Izrael ocenil Slovákov, ktorí zachraňovali Židov. Toto sú ich srdcervúce príbehy

Bratislava 1. februára (Dobré noviny/TASR) – Ďalší dvanásti Slováci získali v stredu večer v historickej budove Národnej rady SR na Župnom námestí v Bratislave izraelské štátne vyznamenanie Spravodliví medzi národmi. Za záchranu židovských spoluobčanov počas holokaustu im ho udelili predstavitelia štátu Izrael. Na slávnostnom večere sa zúčastnili okrem prezidenta SR Andreja Kisku i ďalší štátni predstavitelia.

Ich potomkovia si prevzali ocenenia z rúk veľvyslanca štátu Izrael v SR Zvi Avinera Vapniho a konzulky štátu Izrael v SR Avital Geršonovej. Mená ocenených budú vytesané do Múru cti v Záhrade Spravodlivých v Jad va-šem v Jeruzaleme. Pripoja sa tak k viac ako 570 odvážnym mužom a ženám zo Slovenska a vyše 27.000 jednotlivcom z mnohých ďalších krajín.

Veľvyslanec Izraela označil ocenených za odvážnych a spravodlivých ľudí, ktorí zachránili iných pred istou smrťou. "Aj viac ako 70 rokov po skončení druhej svetovej vojny nás tieto úžasné príbehy nútia opätovne sa zamyslieť nad povahou človeka, ktorá dokáže byť nesmierne krutá, no zároveň veľmi odvážna a dobrotivá," konštatoval.

Odvážny kňaz

Jedným z príbehov bol osud evanjelického farára Juraja Holčíka, ktorý pokrstil počas svojej služby v Banskej Bystrici veľké množstvo Židov s cieľom zachrániť ich pred prenasledovaním a deportáciou. Podľa evidencie bolo v roku 1939 pokrstených 200 Židov, pričom 111 z nich pokrstil práve on. Svedectvo podal Zvi Ginzberg. Ten informoval, že v rokoch 1940-1942 krstil Židov, ktorí bývali v meste, aby im mohol vystaviť certifikáty potvrdzujúce ich kresťanstvo. "Od roku 1944 až do konca 2. svetovej vojny ukrýval Juraj Holčík vo svojej pivnici rodinu Partošovcov, ktorí vlastnili obchod s farbami v centre mesta. V roku 1946 odišla rodina žiť do Izraela," uviedol Zvi Ginzberg vo svojom svedectve.

"Dnešné pripomenutie si holokaustu je odkaz pre nové generácie, aby si uvedomili, aké strašné zverstvá sa robili v tých rokoch v Slovenskom štáte," uviedol pre TASR jeho syn Ján Holčík. Svojho otca označil za humanistu. Spolu s iným farárom podľa neho pokrstili do 700 Židov. "Je to odkaz pre novú generáciu, aby sa správali k ľuďom a všetkým imigrantom ako priatelia," dodal.

Žili priamo s Nemcami

Príbeh židovskej rodiny Friedmanovcov z Liptovského Mikuláša bol naozaj krušný. Po roku 1942 Wiliam, hlava rodiny, získal pracovné povolenie a vyhol sa transportu svojej rodiny do koncentračného tábora. Neskôr používal identifikačnú kartu svojho otca, ktorý sa vyznamenal počas Prvej svetovej vojny ako vojnový hrdina. Deportovaní mali byť až v roku 1944, no podarilo sa mu presvedčiť slovenských policajtov, aby sa chvíľu nedívali, a tak so ženou Zlaticou a piatimi deťmi ušli.

Kvôli bezpečiu niekoľkokrát zmenili svoje pôsobisko. Istý čas sa schovali u rodiny Šintajovcov, Zieglerovcov či v bunkroch, ktoré si vybudovali v Tatrách. Ukryli sa aj v jednej pivnici, avšak neskôr zistili, že sa v dome ubytovali Nemci. Cez deň, keď Nemci bojovali, vychádzali von a v noci sa ukrývali v podzemí. Jedného dňa ich však objavil vojak, a tak museli opäť utiecť.

Útočisko napokon našli u Márie Hradskej a jej rodičov Adama a Márie Fiačanovcov v Galovanoch. Keď prišli do dediny Nemci, ich dôstojník sa chcel ubytovať u richtára Adama. Tvrdili mu, že je to ich vzdialená rodina. Pekné spolunažívanie týchto rodín malo vplyv na to, že žili spoločne pod jednou strechou až do odchodu Nemcov z dediny, keď sa priblížil front k Liptovskému Mikulášu. Po oslobodení mesta 4. apríla 1945 sa vrátila rodina Friedmanovcov do Liptovského Mikuláša.

Hrdinský policajt

Adam Bomba, policajt z Bardejova, využil svoju dobrú znalosť mesta pri premiestňovaní bardejovských Židov z jedného úkrytu do druhého a pomáhal im tak pri ukrývaní. Židov ukrýval aj vo svojom vlastnom dome. Pán Bomba bol tiež veľmi vášnivý poľovník a veľmi dobre poznal miestny les. Spolu so svojím sedemnásťročným synom ukrýval bardejovských Židov v priľahlých dedinkách.

Svedkovia hovoria, že Adam Bomba viackrát zasiahol, keď Hlinkove gardy bezdôvodne bili Židov. Tiež pomohol zachrániť Židov z vlakových transportov, keď im otvoril vagón a  umožnil im tak útek.

