S ľudovo-rockovým súborom dobyl svet: Robíme niečo, čo ľudia ešte nevideli a pritom je to stále folklór

BRATISLAVA 24. apríla - Bol ako bežné dieťa, avšak v niečom predsa len vynikal. Už od útleho veku bol cieľavedomý a nepoznal slovné spojenie „nedá sa“. Dodnes sa drží svojho hesla a jeho ctižiadostivosť ho ženie dopredu. Nevzdal sa ani keď ho všetci odhovárali. Aby sme však nepísali samé pozitíva, aj on má (ako každý iný človek) svoje muchy. Ako sám priznal, je absolútny prototyp vorkoholika. Skoro ráno vstáva, aby zabezpečil bezproblémový chod vo svojej stavebnej spoločnosti a vo večerných hodinách ho čakajú tvrdé tréningy.

Peter Živner je zakladateľom tanečnej skupiny Čarovné ostrohy. Jeho skladačka snov sa aj vďaka založeniu tanečného telesa doplnila. Je to muž, ktorý denne dokazuje, že keď človek chce, dá sa všetko. Vďaka jeho úsiliu, trpezlivosti a bojovnosti si Čarovné ostrohy aj napriek rôznym úskaliam našli svoje miesto na umeleckej scéne. Majú za sebou nespočetné množstvo úspešných predstavení a zážitkov. Peter však nezabúda na jednu dôležitú súčasť Čarovných ostrohov - svojich tanečníkov. Priznáva, že nie vždy dokáže prejaviť tú správnu emóciu, avšak je im za ich tvrdú prácu a obetavosť úprimne vďačný.

Stretnutie s dlhoročným tanečníkom, statikom a najmä človekom bolo príjemné. Už na prvý pohľad je jasné, že ide o človeka, ktorý nedokáže obsedieť a jednoducho chvíľu nič nerobiť.

Peter, na začiatok by nás zaujímalo, prečo práve tanec v živote chlapa a ešte k tomu folklór? Pre dnešných mladých takáto kombinácia neprichádza do úvahy. Ako ste sa k jednej z najkrajších slovenských tradícii dostali a ako by ste motivovali dnešných mladých ľudí, aby sa tejto ceste nebránili?

Od malička, teda od 4 rokov, som bol skôr nútený chodiť do detského folklórneho súboru. Bolo to pre mňa v tom období také malé peklo. Časom sa ale ukázalo, že by som to mohol mať rád. Vtedy som netušil, že ma folklórny tanec dostane až tam, kde sme teraz. Keďže mám aj detskú zložku a nerobím vyslovene len folklór, myslím si, že to deti baví. Samozrejme vychádzame z ľudových piesní a tancov.

Viem, že ste bývalý sólista Lúčnice, no zároveň ste boli v tom období študentom na stavebnej fakulte. Povinnosti a zodpovednosť zo strany súboru a na druhej strane tlak a nároky zo strany štúdia. Ako ste to v tej dobe zvládali? Nemali ste občas chuť všetko zabaliť a vybrať sa inou cestou?

Áno, je to pravda, bol som 10 rokov súčasťou Lúčnice. Na tie časy spomínam s úsmevom. Keď som bol v Lúčnici, študoval som stavarinu, odbor statika oceľových a drevených konštrukcií. To mi zaberalo veľmi veľa času. Osobne si však myslím, že keď človek chce, dosiahne a dokáže všetko, po čom túži. Mojim mottom je: „neľutovať sa a zatriediť si čas tak, aby sa všetko dalo zvládnuť.“ Ten, kto rozpráva, že niečo nejde, nemôže nič dosiahnuť.

V mojom doterajšom živote nebol jediný deň, kedy by som sa na všetko nechcel vykašľať, to máte pravdu. Mojou najväčšou oporou však je ctižiadosť, ktorá mi to jednoducho nedovolí. Preto som vyštudoval popri Lúčnici aj Vysokú školu múzických umení a teraz sa popri práci venujem externe štúdiu práva. Som zástanca toho, že čím väčší prehľad máš, tým lepšie. Je to presne ako so známou vetou: Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom.

Súbor, škola, rozbiehanie vlastnej firmy. Pre niekoho nepochopiteľné, pre vás normálne. Tento kolotoč ste si ale ešte okorenili v momente, keď ste založili vlastnú tanečnú skupinu s názvom Čarovné ostrohy. Prečo?

