Internet zaplavil príbeh o mužovi, ktorý sa chcel rozviesť s manželkou. Napísala mu list, ktorý mu zmenil život

Keď som sa vrátil v tú noc domov, manželka prestrela stôl a prichystala večeru. Chytil som ju za ruku so slovami: "Musím ti niečo povedať." Sadla si a potichu jedla. V jej očiach som spozoroval bolesť. V tom momente som nevedel otvoriť ústa. Musel som sa priznať, že uvažujem o rozvode. Tému som predniesol naozaj pokojne. Nevyzerala nahnevane. Iba sa opýtala: "Prečo?"

Čakala to, no aj tak sa hnevala

Odpovedi som sa vyhýbal. To ju nahnevalo. Niečo do mňa hodila a kričala na mňa, že nie som muž! V ten deň sme sa viac nerozprávali. Plakala. Vedel som, že chcela vedieť, čo sa stalo s naším manželstvom. Očividne stále dúfala, že sa to nejako zmení. Iba ťažko som jej však vedel uspokojivo odpovedať. Pravda bola taká, že som cítil, že už ju nemilujem. Moje srdce patrilo Jane. To, čo som cítil ku svojej žene, bola už iba ľútosť.

S pocitom viny som podpísal rozvodové papiere, v ktorých stálo, že si môže nechať  náš dom, auto, a tiež 30% podiel v spoločnosti. Pozrela sa na ne a roztrhala ich na kúsky. Žena, ktorá so mnou strávila 10 rokov života, mi bola zrazu cudzia. Bolo mi ľúto času a energie, ktorý premrhala. Ale nemohol som zmeniť fakt, že milujem Janu. Nakoniec sa predo mnou rozplakala. Jej plač bol pre mňa úľavou. Myšlienka rozvodu sa zdala byť po niekoľkých týždňoch jasnejšia a reálnejšia.

List, ktorý všetko zmenil

Na druhý deň som sa vrátil domov neskoro. Videl som, ako moja žena sedí za stolom a niečo píše. Večeru som nedostal, tak som si šiel rovno ľahnúť. Keďže som však bol veľmi unavený po celom dni, nemal som problém zaspať. Keď som vstal, stále bola pri stole a písala. Rozhodol som sa, že sa do toho nebudem a starať radšej som si šiel opäť zdriemnuť.

Keď som ráno vstal, manželka mi predstavila svoje podmienky rozvodu. Podala mi papier, kde stálo, že odo mňa nechce nič, iba toľko, aby sme sa mesiac pred rozvodom snažili žiť ako normálna rodina. Jej dôvody boli rozumné: náš syn mal skúšky, a preto sme ho nechceli naším stroskotaným manželstvom vykoľajiť. Bolo to akceptovateľné. Naviac ma však požiadala, aby som si pripomenul, ako som ju niesol zo svadobnej miestnosti a aby som ju počas tohto mesiaca nosil takto každý deň až k vchodovým dverám. Myslel som si, že sa zbláznila. Aby však boli posledné dni nášho manželstva znesiteľnejšie, súhlasil som.

Začal ju nosiť na rukách

Jane som o rozvodových podmienkach povedal. Iba sa im smiala a odvrkla, že sú absurdné. Povedala, že bez ohľadu na to, aké triky moja manželka skúsi, aj tak musí čeliť rozvodu. Spolu s manželkou sme neudržiavali žiaden fyzický kontakt, odkedy som prišiel s témou rozvodu. Keď som ju však vynášal zo spálne v prvý deň, bolo to dosť neohrabané. Náš syn nám tlieskal a pokrikoval niečo v zmysle, že ocko drží mamu pevne v náručí. Jeho slová sa ma dotkli. Od spálne do obývačky až k vchodovým dverám. Niesol som ju na rukách vyše 10 metrov. Zavrela oči a potichu dodala: "Synovi o rozvode, prosím, nehovor." Prikývol som. Cítil som sa však dosť smutne. Pred dverami som ju položil na zem. Počkala na autobus do práce a ja som zatiaľ šiel do práce autom.

Na druhý deň to bolo celé prirodzenejšie. Oprela sa mi o hruď. Zacítil som jej vôňu. Uvedomil som si, že som sa na ňu poriadne nepozrel už naozaj dlhý čas. Už nebola taká mladá, ako keď sme sa spoznali. Mala zopár vrások a zopár šedivých vlasov. Naše manželstvo ju poznačilo. Na minútu som mal výčitky svedomia, čo som jej to urobil. A podobné pocity som mal aj na ďalší deň. Na štvrtý deň keď som ju zdvihol, pocítil som stratenú intimitu. Táto žena mi dala 10 rokov svojho života. Na piaty a šiesty deň sa to opakovalo. Jane som o tom nič nehovoril, no sám som cítil niečo nezvyčajné. Mesiac plynul a nosenie mojej manželky bolo čoraz jednoduchšie. Pravdepodobne to bolo každodenným cvičením, aspoň som si to myslel.

Syn videl iba milujúcich rodičov

Jedno ráno sa rozhodovala, čo si má obliecť. Vyskúšala si zopár šiat, ale nevedela si medzi nimi vybrať. Potom si vzdychla, že všetky šaty sú jej veľké. Až vtedy som si uvedomil, ako schudla, a to bol dôvod, prečo bolo jej nosenie v náručí ľahšie a ľahšie. Zrazu mi to došlo. Mala v srdci toľko bolesti a trpkosti. Podvedome som sa jej dotkol.

