Dobré noviny
Pred smrťou ich zachránil otec. Gestapo postavil do haptáku zo smrteľnej postele
Dominika Dobrocká
Dominika Dobrocká

Pred smrťou ich zachránil otec. Gestapo postavil do haptáku zo smrteľnej postele

Rodina Welwardových. Prvý zľava MUDr. Rudolf Welward, vedľa neho stojaci syn Ladislav, posledná vpravo lekárova manželka Melánia Welwardová.
Rodina Welwardových. Prvý zľava MUDr. Rudolf Welward, vedľa neho stojaci syn Ladislav, posledná vpravo lekárova manželka Melánia Welwardová. — Foto: Archív L. Welwarda

Ladislav bol malý chlapec, keď jeho rodinu postihlo obrovské nešťastie. Počas holokaustu bola matka, otec aj ich syn odvedení do „Zaisťovacieho pracovného tábora pre Cigáňov“.

Ladislav Welwarda má dnes 81 rokov a na kruté chvíle počas vojny spomína, akoby to bolo dnes. Jeho otec bol váženým lekárom a poznali ho ľudia zo širokého okolia. Domovom rodiny a miestom pôsobenia pána doktora bola Banská Štiavnica. Keď prišiel rok 1942 a nastala prvá deportačná vlna, rodinu vyhľadávaného odborníka obišla. O dva roky neskôr im však nepomohla ani výnimka ochraňujúca Židov potrebných pre vtedajší Slovenský štát.

Prvým odvlečeným bol doktor Welwarda

Ako prvého odvliekli Rudolfa Welwarda - otca, manžela, syna a v neposlednom rade lekára. V pracovnom tábore v Novákoch sa na ňom poriadne vybúrili. Z bezcitnej a krutej bitky dostal mozgovú porážku. O bezvládneho muža sa starala jeho milujúca manželka Melánia. „Neviem, ako sa to mame podarilo, ale nakoniec otca z toho dostala. Nikto z nás vtedy ani len netušil, čo nás ešte čaká. Nie sú to veru pekné spomienky,“ prezradil 81–ročný Ladislav. V roku 1944 prišiel ďalší úder, ktorý sa tentoraz týkal celej rodiny.

Ako Ladislav spomína, mal 9 rokov, keď mu odvliekli mamu s otcom. Zostal v opatere babičky, s ktorou sa musel skrývať. Natrafili na dobrých ľudí, ktorí im pomáhali a ukrývali ich. „Boli to dni plné strachu. Nevedeli sme, čo je s mojimi rodičmi a čo bude s nami. Stále som mal pri sebe balíček s najnutnejšími vecami, keby bolo treba ujsť,“ spomína. Našiel sa však niekto, kto ich udal. Keď jeho babička zbadala blížiacich sa gardistov, nakázala malému Lackovi, aby ušiel. Podarilo sa mu zachrániť, no jeho babičku odvliekli a popravili v Kremničke.

Rudolf Welward v prvej svetovej vojne.
Rudolf Welward v prvej svetovej vojne. Foto: Archív L. Welwarda

Stretnutie s rodičmi

Chlapec zostal osamotený. „Ujal sa ma pán Jozef Podešt, český penzionovaný rušňovodič. Vedel, že mojich rodičov odvliekli do Zaisťovacieho pracovného tábora v Dubnici a neviem ako, ale tajne s otcom komunikoval. Pán sa rozhodol, že bude lepšie, ak budem so svojimi rodičmi a tak ma za nimi odviezol,“ spomína Ladislav. Rodičia svojho syna čakali na vrátnici, kde si ho prevzali.

V tábore v tej dobe začal vyčíňať nákazlivý škvrnitý týfus. Doktor Rudolf Welwarda pomáhal všetkým ľuďom v tábore, ako vedel. Rodina žila v malom sklade, ktorý sa nachádzal vedľa ordinácie, kde pán doktor liečil. „Žili sme v oddelenej sekcii tábora, neboli sme stále v bezprostrednom styku s Cigánmi, iba s chorými v ambulancii. Zámerne používam slovo Cigáni, pretože ma moji dobrí priatelia z lágra požiadali, aby som im nehovoril Rómovia. Povedali mi, že pomenovanie Cigáni považujú za osobnú hrdosť, nie za dehonestáciu, ako sa to dnes vníma,“ vysvetlil.

Rudolf sa ako doktor stretával dennodenne s nakazenými ľuďmi. Bolo teda otázkou času, kedy ochorie sám. Ten deň prišiel po necelých troch mesiacoch. „Otec zomieral. Mama nemala nijaké lieky, aby mu pomohla. Nový táborový lekár neprišiel. Nechali nás všetkých napospas osudu,“ uviedol Ladislav. V tábore, v ktorom bolo približne 750 ľudí, na jeseň 1944 prepukla totálna epidémia. Na stráži sa striedali slovenskí vojaci a žandári. Nemci sa báli nákazy a tak sa k táboru ani len nepriblížili.

Prioritne išlo o pracovný tábor, takže sa tam nevykonávali hromadné popravy. Nevylučuje to ale mučenie, ktoré sa ušlo nejednému. Ladislavov otec sa potom snažil priviesť k životu polomŕtvych ľudí, ktorých mu do ordinácie nosili. Ľudia tu však zomierali z vysilenia a kvôli chorobám. Týfus kosil ľudí vo veľkom. Ak by niekto čakal úctu k mŕtvym, je na omyle. Každé ráno prišiel konský povoz, kde sa nakladali mŕtvoly a vyvážali mimo tábora do spoločných masových hrobov.

