Jeden z najvplyvnejších ľudí Británie: Spotrebitelia sa musia snažiť čo najmenej zaťažovať životné prostredie

Bratislava 3. decembra (TASR/Dobré noviny) - Lord Michael Hastings je členom Snemovne lordov a patrí medzi 100 najvplyvnejších ľudí tmavej pleti vo Veľkej Británii. Na konferencii v Bratislave, kam prišiel na pozvanie nadácie Pontis, hovoril o cieľoch udržateľného rozvoja a príležitostiach, ktoré predstavujú pre biznis. Takými môže byť aj pomoc pre utečencov alebo vývoj technológií šetriacich prírodné zdroje.

Hastings upozorňuje aj na to, že nestačí, aby boli zodpovední len výrobcovia, ale musia sa nimi stať aj spotrebitelia. Najmä, ak až 50 percent všetkého jedla a tovarov z obchodov a reštaurácií končí ako odpad. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky prezradil, čo si myslí o kauze Paradise Papers, prečo je perspektívne investovať v Afrike a ako môže EÚ zabrániť ešte väčšej migračnej kríze v budúcnosti.

Dlhé roky sa zaoberáte spoločenskou zodpovednosťou firiem. Tento filantropický koncept sa však v posledných rokoch mení. V čom je iný?
Sám sa snažím prispieť k jeho koncu. Vysvetlím prečo. Spoločenská zodpovednosť firiem má len úzke zameranie. Ide napríklad o dobrovoľníctvo, filantropiu, krátkodobé komunitné projekty. Tieto aktivity nezmenia spoločnosť. Ak bude spoločenská zodpovednosť firiem dominovať aj v ďalších rokoch, tak si pobalím kufre a odídem s tým, že tu už nemám čo hľadať. Úlohou podnikateľov je poskytnúť možnosti pre tvorbu bohatstva. Tvorba bohatstva sa musí týkať všetkých členov spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú zamestnancami firmy alebo nie. Každý podnikateľský subjekt má úlohu pri budovaní národov alebo miest a ich komunít. Preto musia firmy zmeniť myslenie od koncepcie spoločenskej zodpovednosti smerom k občianskemu princípu. My dvaja sme občania členského štátu a zároveň aj Európskej únie. Občianstvo môžeme definovať ako príslušnosť, kooperáciu, zodpovednosť, benefity. Firmy tvoria tiež občania krajiny, závisia od daňového systému i energetických zdrojov daného štátu. V poslednom desaťročí vidíme, že veľké korporácie hrajú čoraz aktívnejšiu úlohu pri formovaní národných politík a dlhodobých strategických cieľov.

Nie je tu riziko, že spoločnosť potom nebudú riadiť volení predstavitelia ľudu, ale súkromné firmy so svojimi záujmami?
To je prekonaný pohľad. Žijeme v dlhom mierovom období a spoločnosť je postavená na štyroch pilieroch. Tie ju posúvajú vpred. Vlády, mimovládne organizácie, firmy a jednotlivci budujú stabilné národy. Preto majú súkromné spoločnosti omnoho širšie úlohy ako len spoločenskú zodpovednosť. Tento koncept už patrí na cintorín.

Uvedomujú si firmy svoju zmenenú úlohu?
Nepoznám detailne situáciu na Slovensku, no ak mám hovoriť za západnú Európu, Veľkú Britániu alebo USA, tak áno, väčšina z nich si to uvedomuje a podľa toho aj koná. Môžem ako príklad uviesť jedného z najväčších svetových poskytovateľov telefonických, mobilných a internetových služieb. Jeho misiou je poskytovať spojenie medzi ľuďmi, umožniť im komunikovať. Túto úlohu plní veľmi dobre aj v prostredí utečeneckých táborov. Dáva možnosť utečencom ostať v kontakte s ich rodinami. Dáva im možnosť, aby sa ozvali a ubezpečili svojich blízkych, že sú v poriadku. Okrem toho ponúka v rámci týchto táborov aj vzdelávacie aktivity pre deti do 17 rokov. Toto je presne spôsob, ako by mali firmy napĺňať svoje poslanie v súčasnom svete. Konajú dobro a navyše je to pre ne príležitosť, aby ďalej rástli.

To je síce pekné, no na svete máme aj veľké množstvo spoločností, ktoré na jednej strane konajú takéto dobro, no na strane druhej sa podieľajú na únikoch daňovej povinnosti, tým, že sa registrujú v daňových rajoch, a chudobnejšie štáty tak oberajú o prostriedky. Mám na mysli kauzu Paradise Papers. Čo si o tom myslíte?
Je dôležité vnímať v tomto smere právny kontext. Nebola by to taká citlivá otázka, keby si firmy mohli vybrať, či chcú platiť priveľké dane, alebo nezaplatenú časť priamo investovať do rozvoja biznisu alebo do zamestnancov. Platenie daní sa spája s dôverou k spravovaniu vecí verejných a to je veľmi nestála kategória. Platíme dane, no je otázne, či ich vlády vždy dokážu efektívne využívať v prospech občanov. Pri posudzovaní Paradise Papers by sme si mali uvedomiť, že firmy rozhodujú o tom, kde budú sídliť a platiť dane na základe práva. U žiadnej z nich sa nepreukázali úmysly prekročiť zákon. Pokiaľ štáty vo svete alebo EÚ zmenia zákony, potom to bude inak. Neobhajujem daňové úniky, no tvrdím, že firmy majú právo si zvoliť miesto svojho sídla a spôsob platenia daní. Pokiaľ ich platia menej, potom ušetrené zdroje využívajú na rozvoj svojho podnikania. Ak sa to nemá diať, vlády musia zvyšovať dôveru verejnosti v to, že dokážu financie z daní múdro využívať.

