Dobré noviny
Dana žije s rodinou na plachetnici: Zázemie pre mňa nie je hypotéka, na ktorú robíme od rána do večera a deti nám vychováva niekto iný
Dominika Dobrocká
Dominika Dobrocká

Dana žije s rodinou na plachetnici: Zázemie pre mňa nie je hypotéka, na ktorú robíme od rána do večera a deti nám vychováva niekto iný

— Foto: Facebook/Námornícky denník

Bežný život vymenili za plachtenie na mori. Zo zmeny sa tešia a terajší život si plnými dúškami užívajú.

BRATISLAVA/PARÍŽ 13. januára - Dana a Bruno sú manželia, ktorí svoj život poňali trošku nezvyčajne. Sú však šťastní a snažia sa, aby ich dve deti získali nespočetne veľa spoločných a krásnych spomienok a zážitkov. K životu na mori či oceáne patrí adrenalín a chuť spoznávať. Oni ju majú a spoločne zdolávajú úskalia a nástrahy prírody. Neľutujú však ani sekundu a tešia sa z každého dňa. Momentálne sa už niekoľko mesiacov plavia po Atlantiku, kde prežili aj najkrajšie sviatky v roku. Ich Vianoce boli nezvyčajné, no nechýbala Popoluška ani vianočný stromček. Rodičia dvoch krásnych detičiek sa jednoducho vzopreli systému a žijú naplno. Svoje cesty mapujú na svojom blogu či na facebookovej stránke Námornícky denník.

Dobré noviny sa pýtali a mamička Dana nám prezradila, čo by vás mohlo zaujímať. Ako zmenili svoj život, prečo sa tak rozhodli a ako túto zmenu prijali ich dva poklady.

Na začiatok by ste našim čitateľom mohli rozpovedať váš príbeh. Ako ste prišli k nápadu, že sa chcete aj s deťmi plaviť po mori na plachetnici? 

S manželom sme posledných pár rokov podnikali a prednedávnom sme poslednú firmu predali. Rozmýšľali sme, čo ďalej a keďže najdôležitejšia vec pre nás bola tráviť čo najviac času spolu s deťmi, rozhodli sme sa, že odídeme z Paríža, aby sme znížili naše náklady na život. Zvažovali sme rôzne možnosti a zároveň plánovali trojmesačnú plavbu po stredomorí. V jeden večer, ako sme tak preberali pre a proti rôznych možností, mi Bruno (manžel) zo srandy povedal "alebo poďme rovno preplávať Atlantik". Samozrejme, som sa toho hneď chytila a zistila som, že je to vlastne Brunov dlhoročný sen. Ten sen, o ktorom snívate, no ani vo sne vás nenapadne, že by sa dal uskutočniť a nerobíte nič preto, aby sa naozaj splnil. Pre mňa to bola novinka, a tak som sa o to začala zaujímať aj ja. Po pár dňoch mi to prišlo príliš komplikované a náročné, a tak sme túto myšlienku vypustili a vrátili sa k pôvodnej plavbe po stredomorí.

Foto: Facebook/Námornícky denník

Ale aj napriek tomu ste svoje cesty rozšírili.

Ona, tá myšlienka, ma úplne neopustila a pomaly, ale isto vo mne dozrievala. Začala som aj ja čítať blogy a knihy tých, čo túto plavbu podnikli. Začínala som nachádzať odpovede na moje otázky a táto predstava dostávala iný rozmer. Uvedomila som si, že Brunov sen sa stal zároveň aj mojím, zatiaľ čo on plánoval stredomorskú plavbu. Veľký podiel má aj kamarátka Lenka, ktorá ma v tejto myšlienke, pri mojich nekonečných monológoch, nielen podporila, ale dokonca mi aj poskytla cenné rady, týkajúce sa celej záležitosti okolo sťahovania sa. A tak prišiel deň, keď som Brunovi navrhla, aby sme predali našu malú plachetnicu a kúpili z druhej ruky nejakú inú malú plachetnicu. Vhodnejšiu na dlhú cestu a rodinný život na nej. Všetko v rámci našich nie príliš vysokých finančných možností. Začali sme hľadať a obvolávať inzeráty, dali sme byt na predaj, a boli sme v tom až po uši. Napriek niekoľkým komplikáciám, kde nám okolie vravelo "to je znamenie, že nemáte ísť", sa nám naopak každou prekážkou potvrdilo, že toto je to, po čom v tejto chvíli naozaj túžime. A tak sme tu. Už piaty mesiac žijeme na plachetnici. Prechod cez Atlantik už máme za sebou (trval nám 13 dní a 8 hodín), momentálne sa nachádzame v Karibiku a spoznávame, okrem zaujímavých ľudí s podobným rozhodnutím, nádherné ostrovy.