Ilustračná snímka - tábor Auschwitz/Osvienčim.
Ilustračná snímka - tábor Auschwitz/Osvienčim. Foto: Pexels

Bol to krutý a neľútostný čas. Medzi tými, ktorí bojovali o život, bol aj sám doktor Welward. Rodina sa nerozdelila, čo znamenalo, že boli všetci v ohrození pred nákazou. „Mama bola mimoriadna matka a odvážna žena. V krízových situáciách si dokázala zachovať vnútornú silu, pokoj a rozvahu,“ opísal pán Ladislav. Veľkou pomocou jej bola v ťažkých chvíľach žehlička, ktorú používala na dezinfekciu vecí. „Všetko niekoľkokrát neustále žehlila, Takto sa veci snažila dezinfikovať.“ Svojmu chorému mužovi podávala morfium, ktorý našla. Matka ani syn našťastie týfus nedostali.

Zázrak, ktorý ich zachránil

Rodina bola zavlečená do cigánskeho tábora, čo sa niekomu z vyšších kruhov nepozdávalo. Vyslali preto gestapákov, aby ich išli zobrať a odviesť odtiaľ. „Veľmi dobre si pamätám, ako k nám vtrhli. Predstavili sa svojou hodnosťou a mame povedali, že nás prišli odviesť. Vtedy sa stalo niečo, čo považujem za zázrak. Môj nemohúci otec, ležiaci v bezvedomí, precitol. Z posledných síl na tých dvoch zvolal: „Už aj sa postavte do haptáku! Hovoríte s vysokým dôstojníkom rakúsko-uhorskej armády!“ V prvej svetovej vojne bol totiž vojenským lekárom,“ opísal Ladislav chvíle strachu. Nemci sa našťastie zľakli, zasalutovali a odišli. Rudolf v tom okamihu stratil vedomie.

Otec a manžel bojujúci o život sa nakoniec prebudil. Nič si nepamätal. Ladislav s mamou ho museli učiť všetko odznova. Až postupne prichádzalo rozpamätávanie.

Dokumenty lekára Rudolfa Welwarda.
Dokumenty lekára Rudolfa Welwarda. Foto: Archív L. Welwarda

Smrť im neustále siahala na päty

Nastal marec 1945, vojna sa blížila ku koncu. Vedeli to všetci a všade nastával chaos. Po rodinu Welwardovcov prišiel v tom období Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy (POHG). Odvliekli ich na stanicu a naložili do vlaku. Smer jazdy bol naplánovaný do zberného tábora v Seredi, odkiaľ sa vypravovali posledné transporty do nacistických vyhladzovacích táborov. Všade bol cítiť duch fronty. Počas cesty zažili dva nálety sovietskych stíhačiek, ktoré na ich lokomotívu útočili. Vlak zastal a cestujúci sa skryli pod vagóny. Dva dni cesty a cieľ s názvom Sereď nikde.

Posledná zástavka Dubnica nad Váhom

Rodina sa nakoniec dostala do Trenčína. „V Trenčíne nás odviedli na POHG. Noc sme prežili v pivnici nejakej školy, kde sídlili. Na druhý deň nás eskortovali na gestapo v Dubnici nad Váhom,“ hovorí Ladislav. Rodina čakala na vrátnici a verdikt veliteľa bol krutý. Všetkých ich mali zastreliť. Tak ako všade aj v budove gestapa bolo cítiť chaos a napätie. Keď veliteľ z miesta odišiel, dvaja gestapáci rodine cez zuby povedali: „Zmiznite!“

Rudolf Welwarda opäť v úlohe doktora

Rodina si vydýchla a bežala. V dedine ich oslovila neznáma žena, ktorej vyrozprávali celý príbeh. Uchýlila ich u seba v malej kuchynke. O dva dni nato blízky dom zasiahla mína a ťažko zranila ženu pred pôrodom. Pán Welwarda zachránil ju aj jej dieťatko. Od toho momentu mal plné ruky práce so zranenými a chorými.

Jedného dňa sa v provizórnej ordinácii objavili dvaja nemeckí dôstojníci. Všetci sa zľakli, no muži boli veľmi slušní a oznámili doktorovi svoju požiadavku. Chceli, aby s nimi išiel, obliekol si nemeckú uniformu a ošetroval zranených vojakov. Nikomu v tej chvíli neprekážalo, že je to Žid. Situáciu zachránila pani manželka, ktorá v mene svojho muža odmietla. Nemci odišli.

Život po vojne

Rodina sa po vojne vrátila do rodnej Banskej Štiavnice. Pán doktor zomrel v roku 1949. Ladislav vyštudoval chémiu na vtedajšej Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Stal sa vedúcim detašovaného pracoviska Výskumného ústavu liečiv Modra v Slovenskej Ľupči. Prednášal na zvolenskej Technickej univerzite. Má dve dcéry s vysokoškolským vzdelaním a jedného vnúčika. „Leží mi na srdci ich budúcnosť aj budúcnosť ďalších potomkov. Mám veľmi zlý pocit, znova sa k nám plazí zlo a nenávisť. Ak ho nezastavíme teraz, o niekoľko rokov sa môžeme dostať presne tam, kde sme sa ocitli ja aj moji rodičia,“ uzavrel Ladislav.

Už ste čítali?