Mnohé neziskovky upozorňujú na to, že napríklad africké krajiny viac strácajú na daňových únikoch, ako získavajú z rozvojovej spolupráce...
Nemám čo oponovať, čísla sedia. Je to neospravedlniteľná a neakceptovateľná realita. Preto je potrebné podporiť africké štáty, aby si budovali silnú spoločnosť, dôveryhodnú vládu a dobrý daňový systém. Podporovať skorumpovaných vládcov pri moci je krátkozraké. V záujme západných krajín a firiem by mal byť rozvoj Afriky, ktorá má budúcnosť a dá sa očakávať jej silný rast. Africká populácia sa rýchlo zväčšuje a postupne bude bohatnúť. S tým bude rásť jej hlad po moderných produktoch a vyspelých službách, ktoré dokážu ponúknuť západné firmy.

Afrika je teda trhom budúcnosti?
Je to obrovský trh do budúcnosti. Populácia EÚ stagnuje, dokonca začína klesať. Na druhej strane, počet obyvateľov Afriky sa má za dve desaťročia takmer strojnásobiť na 2,5 miliardy, z toho miliarda budú mladí ľudia. Mnohí z nich budú vysokoškolsky vzdelaní a budú ovládať akékoľvek moderné mobilné technológie. Budú chcieť byť produktívni a mať prácu. To, čo vidíme v súčasnosti ako utečeneckú krízu, je stále pomerne komfortná situácia, ktorá je zvládnuteľná. No počet Afričanov, ktorí budú chcieť ísť do Európy, dramaticky porastie a to by spôsobilo už naozajstnú krízu v celej EÚ. Preto im Únia musí pomôcť pri vytváraní nových pracovných miest. V poslednom desaťročí africké krajiny rástli v priemere o šesť percent ročne. Členské štáty EÚ často nedosiahli ani polovicu tohto čísla. Afrika má veľký potenciál, ktorý čaká na využitie, či už je to v ľudskom kapitále alebo v poľnohospodárstve, kde napríklad ponúka množstvo pôdy na využitie. S rastom ľudskej populácie sa zvyšuje dopyt po potravinách a Afrika ponúka ziskové riešenia. Čína to už pochopila, skupuje a využíva milióny hektárov africkej pôdy. Čo ma však veľmi teší, je, že čoraz viac afrických krajín ma stabilný politický a demokratický systém. To mi dáva nádej do budúcnosti.

Roky ste spolupracovali so Zimbabwe. To je paradoxne krajina, kde o demokratizácií nemožno hovoriť, hoci nedávno musel po desaťročiach samovlády odstúpiť prezident Robert Mugabe...
Zimbabwe je smutný príklad, hoci by som si veľmi želal opak. Viac ako tri desaťročia Mugabeho vlády zruinovali ekonomiku, zdecimovali občiansku spoločnosť a demokraciu v krajine. Zimbabwe bolo kedysi obilnicou Afriky, no v súčasnosti k nej má ďaleko. Verím však, že omnoho bližšie je deň slobodných volieb, keď si jeho obyvatelia budú môcť zvoliť lepšiu budúcnosť.

Tvrdíte, že ak má byť vo svete udržateľný rozvoj, tak nestačí, že sa zmenia firmy, ale zmeniť sa musia spotrebitelia. V čom?
Globalizácia priniesla konzumentom veľa možností výberu. V obchodných reťazcoch nájdu ovocie, zeleninu alebo aj kvety z rôznych častí sveta. Takisto množstvo produktov, ktoré sa vyrábajú po celom svete. Problémom priveľkej ponuky je však plytvanie. Máme dostatok dát na to, aby som mohol povedať, že až 50 percent zo všetkého jedla či tovarov, ktoré ponúkajú supermarkety alebo reštaurácie, končí ako odpad. Plytvá sa nimi. Výroba týchto tovarov niečo stojí a tak môžeme hovoriť aj o masívnom plytvaní energií. Spotrebitelia takúto nadprodukciu podporujú, pretože si zvykli vyhadzovať jedlo a tovar. Nesprávajú sa úsporne. Je to temná stránka masového konzumu, ktorý priniesla globalizácia. Žiadame po firmách, aby sa správali úsporne, aby šetrili elektrickou energiou, separovali odpad, no rovnako sa musia správať aj spotrebitelia. Inak to bude zbytočné a nič sa nezmení. Karibikom sa nedávno prehnalo niekoľko ničivých hurikánov. Médiá priniesli obrázky nielen zdevastovaných, ale aj znečistených ostrovov ohromným množstvom plastového odpadu. V tamojších vodách plávajú fľaše, ktoré vyrobili a ich obsah skonzumovali niekde v Európe alebo v USA, no znečistenie musia znášať ľudia, ktorí sú zároveň postihnutí prírodnou katastrofou. Toto je jeden z príkladov, prečo si nielen výrobcovia, ale aj spotrebitelia musia uvedomovať svoju zodpovednosť a snažiť sa neplytvať, recyklovať a čo najmenej zaťažovať životné prostredie.