Láska je tajná prísada

Sám však nevedel, v čom je problém. Celé roky pracoval na svojom sne, prekonával všetky prekážky a stále od seba požadoval viac, len aby bol teraz, ako tridsaťpäťročný, jedným z najvychytenejších šéfkuchárov v Bostone. Stelesňoval veľkú nádej pre americkú kuchyňu, každý mesiac sa tešil zo ziskov a prvotriedneho renomé. Nechýbali mu ani pekné ženy, ktoré sa mu samy vešali na krk a nevedeli sa dočkať, ktorej z nich prinesie do postele svoju vysoko cenenú pistáciovú penu s karamelovými sušienkami so soľou.

V skutočnosti však realita nemala nič spoločné s jeho snom. Namiesto toho, aby sa mohol vyžívať za sporákom, sa musel ustavične zaoberať vecami, ktoré mu liezli na nervy. Jednou z nich bola aj debata o kuchárskej šou, na ktorú nemal ani najmenšiu chuť.

Televízna šou ho lákala asi ako kastrácia. Ako to však vysvetliť tete? Rozhodol sa pre veľmi pokojný tón: „Teta, ja nie som nijaký televízny kuchár a ani nim netúžim byť.“

„Ale, Andy, s tými svojimi jamkami na lícach, ktoré sa ti ukážu, keď sa usmeješ, by si na obrazovke vyzeral tak rozkošne.“

Andrew vystrúhal grimasu. Hoci vášnivo rád varil, miloval dobré víno a vedel hodiny experimentovať s dokonalým receptom na bujabézu, stále bol chlap. A ako chlap naozaj nerád počúval o tom, aké má pri úsmeve rozkošné jamky, a už vôbec nie od svojej postaršej tety.

Kým Daisy vypočítavala výhody kuchárskeho programu, znejúc pritom čoraz vzrušenejšie, neodolal nutkaniu pozrieť sa do zrkadla nad barom. Nad kruhmi pod očami len pokrčil plecami, veď tie patrili k jeho práci. Pri pohľade do vylešteného zrkadla si však všimol, ako sa jeho asistentka Alice odhodlane zatvárila. Spôsob, akým držala v rukách kopu papierov a hrýzla si spodnú peru, mu napovedal, že sa im zase niečo vymyká spod kontroly. Alice sa vždy tvárila, akoby nesmierne záležalo na každej maličkosti, a svojou ambicióznosťou ho privádzala do šialenstva. Keďže Daisy stále frflala, že potrebuje asistentku, zobral prvú vhodnú záujemkyňu. Žiaľ, rýchlo sa ukázalo, že Alice je až príliš ctižiadostivá a s vojenskou efektívnosťou sa pri svojej práci zameriavala na marketing. Keby záležalo na nej, mal by už za sebou päť kuchárskych programov. Jediným dôvodom, prečo ju už dávno neprepustil, bolo, že sa mu nechcelo hľadať niekoho nového.

Preto ju statočne znášal a keď mu až príliš liezla na nervy, poslal za ňou svojho zástupcu.

„Andrew, prečo sa skrátka s tým producentom nestretneš a neporozprávaš? Stavím sa, že by sa ti jeho nápady páčili,“ vyrušila ho z myšlienok teta Daisy.

Tým si nebol až taký istý. Ale keďže s ňou už telefonoval pridlho a musel sa súrne vrátiť za povinnosťami do kuchyne, nakoniec sa vzdal: „Dohodni sa s Alice, nech pozrie, kedy by som mal čas na stretnutie.“

„Fantastické,“ nadšene a až príliš hlasno vyhŕkla teta . „Istotne to neoľutuješ.“

„Počúvaj, teta, naozaj už musím...“

„Áno, viem,“ zanôtila radostne do slúchadla, „ozvem sa ti, hneď ako budem vedieť viac.“

„Dobre,“ zašomral Andrew a zložil telefón.

Kým odkladal mobil do vrecka, zakýval druhou rukou na Alice, ktorá sa takmer potkla na vlastných nohách, keď mu chcela podať kopu papierov.

„Volal veľkododávateľ rýb a povedal, že má nejaké problémy s víkendovou dodávkou, pán Knight.“

„Aký problém?“ Andrew sa nedôverčivo sklonil nad papiere, ktoré obsahovali najmä objednávky pre veľkoobchod.

