Slovenka Edita žijúca v Afrike: Ak sa v Afrike niekomu darí, je „odsúdený“ pomáhať iným

BRATISLAVA 9. novembra - Na Slovensko sa vráti na pár týždňov, vybalí veci, vybaví papierovačky, trochu porobí okolo jej domčeka a hneď aj znovu odchádza preč. Jej život je spojený s dobrodružstvom a spoznávaním kultúr po celom svete. Avšak, najradšej cestuje a pracuje v krajinách globálneho juhu, spoznávať úplne odlišnú kultúru a ľudí ju baví najviac.

Potulný život ju napĺňa

Vyštudovala ekonómiu v Banskej Bystrici a právo v Bratislave. Pôsobila v študentských organizáciách a študovala aj v Nemecku. Do sveta ju to ťahá neustále. Edita Bednárová sa rozhodla, že jej potulky po svete pristanú viac než ustálený život v kancelárii. Na Slovensko sa ale vždy rada vráti a hlavne rada ukáže svet aj iným zvedavcom.

Na Africký kontinent, konkrétne do Kene, si po prvý raz odišla pred 8 rokmi. Čo ťa vtedy viedlo k tomu odísť zo Slovenska a presťahovať sa do malej dediny v Keni?

Bolo tam viacero podnetov. Najsilnejší asi ten, že som tri roky pracovala v Bratislave pre veľkú americkú korporáciu a pýtalo si to zmenu. Zároveň som končila bakalárske štúdium práva. Tiež ma to ťahalo z mesta na vidiek, kde som vyrástla a späť do mimovládneho sektora, v ktorom som pôsobila počas vysokoškolských čias na ekonomickej fakulte v Banskej Bystrici. Do toho prišla ponuka od organizácie Človek v ohrození, ktorá do všetkého zapadala: mikropôžičkový projekt pre ženy na kensko-ugandskom pohraničí.

Si projektová konzultantka na voľnej nohe, dlhé roky si pracovala v rozvojovej a humanitárnej oblasti. Robíš to stále?

Momentálne sú mojou hlavnou činnosťou najmä zhodnotenia projektov či už pre slovenské alebo zahraničné mimovládky. Geograficky sa venujem najmä krajinám Východnej Afrike, Západného Balkánu, Východného partnerstva a Strednej Ázie. Tematicky sú to najmä projekty týkajúce sa vzdelávania, ochrany životného prostredia, poľnohospodárstva ako aj rôzne demokratizačné projekty a budovanie občianskej spoločnosti.

Popritom si raz za rok zasprevádzam turistov po Východnej Afrike pre cestovku Anakonda Tour, prípadne cestujem a objavujem nové potenciálne destinácie ako nedávno Zimbabwe a Botswanu. Pár aktivít mám aj v domovskej Prievidzi. Napríklad s kamošmi rozbiehame Coworking Hajcman a budujeme komunitu podnikavcov, načo sa nabaľujú rôzne regionálne projekty, či projektíky. A ešte som v tíme start-upu Zelený bicykel, čo je prvý slovenský bikesharing.

V súčasnosti sa na Africký kontinent neustále vraciaš aj ako sprievodkyňa pre skupinové zájazdy Slovákov. Ako si sa k tomu dostala?

Oslovil ma kamarát Becko, zakladateľ Anakonda Tour. Táto cestovka sa dovtedy špecializovala najmä na krajiny Južnej Ameriky. Bol čas na rozšírenie portfólia, aby sa mohlo tradičným klientom ponúknuť nejaké nové dobrodružstvo. Takto som zužitkovala teoretické poznatky z vysokej školy, keďže som študovala cestovný ruch, znalosti regiónu Východnej Afriky, pretože som tam štyri roky žila a zároveň sa môžem venovať svojej vášni, ktorou je cestovanie a vracať sa na miesta, ktoré mi prirástli k srdcu.

Súčasťou tvojich zájazdov je aj návšteva miest, ktoré bežní turisti nenavštívia. Tvoji klienti majú možnosť spoznať aj bežný život obyčajných ľudí a komunitných skupín. Spolupracuješ aj s lokálnymi organizáciami?

Áno, spolupráca s miestnymi organizáciami je základ. Ťažím najmä z kontaktov, ktoré som získala počas práce pre organizáciu Človek v ohrození. Mimo iné navštevujem s klientmi aj moje staré projekty, prípadne iné projekty financované z prostriedkov slovenskej vlády cez SlovakAid, alebo cez iných donorov a boli implementované miestnou partnerskou organizáciou. Takto majú klienti autentický zážitok priamo z kenského vidieka a ja sa stretnem so starými známymi a vždy mám radosť, keď sa im darí, rastú a posúvajú sa vpred.

Afrika, je na Slovensku často vnímaná ako jedna veľká krajina, v médiách dobré správy o Afrických krajinách až tak nepočujeme. Aké sú dojmy Slovenských cestovateľov, pre ktorých je to prvá návšteva?

