Dobré noviny
Narodila sa v Československu, no pubertu prežila v koncentračných táboroch. Až po 70 rokoch dokázala svetu povedať svoj príbeh
Kristína Jurzová
Kristína Jurzová

Narodila sa v Československu, no pubertu prežila v koncentračných táboroch. Až po 70 rokoch dokázala svetu povedať svoj príbeh

Svoje tajomstvo si chcela odniesť do hrobu a pripomínať ho mali iba dve slová. Po 70 rokoch mlčania však prehovorila. Ľudia by totiž nikdy nemali zabudnúť na hrôzy holokaustu a koncentračných táborov.

ARIZONA/BRATISLAVA 30. januára (Dobré noviny) - Každý z nás nosí vo vnútri tajomstvo, o ktorom si hovorí, že by si ho najradšej vzal až do hrobu. Svoje tajomstvo v sebe skrývala aj Edith Fox narodená v Československu. Dnes 90-ročná starenka si na sklonku života povedala, že prelomí mlčanie, pretože ľudia sa musia dozvedieť, aké hrôzy holokaustu prežila v troch koncentračných táboroch. Svoj príbeh po sedemdesiatich rokoch odhalila pre The Arizona Daily Star, aby ho poznal celý svet.

Narodila sa do židovskej rodiny Weingartenovcov a vyrastala v českom mestečku Teplice - Šanov tak ako ostatné deti. Spolu so svojimi súrodencami chodila do školy, robila si domáce úlohy, behala po vonku s kamarátmi a pomáhala rodičom. Jej otec Mano Fogel pracoval v drevospracujúcom závode, matka Giselle mala obchod s tkaninami. Nikdy však nerozprávala o svojich rodičoch...

Vytetované číslo, ktoré Edith nedokáže zmazať.
Vytetované číslo, ktoré Edith nedokáže zmazať. Foto: reprofoto Tucson

Keď vypukla druhá svetová vojna, dvaja z jej piatich bratov narukovali do armády, aby bránili vlasť. V roku 1941 nastal veľký zlom v živote 13-ročnej Edith. Doma ich obkľúčili Nemci a povedali, aby si pobalili osobné veci. Budú totiž prevezení do Poľska, kde im dajú nové bývanie a podniky zdarma.

Boli sme pre nich odpad

Po príchode do Poľska, ktoré bolo v tom čase rozdelené na nemeckú a ruskú časť, sa stalo sa niečo, čo ju navždy poznačilo. Nacisti im prikázali, aby bežali a začali do nich strieľať. Jej matka však nebola dosť rýchla, a tak ju trafili. Edith, ktorá bola viac dieťa ako dospelá, musela držať vo svojom náručí jej bezvládne telo. Prosila Nemcov, aby zastrelili aj ju, no tí jej povedali, že pôjde pracovať. Všade okolo nej bola skaza. Nikdy nezabudne ani na rabína, ktorý tam ležal s odrezanými nohami a zomieral pomalou krutou smrťou.

Edith svojím výzorom nezaprie česko-slovenský šarm.
Edith svojím výzorom nezaprie československý šarm. Foto: reprofoto Tucson

Potom oddelili mužov a ženy. Svojho otca a troch starších bratov už nikdy nevidela. Edith sa spolu s priateľkou Leah dostala do geta Stanislau v Poľsku, kde boli umiestnené všetky batoľatá židovských rodín. Museli čistiť plienky pre približne 300 detí. Keď zistili, že sa blížia nacisti, chceli sa schovať do tajného bunkru k dospelým, no nebolo tam už miesto. Napokon sa aj s Leah skryli do komína v pivnici. Medzitým prišli Nemci a všetky deti pohádzali do nákladiakov ako odpadky. Objavili aj ľudí v bunkri, ktorých vyvraždili.

Príchod do pekla

Po pár dňoch vyšli zo svojho úkrytu. Natrafili na československého vojaka a verili, že im pomôže dostať sa do Maďarska. Zistili však, že slúži nacistom a chce ich poslať do Osvienčimu. Na poslednú chvíľu sa však rozhodol pustiť ich. Leah pri úteku zahynula, Edith zajali a poslali do tábora smrti Auschwitz

Na appelpllatzi videla obávaného doktora Josefa Mengeleho, ktorý rozhodoval o živote a smrti novopríchodzích ľudí. Tých, ktorých zaradili vpravo, poslali na prácu. Tí naľavo putovali do "spŕch" v plynových komorách, z ktorých nebolo návratu. "Bolo to neuveriteľné. Boli zorganizovaní. Hovorili, že chcú denne zabiť 10 000 Židov," spomína na peklo na Zemi.

Na nedatovanej snímke je hlavný vchod do nacistického koncentračného tábora Osvienčim I v poľskom Osvienčime, ktorý oslobodila v januári 1945 sovietska armáda.  Nad hlavným vchodopm je nápis
Na nedatovanej snímke je hlavný vchod do nacistického koncentračného tábora Osvienčim I v poľskom Osvienčime, ktorý oslobodila v januári 1945 sovietska armáda. Nad hlavným vchodopm je nápis "Arbeit macht frei" (Práca oslobodzuje). Foto: TASR/AP

Edith mala šťastie v nešťastí a priradili ju do pracovnej skupiny. Jedného dňa ju spolu s 50 dievčatami poslali do Gleiwitzu v blízkosti Osvienčimu. Báli sa, že idú na smrť, namiesto toho však začali pracovať v továrni na muníciu. Edith tam strávila tri roky života plné driny, strachu aj ticha, pretože počas šichty nesmela s nikým hovoriť. A mĺkvosť jej zostala po celý život...

