Takto si ho budeme pamätať. Nezabudnuteľné hlášky Júliusa Satinského, ktoré rozveselia aj 15 rokov po jeho smrti
Zajtra to bude presne 15 rokov, čo nás navždy opustil legendárny komik, herec a spisovateľ Július Satinský.
Bratislava 28. decembra (TASR) - Od úmrtia herca, komika, ale aj dramatika či spisovateľa Júliusa Satinského uplynie v piatok 29. decembra už 15 rokov.
Legendárna dvojica Lasica a Satinský
Nezabudnuteľný a originálny komik vytvoril s Milanom Lasicom legendárnu dvojicu, ktorá viac ako štyri desaťročia zabávala divadelných a televíznych divákov inteligentným humorom. Stali sa zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a predstavoval spôsob intelektuálneho satirického nazerania na svet.
Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave. Na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave študoval dramaturgiu. Svoju profesionálnu kariéru začal ako dramaturg vo vtedajšej Československej televízii v Bratislave. Od roku 1959 spolu s Milanom Lasicom vystupovali ako komická dvojica v autorských predstaveniach. Účinkovali v bývalej Tatra revue a vo vtedajšom Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze).
Ako mnohých umelcov aj Satinského a Lasicu zasiahol rok 1968. Na Slovensku nemohli vystupovať a tak sa na dva roky (1970-1972) uchýlili do českého divadla Večerní Brno. Po návrate z Brna sa objavovali na doskách vtedajšej spevohry Novej scény (dnes Divadlo Nová Scéna). Po roku 1982 sa domovskou scénou Satinského a Lasicu stalo bratislavské divadlo Štúdio L+S.
V 60. až 90. rokoch 20. storočia bol Satinský autorom alebo spoluautorom množstva scénok, dialógov i celovečerných programov, napríklad Ktosi je za dverami, Večery pre dvoch, Nečakanie na Godota, Soirée, Radostná správa, Ako vzniká sliepka, Náš priateľ René, Nikto nie je za dverami, Jubileum, v ktorých aj vystupoval. Mnohé z nich vyšli knižne. Posledných šesť rokov svojho života účinkoval v televíznej talkshow s Milanom Lasicom Všetci sú za dverami.
Stvárnil množstvo divadelných postáv v hrách domácich a svetových dramatikov. Obsadzovali ho do televíznych inscenácií a filmov. Známe sú filmy Slávnosť v botanickej záhrade (1969), Nekonečná - nevystupovať (1978), S tebou mě baví svět (1982), Srdeční pozdrav ze zeměkoule (1982), Vesničko má středisková (1986), Utekajme, už ide! (1987). Posledným filmom, v ktorom si zahral, bol film režiséra Juraja Nvotu Kruté radosti (2002). Za herecký výkon v ňom mu na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) Art Film v Trenčianskych Tepliciach v júni 2003 in memoriam udelili prémiu.
Svoj neopakovateľný humor pretavil Satinský aj do viacero kníh ako napríklad Chlapci z Dunajskej ulice, Polstoročie s Bratislavou alebo Čučoriedkáreň. Neskôr vyšli knihy spomienok na Júliusa Satinského s názvom Momentálne som mŕtvy, zavolajte mi neskôr (2003) a Bledomodrý svet Júliusa Satinského (2004). V roku 2007 vyšla kniha s názvom Listy z onoho sveta, ktorá je súborom fiktívnych, ale aj reálnych listov a fejtónov z pera Satinského. V roku 1996 napísal knihu pre deti Rozprávky uja Klobásu.
Získal množstvo ocenení, vrátane vlastnej planétky
Július Satinský podľahol dlhej a ťažkej chorobe 29. decembra 2002 v Bratislave. Jeho prvou manželkou bola členka Baletu Slovenského národného divadla (SND), tanečnica Lúčnice a prekladateľka z angličtiny a španielčiny Oľga Lajdová, ktorá sa v roku 1985 utopila pri kúpaní v Karibskom mori na Panenských ostrovoch. O ich láske rozpráva aj kniha Listy Oľge, ktorú vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2013 a obsahuje korešpondenciu medzi dvadsiatnikom Satinským a ešte mladšou Oľgou Lajdovou. So svojou druhou manželkou, lekárkou Vierou Satinskou, mal dcéru Luciu a syna Jána.
Za svoje umenie a občianske postoje získal viacero ocenení. V roku 1989 dostal titul zaslúžilý umelec. Ešte počas života mu prezident SR Rudolf Schuster v januári 2002 udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. Na svojej poslednej zahraničnej návšteve vo funkcii prezidenta Českej republiky (ČR) v januári 2003 mu Václav Havel udelil štátne vyznamenanie ČR - Medailu Za zásluhy I. stupňa in memoriam.
V novembri 2003 Satinskému udelili (in memoriam) Cenu Tatra banky. Na slávnostnom Trojkráľovom večere mu vtedajší primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský udelil Cenu primátora Bratislavy na rok 2003. V diváckej ankete OTO (Osobnosť Televíznej Obrazovky) sa vo februári 2003 stal najobľúbenejším hercom za rok 2002.
Slovenská astronomická spoločnosť po Satinskom pomenovala planétku 15946. V roku 2004 na Bratislavskom bále po prvýkrát udelili cenu Júliusa Satinského s názvom Bratislavská čučoriedka.
Reliéf nosa zosnulého humoristu v nadživotnej veľkosti sa v auguste 2004 stal prvým exponátom v Uličke slávnych nosov v Kremnici. V septembri 2006 mu odhalili sochu na Dunajskej ulici v Bratislave, kde strávil podstatnú časť života a ktorú tak nezabudnuteľne opísal. Urna s jeho popolom je uložená na bratislavskom Ondrejskom cintoríne na základe mimoriadneho povolenia.