Foto: Facebook/Námornícky denník

Čo ste robili pred tým, ako ste začali viesť terajší život?

Mnoho vecí. Pracovali sme, posledné roky sme podnikali, stále sme cestovali v rámci našich možností čo najviac, no a odkedy máme deti, tak ešte viac. Čas s deťmi je nenahraditeľný a vôbec čas ako taký od ich narodenia nadobudol iný rozmer. Preto by sme ho radi trávili tak, ako je to pre nás dôležité. S nimi, voľne, spoznávaním iných kultúr, krajín, učením ich zodpovednosti inde, než len medzi stenami inštitučných zariadení a domácimi dobre mienenými radami. Príkladom, že nie vždy všetko ide tak, ako si predstavujeme, ale stále je možné nachádzať spôsoby, ako žiť šťastne a plniť si sny. Prijímať obmedzenia, ktoré naše rozhodnutie prináša, namiesto povinností, s ktorými sa nestotožňujeme. Poukázaním na hodnoty, na ktoré sme v mestách pozabudli, ako napríklad hodnota vody a jej šetrenie (v meste nám voda nikdy nechýba, zato na lodi je jej množstvo veľmi obmedzené), energia - v našom prípade je náš hlavný pohon vietor, jeho správnym využitím je možné precestovať svet. Ďalej aj energia zo solárnych panelov. Ak je dostatok slnka, aj energie je dostatok. Ak je zamračené, či večer, energie je málo a je potrebné ňou šetriť. Aby som to objasnila. Posolstvo, ktoré by sme chceli odovzdať našim deťom, nie je "žite v chudobe". Skôr by to malo byť niečo ako "žite triezvo". Radi by sme dosiahli, aby pre ne bola rozhodujúca hodnota vecí, nie ich cena.

Foto: Facebook/Námornícky denník

Ako ste sa dostali k životu na plachetnici a prečo práve plachetnica?

Ja som sa k plachetnici dostala cez manžela. Ten plachtil už od 13-tich rokov a v 17-tich robil inštruktora na malých ľahkých plachetniciach. Už v našich spoločných začiatkoch sme spolu podnikli týždňovú plavbu po severnom Bretónsku a mne sa to hneď zapáčilo. Takto sme si to párkrát zopakovali a keď sa nám narodil Alexis (prvý syn), naskytla sa nám príležitosť kúpiť malú plachetnicu z druhej ruky, ktorú sme dali postupne do poriadku. To už sme vedeli, kde budeme naše voľné chvíle tráviť. Bolo to pre nás niečo, ako kúpiť si malú chatku. Len nie v lese, ale na mori a s novým výhľadom, hoc aj každý deň.

Vieme, že máte dve malé detičky, ako tie zvládajú dlhé cesty po moriach, nemali ste z toho obavy?

Obe deti sa s nami plavili už od narodenia. Vo všeobecnosti zvládali plavby vždy výborne a veľmi sa na ne tešili. Na dlhé plavby ktoré nás na tejto ceste čakali, som sa, samozrejme, pripravila odlišne, než na pár dňové plavby v lete. V podstate to je momentálne náš domov, a tak to tu volajú aj deti. Pri dlhších prechodoch, kde je pevnina v nedohľadne aj pár dní, majú okrem sprievodu delfínov aj svoje obľúbené knižky, hračky, zošity, farbičky či plastelínu, spoločenské hry, pesničky aj rozprávky.

Foto: Facebook/Námornícky denník

Prežívate dobrodružný život, nechýba vám však stále zázemie?

