Cestovateľské kino predstaví Peru – krajinu kontrastov
Staré tradície, divoká krajina, fascinujúca história, Deti Slnka, sofistikovaná civilizácia, výborná kuchyňa, vplyv rozmanitých domorodých kultúr.
Staré tradície, divoká krajina, fascinujúca história, Deti Slnka, sofistikovaná civilizácia, výborná kuchyňa, vplyv rozmanitých domorodých kultúr. To tvorí neodolateľnú esenciu Peru - krajiny, ktorej tvary, farby a chute ožijú v rozprávaní cestovateľa Filipa Gelačíka v stredu 14. júna v Mestskom amfiteátri Trnava.
V Trnave predstavíš jednu z najpozoruhodnejších krajín sveta Peru. Ako by si v skratke, zo svojich skúseností, charakterizoval túto krajinu?
Filip Gelačík: Pre mňa je Peru predovšetkým krajina kontrastov. Keď si predstavím Peru, vidím farebné kontrasty prírody, púštne oblasti na pobreží, zasnežené Andy, zelené pralesy a obrovské kontrasty medzi ľuďmi, ich životmi a prostredím, v ktorom žijú.
Machu Picchu dnes pozná takmer každý, je to určite najznámejší symbol Peru. Na čo pozoruhodné však človek natrafí, keď sa v Peru ocitne osobne? Čo patrí medzi tie veci, ktoré treba určite vidieť a zažiť?
F. G.: Ja mám rád oblasti okolo jazera Titikaka, kde sa mieša kečuánske obyvateľstvo s aymarským. Ostrov Taquile má asi 2500 obyvateľov, je vzdialený ani nie päťdesiat kilometrov od brehu a v porovnaní s okolím je tento malý ostrovček ako iný svet. Muži tu už stovky rokov háčkujú textil, ktorý neprepustí vodu. Obyvatelia ostrova sú pôvodne z vnútrozemia a aj napriek tomu, že sú obklopení najväčším jazerom kontinentu, len málo z nich loví ryby a ešte menej vie plávať. Jednoducho, sú pôvodne z vnútrozemia a tak nové aktivity neprijali. Už stovky rokov tu svadba trvá týždeň, prvých dvadsaťštyri hodín však svadobný pár trpí. Nevesta ani ženích sa nesmú usmievať, rozprávať, spať, jesť ani piť. Populácia ostrova rastie aj napriek tomu, že mladí chlapci po skončení školy odchádzajú na skusy do sveta. Zarobia si, niečo sa naučia, ale väčšinou sa vracajú. Dnes často s modernou technikou, čiže napríklad s mobilom a prenosným reprákom, z ktorého do okolia púšťajú techno. Vôbec tu na mňa globalizácia nepôsobí zle. Jednoducho si udržiavajú stovky rokov staré zvyky a tradície a miešajú ich s kultúrou dneška. Majú sa dobre a populácia rastie. Tiež mám rád plávajúce ostrovy Uros, textilné dielne v Chinchero a mení sa to. Napríklad, hlavné mesto Lima som v minulosti nemal rád. Teraz tam mám obľúbenú reštauráciu pri Casa de la Literatura, obľúbenú pláž v štvrti Barranco, obľúbenú prechádzku po Miraflores a jednoduché jedálne v štvrti Rímac. Fajn sú aj menšie zaprášené, zaspaté dediny na pobreží, pod hranicami s Ekvádorom.
Aká bola tvoja cesta do tohto kúta sveta a aké boli tvoje prvé a bezprostredné dojmy pri prvej návšteve?
F. G.: Moja cesta stále pokračuje. Sprevádzam zájazdy v Južnej Amerike a tak sa do Peru vraciam často. Prvá cesta bola taká povrchná, to si človek väčšinou všíma to pekné, farebné a pozitívne. Veď preto asi ľudia cestujú. Vrátiť sa pre mňa znamená pokračovať v poznávaní a začať vnímať aj to iné, neatraktívne. Už nevidím len to pekné. Preto sú moje dojmy zmiešané. Alebo lepšie povedané, moje dojmy sa každou návštevou trochu menia a dostávajú tak reálnejší pohľad.