„No... povedal, že nemôže garantovať dodávku ustríc Belon.“

Už len to mu chýbalo!

Namrzene vytiahol pero a začal podpisovať objednávky. Zatiaľ čo si pozeral objednávky so starostlivo vyskladaným menu na víkend, ktorého príprava mu trvala dve noci, mozog mu pracoval na plné obrátky. Horúčkovito rozmýšľal, ktorý z dodávateľov by mu mohol rýchlo zaobstarať Belon. Keďže sa zaprisahal, že bude svojim hosťom ponúkať len najlepšiu kvalitu, urobil by hocičo, aby nemusel siahnuť po inom druhu ustríc, ktorý by síce zohnal ľahšie a oveľa lacnejšie, ale neoplýval by znamenitou chuťou, ktorú Andrew tak oceňoval.

„Hneď zavolajte Mikovi Flannaganovi, Alice. Povedzte mu, že mi dlží láskavosť a že sa spolieham, že mi dokáže zaobstarať ustrice Belon za cenu, pri ktorej neskrachujeme.“

Všimol si, že Alice si nerobí poznámky, len pri ňom bez pohnutia stojí. Potlačil povzdych a čelil jej odhodlanému pohľadu.

„Čo sa deje, Alice?“

„Dnes večer sa máte fotografovať s primátorom, pán Knight,“ pripomenula mu a veľavýznamne sa pozrela na jeho oblečenie. „Ak chcete, dám vám doniesť oblek.“

Takmer hodil o zem pero, lebo hoci myslel na milión vecí, určite nemal čas na samoľúbeho primátora, ktorý sa uňho v tomto volebnom období stále ukazoval, vždy sa napráskal, viedol reči o sociálnej spravodlivosti a nakoniec nechal mizerné prepitné.

Andrew pochádzal z rodiny politikov, a tak vedel, ako to vo verejnom živote chodí, a nemal najmenšiu chuť fotografovať sa s nejakým vypaseným politikom. Alice mala na to očividne iný názor, lebo naňho stále neoblomne hľadela.

Rovnako neoblomne sa pozrel Andrew na ňu. „Ustrice Belon, Alice, o tie sa postarajte, nie o primátora. Musím ísť do kuchyne.“

„Tá fotografia by...“

„Najskôr zavolajte Mikovi Flannaganovi a potom vysvetlite nášmu dodávateľovi, že si budeme musieť nájsť nového, ak si nevie poriadne robiť svoju prácu. Pred mesiacom nám doviezol nórskeho lososa, hoci som objednal škótskeho. A teraz ustrice. Dochádza mi trpezlivosť.“

Alice nakoniec pochopila, že Andrew nemá náladu baviť sa o primátorovi. Otrávene si zapísala, čo jej povedal, a s odutým výrazom sa pobrala za svojimi povinnosťami.

Andrew premýšľal, čo ho dnes ešte čaká. Nebolo ani poludnie a len tak-tak sa mu podarilo nezložiť hlavu na luxusný drevený barový pult. Túžobne pozrel na bar a uvažoval, či je príliš zavčasu na jeden drink na uvoľnenie.

V poslednom čase sa stávalo čoraz častejšie, že bol v takom zhone, až nevedel, kde mu hlava stojí. Kedysi by ho takéto povinnosti len naštartovali, dnes však čoraz väčšmi strácal chuť do práce. Hoci sa každý deň usiloval vydať zo seba to najlepšie – jeho ambiciózna povaha by mu nič iné ani nedovolila –, postupne si s ľútosťou uvedomoval, že mu chýba niekdajšie nadšenie pre prácu. Ako pohľadom prebehol cez reštauráciu, klesli mu kútiky úst.

Ešte horšie bolo, že mizla aj jeho láska k vareniu. Pred polrokom by ráno po pár hodinách spánku vyskočil z postele a nevedel by sa dočkať, kedy konečne dôjde do reštaurácie a pustí sa do práce. S rovnakým nadšením, s ktorým sa venoval vareniu, vybavoval aj všetky administratívne záležitosti a viedol v kuchyni svoj tím. Zanietene vyriešil každú maličkosť, a úspech reštaurácie na seba nedal dlho čakať.

