V Bratislave žije túlavý psík, ktorý nepatrí nikomu, no dobrí ľudia sa oňho vzorne starajú
Radka Turoňová
Radka Turoňová

V Bratislave žije túlavý psík, ktorý nepatrí nikomu, no dobrí ľudia sa oňho vzorne starajú

Už roky žije v blízkosti bratislavského prístavu a samotu si užíva. Vždy je oňho ukážkovo postarané a je až prekvapivo pokojný. Príbeh túlavého psíka Apolka vás chytí za srdce. My sme boli po ňom pátrať a zažili sme niečo úžasné.

Apolko vo svojom kráľovstve. — Foto: Radka Turoňová

BRATISLAVA 16. februára - Chladné ráno aspoň trochu spríjemňovali slnečné lúče, čo bol zároveň skvelý čas na to, aby sme sa vydali hľadať bratislavského túlavého psíka, ktorému ľudia hovoria Apolko. Niektorí ho však nazývajú aj slovenským Hačikóm, podľa filmu o oddanom a roztomilom psíkovi. O Apolkovi sme mali len matnú predstavu, o to viac nás sklamalo, keď sme konečne našli jeho búdu, ktorej okolie však zívalo prázdnotou. Zakrátko ale nasledovala úžasná situácia ako vystrihnutá z filmu a my sme to celé sledovali so zatajeným dychom.

Prístavný „mačkošprintér“

Apolko má v skutočnosti búdy dve, no keď sme dorazili na miesto, vyzeralo to tak, že nie je „doma“. Možno sa niekde túla, pomysleli sme si, no zároveň predsa len skúšali sa mu prihovárať. Ohlásil sa brechaním, z čoho sme jasne usúdili, že je v búde, ale máme mu dať pokoj. Ešte neprišiel jeho čas, aby z teplučkej búdy vyliezol. Hovel si vnútri a za dekou, ktorá zabraňuje tomu, aby sa do búdy dostal chladný februárový vzduch. Bola taká zima, že vodu v miskách mal celkom zamrznutú, a tak sme sa vôbec nečudovali, že sa mu nechce ísť von.

Apolko sa ľudí nebojí, ale preferuje samotu.
Apolko sa ľudí nebojí, ale preferuje samotu. Foto: autorka

O to viac nás prekvapilo, že o čosi neskôr Apolko sám od seba vyliezol, aby sa poobzeral okolo seba a natiahol si labky. A aj napriek saláme v našich rukách nás však úplne odignoroval. V skutočnosti totiž čakal na taxikára, ktorý pravidelne za ním chodí. Zrazu sa rozbehol preč a už ho nebolo. S vrtiacim sa chvostíkom pribehol k mužovi, ktorý vystúpil z taxíka, a z ich stretnutia sršala obrovská radosť. Taxikár, ktorého nebudeme menovať, nám potvrdil, že za ním pravidelne chodí a v rukách už mal Apolkove obľúbené maškrty a vodu. Možno to bude znieť zvláštne, ale aj napriek tomu, že ide o túlavého psíka, žrádlo si poctivo vyberá. Ľudia mu síce nosia granuly, no on vie, že dostane lepšiu dobroty. A granuly si preto necháva radšej na horšie časy. Alebo mu ich kradnú mačky, ktorých je v blízkosti jeho búd neúrekom. Napokon, sami sme boli svedkami toho, ako sa pustili do salámy, ktorú sme Apolkovi doniesli.

Apolko sa práve prebúdza. Kým si naťahuje labky, čaká na taxikára.
Apolko sa práve prebúdza. Kým si naťahuje labky, čaká na taxikára. Foto: Autorka

Apropo mačky. S tými si Apolko užije viac než dosť. „Je to taký prístavný ´mačkošprintér´,“ smial sa taxikár, keď nám opisoval denný režim svojho obľúbeného psíka. Mačky často naháňa a keď jednu z nich konečne dolapí, garde sa obráti a naháňačka pokračuje. Podobne sa však dokáže pozabávať aj s vranami, ktoré majú vďaka schopnosti lietať navrch. Apolko má hry a prechádzky po okolí rád, a to aj napriek tomu, že je už „starý pán“. Môže mať 13 či 14 rokov a traduje sa historka, podľa ktorej sa do Bratislavy dostal tak, že ho z vody vytiahli robotníci, ktorí vtedy pracovali v prístave. Tí mu mali postaviť aj jednu z dvoch búd, ktoré má k dispozícii. Keď však robotníci odišli definitívne preč, psíka tam nechali. Stalo sa z neho túlavé zvieratko, no treba podotknúť, že takto mu je dobre. Nikto nemá právo privlastniť si ho a hoci sa každý deň teší na taxikára, neurobil by to ani on. Napokon, pes bol celý život zvyknutý na to, že sa musí postarať sám o seba, aj napriek láskavosti iných ľudí.

Na to, že je Apolko túlavý pes, vyzerá celkom dobre. Vďaka tomu, že mu dobrí ľudia nosia stravu, nie je vychudnutý a nevyzeral byť ani chorý. Taxikár nám povedal, že je aj očkovaný, takže obavy z neho nie sú namieste. Celkovo je však Apolko prívetivý psík, za celý čas našej návštevy ani raz neprejavil známku agresivity, ba práve naopak, po úvodnej ignorácii z jeho strany sa neskôr chcel dať pohladkať a stváral rôzne vtipné psie kúsky. Bolo na ňom vidieť, že má svoje návyky, a búdy v blízkosti prístavu sú jeho ozajstným domovom, do ktorého sa po „korzovaní“ po okolí vždy rád vráti. Má tam všetko, čo potrebuje a ak by nemal, vždy sa nájde dobrá duša, ktorá to zabezpečí.

SLEDUJTE POZITÍVNE SPRÁVY Z BRATISLAVSKÉHO KRAJA NA FACEBOOKU!

Už ste čítali?

Vedci zistili, že babička zohráva v živote dieťaťa výnimočnú…

Úlohu starých mám nikdy neradno podceňovať. Vedci zistili, že niekedy…

Slovenka Erika: Rakovina mi viac dala, ako vzala. Musela som…

Mladej Slovenke diagnostikovali rakovinu, liečbu však vníma ako veľké…

Hrobár Ľubor: Vyťali stromy a z citorínov robia kolotočiarske…

Počas rokov práce zažil všeličo, od opitého farára, cez splašené…

Slovenku vyhlásili za jednu zo 100 najvplyvnejších žien vo Švajčiarsku.…

Preraziť v zahraničí nie je jednoduché. Rodáčke z Nitry sa to však…