Zrazu zostala sama. A musí sa naučiť žiť

Šesťdesiattriročná Britt-Marie naozaj nie je pasívne agresívna osoba. To len špina, neporiadok, škrabance a nesprávne uložený príbor ju nútia kričať, aj to iba hlboko vo svojom vnútri. Práve teraz odchodom z domu ukončila svoje štyridsaťročné manželstvo a život ženy v domácnosti. Jediná práca, ktorú sa jej podarilo zohnať, ju zavedie do Borgu. Je to zapadnutá obec postihnutá finančnou krízou, v ktorej skrachovalo všetko okrem pizzerie páchnucej pivom.

Je tu nová kniha od autora bestsellerov Muž menom Ove a Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Fredrik Backman si našiel už množstvo fanúšikov nielen vo svete, ale aj na Slovensku. Získal si nás svojimi dojímavými a citlivými príbehmi, pri ktorých sa mnohí neubránia slzám, ale po dočítaní sa neraz cítime silnejší, odolnejší a šťastnejší. A toto je príbeh o žene, ktorá celý život čakala na jeho skutočný začiatok. Tu žila Britt-Marie.

Ale vráťme sa k Britt-Marie. Odjakživa nenávidí futbal, ale Borgu nezostalo okrem neho nič. To, prirodzene, nepredznačuje ideálny začiatok nejakej vrúcnej obojstrannej náklonnosti. Lenže tunajšie mládežnícke futbalové mužstvo tak zúfalo potrebuje trénera, že je ochotné ponúknuť príležitosť komukoľvek. Športovcov z Borgu nemôže odradiť ani taká maličkosť, že Britt-Marie o tento post vôbec nestojí. No a keď ešte dostane pozvanie na rande od miestneho policajta a v soláriu si zlomí ruku, niet pre ňu cesty späť.

Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta herec Ivan Letko:

Tu žila Britt-Marie vás bude zabávať od prvých strán. Mnohí čitatelia tvrdia – to najlepšie, čo Fredrik napísal. Lepšie ako Ove a Babička. Britt-Marie si jednoducho obľúbite, bez predsudkov a presne takú, aká naozaj je.

Fredrik Backman sa narodil v Štokholme, študoval religionistiku, ale štúdium nedokončil a pracoval ako vodič kamiónu. Dnes je spisovateľom a známym blogerom. V roku 2012 debutoval naraz dvomi románmi, z ktorých mimoriadny ohlas zaznamenal Muž menom Ove. Autorov osobitý humor nájdeme aj v jeho druhom románe Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Vo svete sa už predalo viac ako 5 miliónov výtlačkov jeho kníh.

Začítajte sa do novinky Tu žila Britt-Marie:

1
Vidličky. Nože. Lyžice.

V tomto poradí.

Britt-Marie nepatrí k tým, ktorí by len tak súdili iných ľudí, to teda nie. Ale ktorej civilizovanej osobe by zišlo na um uložiť príbor v zásuvke v inom poradí? Britt-Marie nikoho neodsudzuje, vôbec nie, ale veď hádam nie sme zvieratá, však?

Je január, pondelok. Britt-Marie sedí za malým písacím stolom v neveľkej kancelárii úradu práce. Pochopiteľne, to nijako nesúvisí s príborom, ten je iba príznačný pre všetko, čo sa pobabralo. Príbor má byť uložený, ako treba, lebo aj život by mal byť taký. Bežný život je usporiadaný, bežne sa v ňom upratuje kuchyňa, umýva balkón a vychovávajú deti. To predstavuje viac roboty, než by človek predpokladal. Teda mať balkón.

V bežnom živote sa človek pravdepodobne neocitá na úrade práce.

Dievčina, ktorá tu sprostredkúva prácu, je vystrihaná nakrátko ako nejaký chlapčisko. Pochopiteľne, nie že by na tom bolo niečo zlé. Britt-Marie predsa nemá predsudky. A ten účes je určite moderný. Dievčina práve ukázala na akýsi papier a usmiala sa, akoby mala naponáhlo.

„Sem napíšte svoje meno, rodné číslo a adresu bydliska!“

Britt-Marie treba zaregistrovať. Ako nejakú kriminálničku. Akoby sem prišla ukradnúť prácu sprostredkovateľke.

„Mlieko, cukor?“ opýtala sa dievčina a v nasledujúcom okamihu postavila na stôl kávu v plastovom pohári.

Britt-Marie nikoho neodsudzuje, to určite nie, ale čo je toto za správanie? Plastový pohár! Vari vypukla vojna? Britt-Marie sa už-už chystala položiť dievčine práve túto otázku, no spomenula si, že Kent ju jednostaj napomína, aby sa správala „spoločenskejšie“, preto sa radšej rezervovane pousmiala a vyčkávala, kedy jej podajú tanierik.

Kent je Britt-Marin manžel. Obchodný zástupca. Nesmierne, skutočne nesmierne úspešný. Obchoduje s Nemeckom a je veľmi, veľmi spoločenský. Dievčina medzitým vyčarovala dve jednorazové kapsulky smotany do kávy, tej čo netreba skladovať v chladničke. Naostatok ešte postavila na stôl umelohmotný pohár plný plastový lyžičiek. Britt-Marie by sa nemohla tváriť urazenejšie, ani keby v ňom bol had.

„Bez mlieka a bez cukru?“ nechápavo sa spýtala dievčina.

Britt-Marie zavrtela hlavou a zotrela z rúk neviditeľné omrvinky. Stôl bol bez ladu a skladu zaprataný papiermi. No jasné, dievča zjavne nemá čas robiť poriadok, má priveľa práce s kariérou, skonštatovala v duchu Britt-Marie.

„Okej, tak sem ešte dopíšte adresu trvalého bydliska,“ dievčina sa usmiala na papier.

Britt-Marie zabodla pohľad na svoje kolená a zo sukne si oprášila neviditeľné smietky. Hrozne zatúžila po byte a príborovej zásuvke. Po bežnom živote. Zatúžila po Kentovi, lebo všetky papiere vypĺňal zásadne on.

Keď sa zdalo, že dievčina sa opäť chystá čosi povedať, Britt-Marie ju predbehla.

„Prepáčte, že obťažujem, ale kam by som mohla položiť šálku s kávou?“

Vyslovila to uvážlivým tónom, ktorý používa, keď musí zmobilizovať všetku láskavosť, aby mohla hovoriť o šálke, hoci ide o plastový pohár.

„Čože?“ hlesla dievčina za stolom, akoby jej to bolo úplne jedno.

Britt-Marie sa usmiala tak sociálne, ako len vládala.

„Zabudli ste mi dať tanierik. Aby ste ma pochopili, nerada by som vám urobila na stole nejaký odtlačok.“

Nezdalo sa, že by dievčina za stolom pochopila zmysel podšálky. Alebo hodnotu porcelánu. Prípadne – vzhľadom na frizúru – význam zrkadiel.

„Ale to je jedno, postavte ju kamkoľvek,“ vyhlásila bezstarostne a ukázala na voľný kúsoček stola.

Akoby život bol taký jednoduchý. Akoby nezáležalo na tom, či človek používa tanierik a či ukladá príbor v správnom poradí. Dievčina poklopkala perom po papieri na rubriku Trvalé bydlisko. Britt-Marie mimoriadne trpezlivo vydýchla, vôbec to nepripomínalo vzdych.

„Aby ste chápali, šálky sa nekladú priamo na stôl, lebo na ňom zanechávajú fľaky!“