Reštaurácia Knightʼs patrila medzi tie, na ktoré by bol hrdý naozaj každý kuchár, a každý kuchár, ktorému záležalo na vlastnej kariére, by v nej chcel pracovať. On sa však nepozeral do budúcnosti s veľkou radosťou. Niekde sa musela stať chyba, pretože už nehorel túžbou uchýliť sa do kuchyne a motivujúcimi rečami pobádať svoj tím k stále lepším výkonom. Doposiaľ sa nikdy nestalo, že by netúžil postaviť sa za sporák. Kým iní chodili na dovolenky, jemu stačilo na odreagovanie sa od stresujúceho dňa jeho kuchynské náčinie, sporák a zopár potravín. Nikde sa necítil tak dobre ako v kuchyni. Nič na tejto relaxačnej metóde nemenil ani stres, ktorý bol v reštauračnej kuchyni predsa len na dennom poriadku – až doteraz.

Pri zistení, že už len pomyslenie na varenie v ňom vzbudzuje odpor, sa pred ním otvorila obrovská diera. Nechcel ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby ho opustila vášeň pre jeho prácu – tá predstava ho desila viac, ako si bol ochotný pripustiť. Odhodlane siahol po zvyšku papierov, ktoré mu nechala Alice.

No už o pár sekúnd si vzdychol a šmaril ich bokom. Čo sa tu komu snaží nahovoriť? Pomaly bude znieť ako nejaký jogín, ktorý si zariaďuje byt podľa feng šuej a zamestnáva life coacha, aby mu pomohol nájsť zlatý stred. Naopak, on nebol typ človeka, ktorý by veril na moderné choroby ako neslávne známy syndróm vyhorenia a ktorý by si nahovoril, že ak chce nájsť zmysel života, musí prejsť na bicykli naprieč celou Indiou. Andrew zmysel svojho života poznal aj bez toho, aby chodil do Indie a jazdil na slonovi pred Tádž Mahalom. Nepotreboval knihu z oddelenia psychológie ani film s Juliou Robertsovou, v ktorom sa zúfalá žena z veľkého mesta najskôr napcháva tonami zmrzliny a potom prejde celý svet, aby zistila, kto vlastne je. On bol kuchár, presnejšie šéfkuchár, a to čertovsky dobrý.

To, že sa momentálne cíti vyhorene a bez chuti do života, vyplývalo pravdepodobne z toho, že pre prácu nemal dostatok spánku a len s ťažkosťami si vedel spomenúť na posledný dobrý sex. Aj sám Dalajláma by mu povedal, že jeho frustrácia vyplýva z faktu, že trávi priveľa času v práci a primálo v posteli. Možno by naozaj mal občas skončiť skôr, prenechať kuchyňu svojmu zástupcovi Nickovi a tej či onej dáme priniesť dezert do postele. Celkom lákavá myšlienka.

Takýto plán však zlyhával na tom, že nechať kuchyňu na starosť Nickovi by dokázal len s veľkými pochybnosťami. Jeho zástupca totiž zjavne objednal potraviny, ktoré Andrew nechcel. Na objednávkových formulároch to stálo čierne na bielom. Preto ich schmatol zo stola a vybral sa do kuchyne vyčistiť mu žalúdok.

Kým v jedálenskej časti reštaurácie vládol ešte nebeský pokoj a vzduchom sa niesla jemná vôňa čistiaceho prostriedku, vo veľkej kuchyni už bolo rušno. Všade sa mihali pomocné sily, ktoré prinášali potraviny a krájali zeleninu, a na sporákoch a v rúrach sa už chystali rôzne jedlá. Hoci sa zdalo, že kuchyňa praská vo švíkoch, v skutočnosti nikto nikomu nezavadzal, pretože každý poznal svoje miesto. Andrew miloval tento dobre premyslený systém a bol nesmierne hrdý, že má za sebou taký skoordinovaný tím, na ktorý sa môže stopercentne spoľahnúť. Hoci do kuchyne prišiel až teraz, mohol si byť istý, že každý je na svojom mieste a venuje sa svojej práci.

Tmavovlasý zástupca šéfkuchára už tiež stál za sporákom a s maximálne sústredeným pohľadom ochutnával omáčku z červeného vína, pričom sa s ním rozprával kuchár zo sekcie omáčok.