V súvislosti s Peru sa v posledných rokoch na cestovateľských blogoch i v rôznych článkoch spomína aj ich typická kuchyňa, ktorá má vraj vo svete sľubnú budúcnosť. Aké veci tam môže človek ochutnať, ktoré doma určite nenájde?
F. G.: Peruánska gastronómia je zážitok, cesta do regiónov a histórie krajiny. Na gastronómiu mala a má vplyv Európa, Ázia, Afrika a lokálne ingrediencie. Každý región má iné podmienky, nadmorské výšky, a tak aj ingrediencie sú iné. Peruánska kuchyňa má ponuku pre každého, či jete mäso alebo nie. Na pobreží by som si objednal ceviche, to je surová ryba marinovaná v limetkovej šťave s pikantnými papričkami, často sa servíruje so sladkým zemiakom alebo kukuricou. V Andách treba ochutnať steak z alpaky, čiže po našom a jednoducho povedané z lamy. Mäso je šťavnaté a chutné, ako príloha je fajn quinoa, veľmi ľahká cereália, vďaka ktorej ti zostane miesto na dezert. Ochutnať môžeš napríklad penu z kokových listov. Známy je aj cuy, čiže morské prasiatko, rocoto relleno – ostrá paprika plnená syrom alebo mäsom, polievka z riečnych rakov, lomo saltado – čize hovädzie mäso rezané na kúsky, varené so zeleninou podobne ako wok. Chutné sú srdcia z kravy – anticuchos de corazón. Vizuálne pekné a chutné sú causas, ani nemám preklad pre túto špecialitu, ktorá vyzerá ako koláč. Ide však o dve vrstvy zemiakov, medzi ktorými je kuracie mäso, avokádo alebo ryba.
Fantastické sú džúsy z exotického ovocia, sladká chicha morrada z fialovej kukurice alebo alkoholická chicha, ktorá sa vyrába fermentovaním bledej kukurice. Peru je dnes producentom kvalitného vína a stovky rokov vyrába destilát z hrozna – Pisco. Dnes ho mieša do koktailov. Najznámejším je určite Pisco Sour, keď sa v mixéri stretáva spomínaný alkohol, limetková šťava, angostura a bielok z vajíčka.
Čím sa živia Peruánci a ako vlastne žijú? Sú veľké rozdiely medzi mestami a vidiekom?
F. G.: Peruánci sa živia prácou. Medzi vidiekom a mestami sú obrovské rozdiely, a preto sú aktivity veľmi rôznorodé, od poľnohospodárstva po podnikanie na medzinárodnej úrovni.
Často sa ľudia pýtajú, či v Peru ľudia fungujú južanským mañana štýlom. Myslím, že to tak nie je. Sú pracovití, už iná otázka sú ich schopnosti a spoľahlivosť (smiech). Každé mesto je však iné. Zaujímavá na tému zamestnanie je napríklad Arequipa. Lokálny sprievodca a kamarát mi rozprával o taxikároch. Ide o najrozšírenejšie zamestnanie v meste. Pomáha tomu aj fakt, že mesto je pomerne bohaté a majetnejší dôchodcovia si zabezpečujú príjmy aj tak, že kúpia auto, ktoré potom prenajímajú firme alebo jednotlivcom, ktorí majú licenciu na prepravu osôb. Autá sú tak dostupné a počet taxikárov rastie.
Ako zvyklosti či tradície sú tam populárne?
F. G.: Peru je krajina obrovských rozmerov, má približne milión dvestopäťdesiattisíc kilometrov štvorcových, množstvo etník a národností, bohatú históriu, ktorá sa neviaže len na Inkov a Španielov, ale na množstvo civilizácií z obdobia pred Inkmi, preto sú tradície rôznorodé. Čo je však charakteristické pre viac-menej celú krajinu je vzťah k prírode. Uctievajú Pachamamu – Matku zem, a tak môžete niekedy aj v modernom meste vidieť, ako človek otvára kolu a predtým než sa napije, vyleje trošku na zem, aby tak Pachamamu obdaroval a uctil si ju.
14. 6. (streda)
Štart: 21:30 hod. (v prípade zlého počasia sa podujatie presunie do Kina Hviezda)
Vstup: 4€ v predpredaji v pokladni Kina Hviezda cez pracovné dni od 16:30 do 19:45, v sobotu od 14:30 do 19:45 a v nedeľu od 12:30 do 19:45