Na začiatku sa vždy snažím odbúrať náš slovenský stereotyp generalizácie. Teda klienti si po vysvetľovaní a početných príkladoch rýchlo uvedomia, že je to kontinent, kde je množstvo krajín a tieto krajiny sú ešte vnútorne rozdrobené na menšie celky definované či už kmeňovou, klanovou, jazykovou a náboženskou príslušnosťou alebo inými historickými skutočnosťami. Pre Slováka či Európana je to úplne nový svet a to, že sú zrazu všetci ľudia okolo čierni, je ten najmenší šok (ak sa teda nebavíme o severnej, arabskej časti Afriky).

Čas tu má veľmi inú, relatívnu hodnotu a jeho plynutie nedefinujú ľudia – našinec má pocit, že miestni majú vyčkávanie v krvi. Pre menej rozvinutú infraštruktúru sa aj vzdialenosti počítajú na hodiny a dni a nie na kilometre ako u nás. Spoločnosť je postavená na príbuzenstve, ktoré môže byť akokoľvek vzdialené, dôležité je nájsť nejakého spoločného známeho. Je to súdržnosť, ktorá sa tu vyvinula pre nehostinné podmienky a z nevyhnutnosti pomáhať si v ťažkých časoch. Náš individualizmus sa tu nenosí. Ak sa niekomu darí, je priam „odsúdený“ na pomáhanie všetkým blízkym aj vzdialeným príbuzným, ktorí sa majú horšie. Svadba neznamená rozšírenie rodiny o nevestu či ženícha a svokrovcov, ale o desiatky a desiatky príbuzenstva.

Tomu všetkému zodpovedá aj pozdrav. U nás ho odbavíme strohým ahoj a chceme prejsť na podstatu veci, nestrácať drahocenný čas. Tu je to široký úsmev, dlhé potriasanie rukou a plejáda otázok o rodine, spoločných známych a živote. Dalo by sa hovoriť ešte napríklad o strave, doprave, vzdelávaní, zamestnávaní, zdraví a chorobách – proste je to úplne iný svet, ktorý je najlepšie zažiť na vlastnej koži.

Africký kontinent poznáš ako málokto, čo bol pre teba najlepší objav, alebo najväčšie prekvapenie?

Zďaleka nie som odborníčka na africký kontinent. Navštívila som len pár krajín a ďalšie spoznávam najmä prostredníctvom literatúry. Spätne si na nejaký závratný objav nespomínam, ale čo ma fascinuje v súčasnosti je dynamika, s akou sa niektoré krajiny posúvajú a menia, keď ich opätovne navštevujem.

Napríklad v Keni sa neustále zlepšuje infraštruktúra, budujú a opravujú sa cesty, spravila sa nová železnica. V Nairobi rastú ďalšie mrakodrapy, rozrastajú sa štvrte strednej triedy a podmienky v slumoch sa pomaly ale isto zlepšujú (vrátane známej Kibery). Keňa už nie zaplavená len čínskymi tovarmi, ale aj kapitálom. Keňania cestujú viac ako v minulosti a spoznávajú nielen vlastnú krajinu, ale aj tie susedné. Najvyšší súd nedávno zrušil výsledky prezidentských volieb pre podozrenie z falšovania výsledkov, čo bol precedens pre celú Afriku. A spolu s týmto všetkým sa mení aj mentalita ľudí a vyrastá nová mladá ambiciózna generácia, ktorá chce zmenu a má úplne iné možnosti vďaka moderným technológiám.

Čo by si poradila Slovákom, ktorí majú záujem cestovať po Afrických krajinách?

Keďže miera sklamania je daná mierou zle nadstavených očakávaní, tak by som určite odporučila nejaké štúdium a získavanie informácií ešte pred cestou. Existuje mnoho blogov alebo prezentácií od skúsenejších cestovateľov. Ďalej sú to filmy, či už hrané alebo dokumentárne. A, samozrejme, knihy. Treba ale triezvo vyberať, pretože sme stále viac zaplavovaní skreslenými a jednostrannými informáciami ako aj lacným brakom. Ak by niekto chcel nejaké tipy, môže sa na mňa kedykoľvek obrátiť.

Navštívila si takmer všetky kontinenty, pracovala si a žila aj na Blízkom východe v Libanone, Strednej Ázii v Afganistane. Čo ťa na živote v týchto krajinách zaujalo?

Najviac ma vždy zaujímajú ľudia. Kto sú, čím žijú, čo ich teší a trápi, prečo sú takí, akí sú. Čo ovplyvňuje a definuje ich životy. A pri hľadaní odpovedí na tieto otázky sa vždy vnáram do histórie a sledujem rôzne spojitosti a nitky, najmä však geopolitiku a náboženské prejavy vierovyznania.