V Osvienčime zažila Edith veci, o ktorých sa naozaj nehovorí ľahko. Mnohí ľudia, ktorých stretla, sa už nikdy nevrátili a skončili v krematóriu. Spoznala aj chlapca, ktorý tam pracoval a musel dokonca spáliť aj svojich rodičov. Nemcov nenávidel a dúfal, že príde niekto, kto začne toto miesto bombardovať. Raz do týždňa dával Edith balík s oblečením a topánkami. Jedného dňa však na ich stretnutie už neprišiel...

Boj o život

V januári 1945 sa vojna schyľovala ku koncu. Nemci však chceli zlikvidovať aj posledných silných jedincov. Prevažne mladých ľudí napchali do nákladného vlaku s otvorenými boxami. Tri dni boli bez vody a jedla. Ľudia počas jazdy zomierali alebo boli ušliapaní na smrť. Všade boli telá. 

"Nie! Nechcem byť udupaná!" povedala si v jednom okamihu Edith s tým, že radšej zomrie tam vonku ako vo vagóne. V noci, keď vlak trochu spomalil, sa odhodlala z neho vyskočiť. Utrpela tvrdý pád, no jej odvaha inšpirovala aj niekoľkých ďalších. Nacisti spustili paľbu. Edith bežala v treskúcej zime ako o život a zastavila ju až rana do čela. Myslela si, že ju postrelili, no napokon si uvedomila, že narazila do stromu. Dôkazom je jazva, ktorú má dodnes na tele. Ale aj na duši.

Koncentračný tábor Terezín bol nacistický koncentračný tábor v českom opevnenom meste Terezín (nemecky Theresienstadt).
Koncentračný tábor Terezín bol nacistický koncentračný tábor v českom opevnenom meste Terezín (nemecky Theresienstadt). Foto: Flickr

V lese strávila deň a keď stretla československého vojaka, bola celá bez seba. Ako sa ukázalo, bol to prisluhovač nacistov. Tento raz však nemala toľko šťastia ako kedysi a spolu s ďalšími siedmimi dievčatami ju poslali do tábora Terezín. Umiestnili ich do domu a chceli ich znásilniť. Ako prvé si vybrali 13-ročné dievča, ktoré kričalo a všemožne sa im bránilo. Nemci ju napokon zabili. Svojím odvážnym bojom však zachránila život ostatným väzenkyniam, pretože ich vyviedli von.   

V Terezíne dostávali teplú vodu a kus chleba iba raz do týždňa. Strážnici ich chceli vyhladovať na smrť. Politickí väzni, ktorí tam boli, im však každé ráno hádzali kúsky pečiva cez otvorené okno. Edith spomína, že to boli dobrí a inteligentní ľudia. Nemci ich však postupne vyhladili. A teraz boli na rade ony...

Nový začiatok

Napokon sa to však Nemcom nepodarilo. Písal sa 8. máj 1945, keď do Terezína dorazila Červená armáda. Rusi ich oslobodili a vzali do nemocníc, kde sa im snažili nájsť prácu. Edith sa rozhodla, že chce ísť do Ameriky. Domov sa vrátiť netúžila. Nikto ju tam totiž nečakal...

Z Československa ju previezli do Nemecka, kde ako dobrovoľníčka pomáhala v nemocniciach. Trvalo dva roky, kým sa dostala do vysnívanej zeme.

19-ročná Edith prišla do New Yorku, kde chcel v tom čase každý žiť. Povedali jej, že ak odíde, opravia jej nos, ktorý si zlomila počas úteku z vagóna. Voľba Edith bola jasná a odišla do Buffala. Po operácii nejaký čas nič nerobila, no napokon začala pracovať a snažila sa zaradiť do bežného života. Do školy sa už viac nevrátila.

O dva roky neskôr sa vďaka budúcej švagrinej stretla so svojím manželom Josephom Foxom. Narodili sa im tri deti a neskôr sa kvôli Josephovmu zdraviu presťahovali do Tucsonu. Jej manžel zomrel v roku 1997.

Na archívnej snímke 90-ročná Edith Fox.
Na archívnej snímke 90-ročná Edith Fox. Foto: reprofoto Tucson

Za "veľkú mláku" sa presťahovali aj jej bratia Sam a Zigmant, ktorí tiež prežili koncentračný tábor. Sam zakotvil v New Yorku, Zigmant v Argentíne. Edith doteraz netuší, čo sa stalo so zvyškom jej rodiny. Hoci ich po vojne hľadali, nikdy ich nenašli.

Bolesť z toho, čo prežila, a bolesť zo straty nosila v sebe dlhých sedemdesiat rokov. Ani jej najbližší presne nevedeli, aké úskalia prekonala. Jediné, čo si želala, bolo, aby jej raz na náhrobok napísali slová "Preživší holokaustu" ("Holocaust Survivor").

Všetko sa však zmenilo, keď sa 90-ročnej Edith výrazne zhoršil zdravotný stav: "Chcela som povedať môj príbeh, pretože sa obávam, že ľudia zabúdajú. Nikdy nemôžeme zabudnúť na to, čo sa stalo. Nikdy to nemôžeme znova dopustiť."

Už ste čítali?