sa vás dotýka. A voniate si. A keď sa máte o čom spolu hodiny a hodiny rozprávať. To všetko sú silné signály, že by to mohol byť on. Ale musíte si dať pozor na zamilovanosť. Tie týždne a mesiace, kedy plávate v hormonálnom bazéne a je vám prosto dobre a vy máte pocit, že ten druhý je jednoducho úžasný. Musíte počkať. Pretože správne veci spoznáte vždy až po dlhom čase. Potrebujete roky. Aspoň dva. Až potom spoznáte, že je vám s tým druhým prirodzene dobre, aj keď už nešaliete láskou. To spoznáte podľa toho, že k vám príde taká tichá radosť. Spokojnosť. Že sa tešíte domov. Ten vzťah z mileneckej lásky potrebujete pretvoriť do partnerskej lásky. A zatiaľ čo u mileneckej lásky hrajú hlavnú úlohu neha, vôňa, dotyk, vášeň, tak u partnerskej je to zodpovednosť, spoľahlivosť, pracovitosť, schopnosť sa dohovoriť a podobné fialové hnusy. :) Držať pohromade ako pevný pár. Vydržať každodennosť a všednosť. Ťažké krízy. Takže keby som to zhrnul, tak ten návod je: objavte sami seba a bežte do sveta. Potom vám telo pomôže nájsť partnera, s ktorým si budete voňať. A potom si to musíte tvrdo odpracovať. Je to veľmi ťažké, ale zvládnuť sa to dá.

Do akej miery nás podľa vás formuje vzťah našich rodičov? Je pravda, že ak mali naši rodičia pekný vzťah, my ako dospelí nebudeme mať takisto problém vytvoriť si podobný vzťah? A čo naopak, ak ich vzťah mal ďaleko od ideálneho, pripadne ho poznačil možno aj rozvod?

Áno, platí, že rodičov napodobňujeme. Celý život okolo seba potrebujeme mať prostredie, ktoré poznáme z detstva. Takže aj vo vzťahoch opakujeme, čo sa nám páčilo. Bohužiaľ, aj to, čo sa nám nepáčilo. Často o tom vôbec nevieme. Takže znovu: prvá vec, ktorú naozaj musíme urobiť je „vyriešiť si rodičov“. Jasne si pomenovať, ako si v partnerstve viedli a držať to celý život v hlave. Inak hrozí, že by sme automaticky opakovali vzorce, ktoré sme zažívali celé detstvo. A že v kolotoči všedného dňa spadneme do zlých schém. Najhoršie je, keď to pustíte dolu vodou a „samo sa vám to nejako deje“ a vy zrazu máte doma dusno a hovoríte ako vaša matka, dokonca používate úplne rovnaké vety ako ona a neviete čo s tým. Takže, než idem do vzťahu, musím mať vyriešených rodičov. A ja dodávam i súrodencov. Pretože vzťah k rodičom a k súrodencom je vždy ten kotol, v ktorom sa bude variť naša vzťahová polievka.

Oslavujete sviatok sv. Valentína? Aký je váš názor na tento sviatok?

Svätého Valentína vnímam skôr ako americkú komerčnú vec, než že by to bol náš milý sviatok. Takže to neoslavujem. Myslím, že veľa ľudí to má tak, že je im hlúpe to neoslavovať, pretože to všetci okolo oslavujú. A je to také kostrbaté, keď napríklad niekto pošle svojej partnerke kyticu do práce a ďalším trom kolegyniam nepríde vôbec nič. Tak sa automaticky vystavujete podozreniu, že vy svoju partnerku nemáte rád. Ale to nie je prejav lásky, ale skôr verejné predstavenie, a práve to Američania milujú. Viete, naše city sú svetloplaché, takže ja sa prihováram skôr za milé a neokázalé sviatky.

Ak by ste sa chceli s Marekom Hermanom stretnúť osobne, dozvedieť sa viac nielen o vzťahoch, ale aj o rozvoji dieťaťa a o tom, ako si poradiť pri výchove detí, môžete sa prihlásiť na jeho prednášku v Bratislave alebo Žiline.

PhDr. Marek Herman

Marek Herman externe prednáša na Univerzite Palackého v Olomouci a VŠE v Prahe. Okrem toho ako lektor prednáša o sebarozvoji, sebapoznávaní a vedie obľúbené semináre o výchove malých detí do šiestich rokov, ktoré sú určené pre ich mamičky. Svoje poznatky zhrnul aj vo vyhľadávanej knihe Najděte si svého marťana, v ktorej s citom popisuje svet malých detí a jeho kniha je doslova pozvánkou do detskej psychiky. Venuje sa v nej tiež medziľudským vzťahom a tomu, ako viesť spokojný život. Ak vás jeho myšlienky zaujali, knižku nájdete na tomto linku.

Vo svojej knihe Najděte si svého marťana sa Marek Herman venuje s citom popisuje svet malých detí.
Vo svojej knihe Najděte si svého marťana Marek Herman s citom popisuje svet malých detí. Foto: ADN

Už ste čítali?

Pedagogička: Dieťa z domu odchádza celý život. Treba ho nechať…

Mení sa všetko okolo nás a spôsob výchovy nie je výnimkou.…

Babička z trhoviska v Nových Zámkoch dojala celý slovenský internet.…

Pani Margit roky pomáhala cudzím ľuďom. Dnes si staručká vdova privyrába…

Malá rodinná firma z Nitry slávi historický úspech: Ako prví…

Obrovský úspech pre Slovensko priniesla jedna malá firmička z Nitry.

Obetavý otec nosí hendikepovaného syna na chrbte, aby mu ukázal…

Najväčšou záľubou rodiny Benkovcov je turistika. A nevynechávajú…

Na Liptove sa pred svetom ukrýva čarovná dolina, ktorá je ideálna…

Iba málokde nájdete na takom malom kúsku toľko zaujímavostí.…

Čech a Slovenka sa vzali po 15-minútovej známosti. So svadbou…

Ich život nebol jednoduchý, no osud im napokon skrížil cesty. Toto je skutočný…

Muž, ktorý dal Slovensku Horalky, ich vymyslel vďaka chybe pri…

Kultová slovenská pochúťka má už viac ako 50 rokov. Za jej…

Súrodenci z Prešova vyrábajú nádherné sukne starodávnou technikou,…

Málokto na Slovensku si môže povedať, že je jediný. A ešte k tomu…