Poštár varoval pred deportáciami

Podľa výpovede Abrahama Grussgotta,  pán Jozef Kisel, ktorý pracoval ako poštár, mal prístup k listom adresovaným vláde a vedel tak, kto bude deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime. Vďaka týmto informáciám varoval prenasledované rodiny, aby sa včas ukryli alebo utiekli. Rodiny tiež ukrýval u seba doma. Pán Grussgott si spomínal, ako ho pán Kisel ukrýval v jeho dome jednu noc a potom ho zaviedol do opusteného podkrovia v byte Simcha Schüsselfelda. Pán Kisel nakontaktoval pána Grussgota na Adama Bombu, ktorý ho tiež ukryl do Neumannovej pivnice.

Arizátor skrýval Židov

Pán Štefan Tarcala pomohol viacerým Židom, ktorí sa ukrývali v pivnici Mošeho Neumanna a v obchode na hlavnom námestí v Bardejove. Nosil im jedlo, vodu a staral sa o nich až do konca vojny. Pán Tarcala bol arizátor, ktorý dostal majetok po Moše Neumannovi. Vďaka výnimke, ktorú Moše Neumann dostal, mohol utiecť pred prvými deportáciami. No keď Nemci prišli v roku 1944 pre posledných Židov, Tarcala ukryl Neumannovcov v ich pivnici.

Veľa ďalších Židov sa ukrývalo v labyrintovitej pivnici Neumanovcov, spravovanej Štefanom Tarcalom, ako napríklad Abraham Grussgott, Lejbiš Friedman, Abraham Kurz, Salamon Leib Unger a Etta Abramowitz. Títo Židia sa v pivnici skrývali počas dňa, a na večer im pán Tarcala otváral pivnicu aby mohli vyjsť von, nadýchať sa čerstvého vzduchu, vykonať potrebu a podobne. Keď prišla sovietska armáda 20. januára 1945, títo siedmi Židia mohli konečne opustiť priestory pivnice.

Záchranca skončil vo väzení

Potvrdené oficiálnou kronikou dedinky Hrabské, v okrese Bardejov pri poľských hraniciach, pán Vasiľ Kyjovský zachránil aspoň troch bardejovských Židov, vrátane Abrahama Grussgotta, ktorých ukrýval vo svojom dome v dedine Hrabské. Pán Grussgott tiež potvrdil, že doktor Tibor Welles, jeho matka, a Otto Wahrman sa tam ukrývali od septembra 1944. Pán Grussgott si ďalej spomína, že aj doktorka Weissová s jej manželom a deťmi sa ukrývali v Hrabskom - nie je však zrejmé, či sa ukrývali v dome pána Kyjovského.

V novembri 1944 niekto z dediny vyzradil, že pán Kyjovský ukrýva Židov a spolu s Grussgottom, Wellesom a Wahrmanom ho Gestapo odviedlo do koncentračného tábora. Týmto trom Židom sa podarilo utiecť z väzenia v Prešove, a pán Grussgott a Wahrman prežili až koniec vojny.

Schoval sa medzi prasiatkami

Keď začali v Bratislave protižidovské nálady, mal som vtedy 7 rokov. Pamätám si, aký to bol nepríjemný pocit, keď som počul pomenovanie Žid,“ spomína na svoje detstvo David Sivor. Životné osudy celej jeho rodiny by boli tiež hodné knižného spracovania. Chlapec napokon so svojou starou mamou, dvoma strýcmi a sesternicou našiel útočisko v malom domčeku u rodiny Ozvaldových v Podunajských Biskupiciach. 

Jedného dňa na dvere Ozvaldovcov zaklopali gardisti. Pravdepodobne niekto zo susedov nahlásil, že v dome sa ukrývajú Židia. David rýchlo skočil do prasačinca medzi množstvo malých prasiatok, ktoré ihneď začali kvičať. Prasiatka začali lízať Davidovi prsty, utíšili sa a tak sa stalo, že ho gardisti nenašli. V ten deň však gardisti odviedli celú Davidovu rodinu a neskôr ju aj deportovali. David opustil rodinu Ozvaldových a presunul sa postupne do dvoch iných úkrytov.

"Nikdy nezabudnem na 4. apríl 1945, kedy som sa naspäť vtátil do nášho bytu na Škrovankovej ulici. Boli sme voľní. Niekoľko rodinných príbuzných a aj moja mamička sa vrátili z Terezína domov," spomína David.

Žili ukrytí v lesnej chalúpke

Životné osudy Weisbergovcov a Schönfeldovcov z Prešova sa spájajú aj s Ľudovítom Repášom a Jánom Balciarom. Pán Repáš, štátny zamestanec v Prešove, im vybavil falošné občianske preukazy a poslal ich do Klenovca. Tam sa ich ujal miestny baptistický kazateľ Václav Čermák aj s rodinou.

Jedného dňa ich prišiel varovať Ján Balciar a vydali sa na nebezpečnú cestu do hôr. V chalúpke sa tiesnili dovedna štyri rodiny vrátane šiestich Židov. Keď ich objavili Nemci, kazateľ Čermák uviedol, že sa zhromaždili na krstinách a kvôli vojne sa nemohli vrátiť domov. Na chalupe zostali až do konca vojny. “Vďaka Bohu, ktorý nás ochraňoval, sme ja a moja rodina mohli pomôcť tým, ktorí potrebovali našu pomoc,” napísal Ján Balciar niekoľko rokov neskôr.