Myslím si, že definícia zázemia bude zrejme pre každého iná. Neviem si napríklad predstaviť ako zázemie hypotéku, na ktorú musíme obaja pracovať od nevidím do nevidím, zatiaľ čo naše deti vychováva niekto iný, nech už to je inštitučné zariadenie alebo opatrovateľka. V Paríži, kde sme žili, zvyčajne oboje. Rodičom sa málokedy podarí dostať domov pred ôsmou hodinou večer. Je bežné, že po deti do školy chodia opatrovateľky, dokonca aj to, že sú deti po príchode rodičov z práce už navečerané a vykúpané. To všetko kvôli tzv. stabilite. Bola by som rada, ak by si naše deti spájali stabilitu s nami, nie s tým, že sme stále boli v práci, aby sme im zabezpečili skvelú stabilnú opatrovateľku, množstvo hračiek, ktoré nepotrebujú a skvelé koníčky, ktoré zaplnia ich čas do nášho príchodu, keď už sme bez energie a po náročnom dni v práci si nevládzeme ani vypočuť, aký mali deň.

Aké plány máte pred sebou? Už viete, kam povedie vaša najbližšia cesta?

Momentálne sme skoro v polovici našej cesty. Teraz sme na Martiniku, ďalej to bude Guadeloupe, Antigua et Barbuda, Panenské ostrovy. Ak nebude problém s vízami, radi by sme navštívili Portoriko, potom Bahamy a Bermudy. Odtiaľ naspäť do Európy.

Foto: Facebook/Námornícky denník

Poznáte ešte pojem morská choroba, či už to vôbec nevnímate?

Pojem morská choroba sme vlastne všetci spoznali až na začiatku tejto našej veľkej plavby. Predtým sme o nej len počuli. Prvý deň, keď sme vyrazili z Bretónska cez Biskajský záliv do Španielska, som si morskú chorobu osvojila aj v praxi. Zo spolupatričnosti po mne nasledovali deti. Našťastie to všetko dohromady trvalo menej než 12 hodín (od môjho začiatku po ich koniec) a od toho dňa, dnes už sú to štyri mesiace na mori, nás morská choroba obchádza z diaľky.

Žijete mimo Slovenska, navštevujete svoju rodnú zem?

Na Slovensko chodím minimálne dvakrát do roka, ak nie viac. Snažím sa zdržať najviac, ako sa len dá. To je jedna z vecí, ktorú mám rada. Milujem svoju blízku rodinu a priateľov a snažím sa s nimi udržiavať čo najaktívnejší kontakt. Najčastejšie sa zdržiavam v Košiciach (moje rodné mesto), no stále si nájdeme čas ísť aj niekam do prírody, aspoň na pár dní.

Foto: Facebook/Námornícky denník

Skúsme sa na záver vrátiť k Vianociam, veď boli len pred pár dňami. Ako ich prežívate vy? Zostali ste verná slovenským tradíciám?

Bohužiaľ, kapustnicu sme veru nemali. Skoro som umrela. Vážne. Zachránilo ma snáď to, že v tom teple mi až tak nechýbala. Predsa len, jesť horúcu kapustnicu keď je vonku 30 stupňov, nie je až také tradičné. Taktiež sme nepiekli žiadne koláče, ako to zvyknem s deťmi pred Vianocami robiť. Viackrát som sa zamýšľala, čo budeme na vianočnú večeru mať, aby to bolo slávnostnejšie. Ťažko sa ale plánovalo, keď sme nevedeli, čo na mieste dostaneme. Vianoce sme sa rozhodli tráviť zakotvení pred neobývanými ostrovmi Tobago Cays, a tak náš posledný nákup bol na ostrove Bequia. Rozhodli sme sa, že budeme večerať homára so zemiakovým šalátom. Výborná kombinácia. Stromček sme postavili pár dní pred, bol malý, skladný a veľmi jednoducho ozdobený. Po večeri sme rozbalili darčeky. Ježiško bol dokonca štedrejší než zvyčajne, vďaka darčekom od rodín, ktoré sme spoznali po ceste. Skoro ako Ježiško od babky.

Už ste čítali?