Musíme porozumieť psom a mačkám. Inak riskujeme, že človek vymrie

Počítače sú stále múdrejšie a múdrejšie - v súčasnosti plnia úlohy, o ktorých sa nám ani nesnívalo; a vedia to miliónkrát rýchlejšie ako ľudia. Množstvo filozofov, biznismenov aj vizionárov varuje, že budúcnosť je pre človeka pomerne temná, proti počítačom vlastne nemáme šancu takmer v žiadnom odbore.

Ako táto nepríliš veselá vízia budúcnosti súvisí so psami a mačkami? Nečakane úzko! Ideálom, ako by umelá inteligencia mala fungovať, je totiž predstava skrotených domácich maznáčikov. Zdá sa vám táto metafora pritiahnutá za vlasy? Pre veľa expertov to tak rozhodne nie je. Naopak veria, že je to jediná možná forma koexistencie so strojmi a s umelou inteligenciou.

Obyčajný pes, akého doma chová asi štvrtina domácností, je vo väčšine ohľadov oveľa dokonalejší než človek. Je rýchlejší, v pomere k veľkosti tela aj silnejší a tiež vytrvalejší. Lepšie sa vyrovná s horúčavou i zimou a o nadradenosti jeho zmyslov nad tými ľudskými by sme mohli popísať stovky strán. Rovnaké je to s mačkami - ich obratnosť, zrak, reakčná doba, v tom všetkom nás prekonávajú. A predsa sme im nadradení a zvieratá nás počúvajú, bez toho aby nás ohrozovali. Pritom je tento vzťah obojstranne výhodný pre nás aj pre domácich miláčikov. Prečo by niečo podobné nemohlo fungovať aj s mysliacimi strojmi?

Tréneri strojov - povolanie budúcnosti?

A práve preto sa teraz začínajú využívať tréneri zvierat - ukazuje sa totiž, že súčasnú najmodernejšie umelú inteligenciu už je možné učiť podobným spôsobom ako zvieratá. Nie je náhoda, že bývalí tréneri zvierat sú teraz v Sillicon Valley veľmi žiadaní, a to práve predovšetkým v korporáciách, ktoré sa zaoberajú vývojom umelej inteligencie. Tá podobnosť medzi strojom a zvieraťom je oveľa hlbšia, než sa môže zdať: napríklad pes (rovnako ako stroj) nerozumie tak hlbokým ľudským konštruktom, ako je láska - dôležité ale je, aby sa vedel po boku človeka správať, rešpektoval ho a nepohrýzol ho. A prípadne prejavoval to, čo my ľudia potom interpretujeme ako prejavy láskyplnného správania.

Jednou z takýchto osôb, ktoré predtým učili psov a teraz sa venujú tréningu automobilov, je napríklad Heather Roffová, ktorá o svojej práci napísala na web The Conversation. Uviedla v ňom jeden podstatný argument: ak budeme na umelú inteligenciu nazerať ako na zvieratá, spadne z tohto výrazu onen tieň strachu, ktorý v nás vyvoláva predstava múdreho stroja. Zatiaľ nemáme najmenší náznak, že by sa strojová inteligencia hoci len začínala podobať tej ľudskej - porovnanie so psami alebo koňmi (ak ide o umelú inteligenciu napríklad v autonómnom automobile Tesla) je teda nielen oveľa výstižnejšie, ale predovšetkým nám umožňuje o tomto pojme racionálne debatovať.

Roffová podotýka, že tento pohľad na umelú inteligenciu má ešte jednu zásadnú výhodu: zbavuje ich mýtu neomylnosti. Ani ten najlepší a najinteligentnejší robot za volantom nie je bezchybný - ak by sme ho brali ako koňa, ktorý síce cvála aj bez ľudského vplyvu, ale občas je omylný, mohlo by to náš vzťah k autonómnym autám ale aj ďalším inteligentným strojom výrazne zracionalizovať.