Česká dedinka vstala z mŕtvych: Kňaz a jedna rodina jej navrátili život

Dlhá dedinka Neratov v Orlických horách takmer zanikla. V minulosti tam žilo viac ako dvetisíc obyvateľov, no po tom ako Nemcov vyhnali, starí zomreli a mladí odišli, tu zastali len dvaja stáli obyvatelia a niekoľko chalupárov. Pri pohľade na zničené domy a schátraný kostol nejedného človeka zabolelo srdce. Kostol si všimol aj tajne vysvätený kňaz Josef Suchár. Bolo to nevinné stretnutie a ani na chvíľku ho nenapadlo, že v jeho živote sa onedlho udejú dva zásadné a veľké životné zmeny.

Prvou veľkou zmenou bolo, že padol režim a on sa mohol stať farárom verejne. Druhý obrat v Suchárovom živote nastal, keď sa ako farár po pár rokoch vrádil do Neratova a založil komunitu, v ktorej dnes pracuje najviac ľudí v celom okolí.

Pomoc pánovi farárovi

Jana Němcová si pamätá na obdobie, kedy so svojou rodinou pravidelne jazdievala do Neratova na chalupu a pána farára stretávala vždy, keď raz za týždeň prišiel na omšu. „Skamarátili sme sa a on nám prezradil svoje vízie, ako raz kostol opraví. My sme okolo kostola jazdili 35 rokov a nikdy nás nenapadlo, že by sme ho mali opraviť. V duchu som si hovorila, že by som chcela vidieť blázna, ktorý by sem išiel,“ prezradila pre portál iDnes.cz Jana Němcová. Paradoxne netrvalo dlho a Jana sa do tejto malebnej dedinky presťahovala s celou rodinou.

Pani Němcová je po farárovi druhou ústrednou postavou príbehu Neratov. Po vyľudnení dedinky sa totiž práve členovia rodiny Jany Němcovej a rodiny jej sestry stali prvými obyvateľmi. V tej dobe boli Jana a jej muž mladí tridsiatnici, mali štyri deti a krátko po nasťahovaní sa im narodilo piate. „V priebehu ďalšieho roku sme si vzali ešte päť ďalších detí do pestúnskej starostlivosti. V priebehu pol roka sa nám tak rodina rozrástla o šesť detí a po nejakom čase sme si zobrali ešte jedno,“ opisuje začiatky. Tri z detí, ktoré sa stali súčasťou rodiny boli polorómovia a dve boli postihnuté. Jana si uvedomovala, že by ich nikto iný nechcel.

Rodina pred príchodom do malej dedinky nachádzajúcej sa len pár metrov od poľských hraníc, žila v Prahe. Rozhodli sa teda z veľkomesta presťahovať do rozpadnutej a chátrajúcej českej dedinky. Ženy sa starali o deti a muži pilne pracovali. V bývalej škole zaviedli ústredné kúrenie, postavili kúpeľne a záchody. „Bol tu len kostol s rozbitou strechou a náš dom, zatiaľ len provizórne pripravený na bývanie. Bolo to po revolúcii, doba veľkej eufórie. Verili sme, že sa nám v Neratove podarí urobiť niečo zmysluplného. Chceli sme sem vrátiť život.“ Počet obyvateľov sa po nejakej dobe ešte zvýšil. Za rodinou Němcovou sa presťahovali ďalšie dve rodinky z neďalekého Žďáru.

Dedinka sa postupne rozrastala

Hlavnou a ústrednou postavou sa stal farár Suchár. Ľudia ho považovali za akéhosi neformálneho vodcu. Je medzi ľudmi veľmi obľúbený. S každým sa pozdraví a prehodí pár viet. Väčšinu svojho života pomáhal závislým a ľuďom bez domova. V meste to však bolo náročné. „Jedným z mojich snov bolo, že ich privediem sem. Tu nebudú nikomu vadiť. Zároveň som chcel kostol obnoviť ako pútne miesto v a pomáhať tým, ktorí to potrebujú, no najmä deťom. A tak sme tu na začiatku mali pestúnske deti, deti s mentálnym či fyzickým postihnutím a do toho ľudí so závislosťami a psychickými poruchami,“ rozrozprávala sa Jozef Suchár. Keďže nešlo skĺbiť obe skupiny, rozhodol sa zamerať na pomoc deťom a postihnutým.

Spochybňované rozhodnutie

Svoje rozhodnutie posunul ďalej a jedného dňa priviedol do dediny niekoľko ľudí. Mnohí pochybovali o jeho čine a nevedeli si ani len predstaviť, čo budú postihnutí v poloprázdnej dedinke robiť. „My sme sa rozhliadli a videli prácu všade. Najprv sme potrebovali jesť, tak sme zriadili kuchyňu ako chránenú dielňu. Neskôr sme potrebovali prať a upratovať, tak pribudla prádelňa a čistiareň ako ďalšia dielňa. Potrebovali sme ubytovanie, a tak sme si prenajali vedľajšiu chatu. Potrebovali sme obchod a záhradníctvo, tak sme si ich museli zriadiť. Všade pracujú iba naši ľudia,“ opisuje kňaz.

O nových obyvateľov nebola nikdy núdza. Ľudia sa o Neratove dozvedali na úrade alebo niekto prišiel za farárom, že pozná niekoho, kto potrebuje pomoc. Postupne sa z neobývanej a zabudnutej dedinky sta celorepublikový unikát. Polovica dediny má nejaký hendikep, sťahujú sa sme ľudia, ktorí potrebujú pomôcť. Títo ľudia by pravdepodobne za iných okolností sedeli doma, tu to však neexistuje. Každý chodí niekoľkokrát do týždňa pracovať do chránených dielní. Šijú sa tu látkové hračky, pletú košíky, pestujú plodiny, vyrábajú hrnčeky alebo montujú súčiastky.

Znovuotvorenie školy a vlastné pivo

Otvorenia sa dočkala aj škola, ktorá musela byť pred rokmi zatvorená pre nedostatok detí. Stav detí je dnes na maxime a rodičia žiadajú riaditeľku o otvorenie novej triedy.

V dedinke plnej života je spolu osem dielní, v ktorých je zamestnaných 150 ľudí. Dobrovoľníci sa postupne museli profesionalizovať. Dnes sa chránené dielne nazývajú Sdružení Neratov. Okrem všetkých spomenutých dielní tú funguje aj podnik, ktorý zaujme najmä pánov a to minipivovar.

Práca pre každého

V košíkárskej dielni sú zamestnaní najmä slabozrakí ľudia. Aj keď trpia hendikepom, nemajú najmenší problém za pár hodín vytvoriť niečo krásne. Bez pomoci si všetko pripravia, spracujú a nepotrebujú ani jeden pohľad. Jednoducho cítia. Ľudia, ktorí tu pracujú sú úprimne šťastní a vďační za možnosť. Ako mnohí priznali, je úžasne sa cítiť potrebným.