Popri Lúčnici som si založil aj svoj súbor. Mal som pocit, že už nie je čo viac dosiahnuť a ťahalo ma to skôr k modernému ponímaniu folklóru, pretože ma najviac rozčuľovali debaty rovesníkov o husličkách a tančekoch. No nie je to tak, preto som zvolil moderných folklór s bicími, gitarami a aby tam bolo aj niečo tradičné, zachoval som husle s cimbalom. Tie majú totiž nenapodobiteľný charakter.

Čarovné ostrohy si aj napriek mnohým úskaliam našli svoje miesto na trhu. Tanečníci na sebe pracujú a naplno rozdávajú radosť a úsmev. Vy ako choreograf ich musíte vedieť motivovať, akým spôsobom to robíte?

Uplynulo veľa času, kým sme postavili stabilnú zostavu. Dôležité je, aby aj tanečníci verili tomu, že takéto ponímanie folklóru je to najlepšie aj pre nich samotných. Zisťujú to, keď zožnú úspech po koncertoch. Počas niekoľkominútového standing ovation to pochopí každý. Vtedy to je satisfakcia aj pre mňa, že robíme niečo, čo ľudia ešte nevideli a pritom je to stále folklór.

Tanečníkov sa nedá motivovať nijak inak ako tým, že z toho niečo majú. Niektorí tanec berú ako profesiu, iní ako profesionálne hobby. Mňa napĺňa potlesk, ktorý milujem. Veď najväčší umelci žili z úspechu a nie z peňazí.

Keď je pokope viac ľudí, zásadne sa vždy nájde niekto, kto práve nemá svoj deň. Odpúšťate chyby alebo zlyhania na pódiu?

Je to presne tak. Každý má svoj deň. Chyby sa na pódiu odpúšťajú, ak vidím, že ten človek sa pre tanec oddáva celou dušou a tvrdo na sebe drie. V inom prípade sa chyby neodpúšťajú.

Okrem predstavení na Slovensku reprezentujete našu krajinu aj v zahraničí. Pochváľte sa, kde všade Čarovné ostrohy vystúpili?

Čarovné ostrohy za relatívne krátky čas vystúpili na mnohých významných akciách celosvetového charakteru ako napríklad EXPO Zaragoza alebo EXPO Milano. Podarilo sa nám otvárať MS v ľadovom hokeji na Slovensku, taktiež aj Slovenský olympijský dom v Londýne. Najradšej sa však pochválim ponukou, ktorú sme ako jediní Slováci dostali. Išlo presne o ročné angažmá v Las Vegas s 360 vystúpeniami.

Ako sa Čarovné ostrohy vyvíjali a s akým program vystupujú dnes?

Ako som už spomínal, tancoval som v Lúčnici a tá ma formovala a samozrejme znaky si budem niesť do konca života. Najprv sme koncertovali s Diabolskými husľami, potom sme to skúšali s rôznymi inými kapelami avšak najväčšia spokojnosť prišla s elánistom Ľubom Horňákom. Spoločne sme dali dokopy rockovú verziu. Jednoducho sme si sadli štýlovo. On vie, čo chcem ja a ja viem, že sa na neho môžem spoľahnúť. Tak vznikol aj program Rockom krokom alebo Folklór na tvrdo, s ktorým momentálne vystupujeme.

Úspech a potlesk teda prichádza po každom odtancovaní programu. Rozmýšľate ale aj nad tým, čo bude v budúcnosti? Chcete pokračovať cestou projektu Rockom krokom alebo máte v hlave nejakú novú myšlienku?

Plány do budúcna? Chcel by som spraviť rockovú operu na náš folklórno-moderný spôsob. Momentálne pripravujeme avizovanú premiéru muzikálu Detvan. A čo sa týka programu Rockom krokom, ten sa neustále vyvíja a stále si ho ľudia objednávajú. Takže bude fungovať dokedy bude záujem.

Na záver by ma zaujímalo, či prichádzate na nejaké inšpirácie aj počas bežného dňa?

Áno, stačí mi počúvať v aute alebo v práci rádio a vždy ma uchváti nejaká pesnička. Rovno ju pošlem hudobnému skladateľovi, že na toto by bolo dobré niečo vymyslieť. Nápady ma jednoducho vždy postretnú, keď to čakám najmenej.