V tom momente prišiel náš syn a povedal, že je čas maminu odniesť. Vidieť svojho otca, ako sa hoc len letmo dotýka matky, bolo dôležitou súčasťou jeho života. Manželka ho zavolala bližšie k nám a s láskou ho objala. Odvrátil som zrak, lebo som sa bál, že mi ten pohľad zmení názor na rozvod. Potom som ju zodvihol a niesol známou cestou. Jej ruky oblapili môj krk nežne a jemne. Držal som ju pevne, bolo to presne ako v náš svadobný deň.

Až kým nás smrť nerozdelí

Jej váha mi však robila starosti. V posledný deň to bolo ťažké. Sotva som urobil krok. Syn odišiel do školy. Pevne som ju chytil a pošepkal jej, že som netušil, že nášmu spoločnému životu chýbala intimita. Postupne som pochopil, ako sme sa nenápadne jeden druhému odcudzili, no tento mesiac nás opäť veľmi zblížil. Potom som odišiel z domu a zašiel som za Janou. "Prepáč Jana, už sa nechcem rozvádzať!" oznámil som jej to ako holý fakt. Hoci som nad tým dlho uvažoval, teraz som si tým bol úplne istý.

Pozrela sa na mňa prekvapene a dotkla sa môjho čela. "Nemáš horúčku?" opýtala sa ma. Zložil som jej ruku z čela a dodal som: "Prepáč Jana, už sa naozaj nechcem rozviesť. Manželstvo bolo nudné, pretože som si nevážil nepatrné detaily každodenného života. Nie preto, že sme sa viac neľúbili. Za ten čas, čo som moju ženu nosil v náručí, som si uvedomil, že je mojou povinnosťou ju nosiť na rukách každý deň až kým nás smrť nerozdelí!" Jana vyzerala akoby sa práve zobudila, no moje slová ju evidentne poriadne vyviedli z miery a vyzerala byť šokovaná. Dala mi poriadnu facku, zabuchla dvere a rozplakala sa. Ďalšia žena, ktorú som urobil nešťastnou, no tá na ktorej mi teraz skutočne záležalo bola tá, ktorej som sľúbil, že s ňou bude do konca života. Zišiel som po schodoch a sadol si do auta. V najbližšom kvetinárstve som objednal obrovskú kyticu kvetov. Kvetinárka sa ma opýtala, čo má napísať na kartičku s prianím. Usmial som sa a napísal som tam: "Budem ťa nosiť na rukách až kým nás smrť nerozdelí."

Škoda, že to nepochopil skôr

V ten večer som prišiel domov s kvetinami v rukách a s úsmevom na perách, vybehol som po schodoch, no keď som zbadala svoju manželku, úsmev mi na tvári razom zamrzol. Ležala v posteli, bledá a slabá, a mne vtedy bolo jasné, že je zle. Už sa však nič nedalo robiť. Už mesiace bojovala s rakovinou a ja som bol tak zaneprázdnený Janou, že som si to ani nevšimol. Vedela, že čoskoro zomrie, a chcela ma ochrániť pred akoukoľvek negatívnou reakciou a výčitkou nášho syna. Aspoň v jeho očiach som bol milujúcim manželom jeho mamy a uchránila ma od toho, aby na mňa zanevrel.

Všetko mi došlo až príliš neskoro a bol som z toho nešťastný. Najviac som však ľutoval to, že som svojej žene pokazil život. Jej plán, ako predísť zbytočnému rozvodu, však bol dokonalý. Práve vďaka nemu sme sa zblížili a pocítil som to, čo som ku nej cítil pred rokmi, len som na to zabudol. Do konca života si budem vyčítať túto chybu, ale verím, že aspoň posledný mesiac nášho spoločného života, kedy náš vzťah opäť zakvitol, bol aj pre moju manželku lepším a krajším.

Odkaz ukrytý v príbehu

Hoci ide iba o obyčajný príbeh, ktorý možno zažil niekto, koho nepoznáme, a možno ten, kto ho písal, ho aj trochu prikrášlil, pripomína nám všetkým, na čom v živote skutočne záleží. Vykresľuje, aké dôležité sú medziľudské vzťahy a že by ich nikto nemal zahadzovať kvôli stereotypu, ktorý sa do nich nenápadne môže vkradnúť. Na vzťahoch treba pracovať, pretože znamenajú pre človeka viac ako veľký dom s bazénom či luxusné auto. Vďaka spokojným vzťahom žijeme a nikdy by sme nemali zabúdať na každodenné maličkosti všedného života, ktoré by sme si mali vážiť.

Čo si z tohto príbehu môžeme odniesť? To, že by sme si mali nájsť čas na našich blízkych. Všímať si drobné radosti, ktoré prehliadame ako samozrejmosti. A aj sami by sme mohli milými pozornosťami naše vzťahy zlepšovať. Možno si tak raz zachránite manželstvo aj vy. Pretože nikdy sa netreba vzdávať, a to je aj odkazom tohto príbehu.