Prvá konkrétna zmienka o korčuliach pochádza od canterburského mnícha

Bratislava 8. decembra (TASR) - Prvá konkrétna zmienka o korčuliach pochádza od canterburského mnícha Williama Fitzstephena, ktorý vo svojej knihe o Thomasovi Beckettovi (1174) popisuje scénu odohrávajúcu sa za severnými hradbami: "Keď bažiny vo Finsbury a Moorfieldse zamrznú, behá po nich londýnska mládež. Niektorí majú kosti pripevnené k pätám chodidiel a v ruke držia okovanú palicu. Lietajú po ľade ako vtáci, alebo vystrelené šípy."

Prvé korčule, či skôr náradie, ktorým sa dalo lepšie pohybovať na zamrznutej ploche, patrili prirodzene lovcom. Veľké kosti zospodu do hladka obrúsili a vyvŕtali do nich diery, aby si ich mohli pripnúť k nohe. Presné takéto prehistorické korčule sa našli v Nórsku, Švédsku a Holandsku. Popri kostených korčuliach sa pri prekonávaní ľadových plôch používali i drevené. Na odrážanie používali korčuliari palice. Korčule mali široké použitie, nielen na veľkých zamrznutých vodných plochách, ale aj na nerovných miestach pokrytých ľadom – napríklad v Laponsku sa dodnes používajú na chodenie. Obyvatelia Sibíri jazdili na mrožích kloch (také korčule majú v múzeu v holandskom Leidene). Číňania sa korčuľovali na upravených bambusových prútoch.

Zlom nastal s objavom železa. Vzácny exemplár takýchto korčúľ je v budapeštianskom múzeu.

Podľa obrazov starých majstrov bolo korčuľovanie v Holandsku ľudovou zábavou, na iných miestach však iba výhradným právom šľachty. Sám cisár Rudolf II. usporiadal na svojom dvore v roku 1610 veľký karneval na ľade, ktorý bezpochyby prispel k rozšíreniu tejto kratochvíle. Za vlády francúzskeho panovníka Ľudovíta XVI. sa korčuľovalo aj v Paríži. Medzi historické postavy, ktoré korčuľovanie tiež uchvátilo, patrili Madame de Pompadour, Napoleon Bonaparte, Napoleon III. alebo Stuartovci. Dokonca aj známy zvodca Casanova neváhal pri svojich záletoch obuť si korčule. Traduje sa, že anglická kráľovná Viktória spoznala svojho budúceho muža princa Alberta práve pri spoločných korčuliarskych vychádzkach.

Začiatkom 20. storočia vtlačil krasokorčuľovaniu podstatne športovejší charakter švédsky krasokorčuliar Ulrich Salchow, ktorý začal tiež využívať svoj vynález – korčule so zúbkami. Tento nový typ korčúľ mu umožnil silnejšie odrazy počas jazdy, a tiež pri skokoch. Svoju kariéru korunoval novým skokom, ktorý je dnes známy ako Salchowov skok a patrí medzi základné krasokorčuliarske skoky.

Prvá olympijská súťaž v krasokorčuľovaní sa uskutočnila na olympijských hrách v roku 1908 v britskom Londýne.

Málokto vie, že na Slovensku v zbierke Balneologického múzea v Piešťanoch sa nachádza kostená korčuľa, predchodkyňa tých, ktoré používajú dnes aj naši hokejisti. Kostená korčuľa z archeologickej zbierky múzea pochádza z Veselého a je vystavená v archeologickej expozícii múzea. Ide o nález zo staršej až strednej doby bronzovej (1600 rokov pred naším letopočtom). Slovenská archeológia sa tak môže pýšiť priekopníctvom v bádaní po korčuliach.