Košičania nemali peniaze na dovolenku v Ázii. Našli spôsob, ako sa tam dostať zadarmo a pomôcť pritom stovkám ľudí

KOŠICE 14. februára - Niektorí ľudia si neváhajú kedykoľvek obuť túlavé topánky a vydať sa tisíce kilometrov ďaleko za zážitkami a spoznávaním iných krajín, ľudí a kultúry. Medzi tento typ ľudí patria aj Košičania Júlia Fujdalová a Milan Suchý. Ako sa zdá, cestovanie milujú, a tak sa vybrali spoznávať ďalekú Áziu, kde sa venujú predovšetkým dobrovoľníctvu. Prezradili nám, čo najprekvapivejšie na svojich cestách zažili, čomu sa tam venujú, aj to, čím sa ľudia v tomto kúte planéty najviac líšia od nás Slovákov.

Chceli si vyskúšať dobrovoľníctvo

"Ešte na vysokej škole sme túžili skúsiť dobrovoľníctvo niekde mimo EÚ. Po výške sme však rozmýšľali ako väčšina mladých ľudí – prioritou bolo nájsť si dobrú prácu a vybudovať si nejaké zázemie. Na tieto „detské sny“ už nebol priestor," opísala Júlia ich začiatky. K dobrovoľníctvu v zahraničí ich potom inšpirovali ľudia na veľtrhu neziskových organizácií, na ktorom sa zúčastnili v Prahe. "V ten deň sme na jednom mieste videli kopec ľudí, ktorí boli nadšení a zanietení pre to, čo robia, bez ohľadu na finančné ohodnotenie," prezradila pre Dobré noviny. Ďalšou kvapkou, ktorá pre nich bola inšpirujúca, bola kniha od českého detského chirurga Jana Trachtu, ktorý dlhodobo pomáhal ako dobrovoľník pre organizáciu Lekári bez hraníc. "Tak sme sa zase začali pohrávať s myšlienkou, aké by to bolo, keby sme vycestovali a skúsili si život dobrovoľníkov," vysvetlili.

Nemali peniaze na exotickú dovolenku, no našli alternatívu

Vo svete je rozšírený pojem digitálne nomádstvo, ktorý sa stal pre mnohých životným štýlom a zapáčil sa aj Júlii s Milanom. Digitálni nomádi sú ľudia, ktorí cestujú po svete s notebookom na kolenách. Spoznávajú rôzne krajiny, a pritom pracujú, a presne také niečo chceli zažiť aj mladí Košičania na vlastne koži. "V práci som dala výpoveď a Milan navrhol šéfovi, že by mohol na určité obdobie pracovať na diaľku z Ázie," povedala nám Júlia. Na mesačný zájazd na tento exotický kontinent nemali peniaze, rozhodli sa to teda spojiť s dobrovoľníctvom. Našli jogové centrum v Thajsku, kde výmenou za dobrovoľnícku činnosť mohli absolvovať 6-týždňový intenzívny program, ktorý zahŕňal rôzne meditácie, lekcie jogy a né sebarozvojové aktivity, ktoré ich veľmi lákali.

Študentom zo zabudnutej dedinky otvorili dvere do sveta

Dva mesiace strávili v južnom Thajsku, následne sa presunuli do Vietnamu, kde zažili ďalšie dve dobrovoľnícke stáže v meste Hai Phong a v malej dedinke Hung Hoa v provincii PhuTho, v ktorých sa venovali výučbe angličtiny, ktorú si dohodli online cez platformu pre dobrovoľníkov Workaway. Teraz sa presúvajú do Laosu, kde majú opäť v pláne skĺbiť prácu s cestovaním. Svoje skúsenosti si zatiaľ nevedia vynachváliť a obzvlášť si zamilovali dedinku Hung Hoa, ktorá je nepoznačená turizmom. "Študenti sa tu v škole síce učia angličtinu, ale väčšinou nie sú schopní vôbec komunikovať. Snažíme sa ich trochu motivovať a ukázať im, že angličtina vie byť zábavná a môže im otvoriť dvere do sveta. Máme pocit, že náš pobyt v tejto trochu zabudnutej dedinke mal zmysel a niečo sme tu miestnym zanechali," opísali svoje nedávne zážitky.

Pre miestnych ľudí boli senzáciou

To, ako ich miestni obyvatelia vnímajú, keďže ku nim prichádzajú ako cudzinci, sa líši vždy od toho, kde sa práve nachádzajú. "V silne turistických destináciách (napr. Južné Thajsko) sa nám skôr stáva, že v nás miestni vidia ľudí, ktorým z vrecka vypadávajú doláre, teda ako zdroj okamžitého zárobku. Snažia sa nám všetko predať za dvojnásobné či trojnásobné ceny, takže sme si zvykli zjednávať," vysvetlili, no stretávali sa aj s odlišným prístupom, a to najmä v dedinke Hung Hoa, ktorá je "nepobozkaná" turizmom a miestni ľudia nie sú zvyknutí hostiť cudzincov. "Boli sme doslova miestnou senzáciou. Ľudia na nás kričali „Hallo“ aj z opačného konca ryžového poľa, všetci nás zdravili a usmievali sa, aj keď po slove Hallo im väčšinou došla slovná zásoba," dodal Milan s úsmevom. "Zoznámili sme sa tu s miestnymi a dostali sme veľa pozvaní na obed či večeru do vietnamských rodín. Veľmi nás prekvapilo, akí sú milí a pohostinní. Miestni nás vzali do pagody, kde sa za nás pomodlila 90-ročná babička, na miestny festival, kde trvali na tom, aby sme si vyskúšali výrobu tradičného koláča z ryže a taktiež nás zavolali na volejbalový zápas, aby sme si s nimi zahrali," opísal ich zážitky. "Čím je miesto menej poznačené turizmom, tým jednoduchšie je nadviazať s miestnymi kontakt. A o to zaujímavejšie a krajšie spomienky si odnášame so sebou," doplnil.

Najkurióznejšie zážitky

Keď sme sa ich opýtali, čo ich na ich cestách najviac prekvapilo, mali v rukáve hneď niekoľko kuriozít. "Hneď prvý týždeň v Bangkoku nás šokovala reakcia ľudí na vlakovej stanici. Keď započuli z reproduktorov hudbu, všetci sa zastavili a ostali stáť. Život na stanici doslova na chvíľu zamrzol. Pre istotu sme aj my zostali stáť na mieste a pozorovali sme, čo sa deje. Potom nám došlo, že z reproduktorov sa ozýva hymna. Keď hymna skončila, každý si šiel ďalej svojou cestou a behom sekundy bolo na vlakovej stanici zase rušno," opísali situáciu, ktorú si málokto vie predstaviť tu na Slovensku. Nezvyčajné bolo pre nich aj stretnutie s autobusárom v Sape, s ktorým sa snažili dorozumieť "rukami-nohami". Aké bolo ich prekvapenie, keď zistili, že hovorí plynule po česky. O ďalšie prekvapenia sa im postarali zvieratá, aké u nás bežne nestretnete. "V Bangkoku na chodníku sme stretli obrovského jaštera, ktorý pripomínal varana. Na pláži v Thajsku nám zase v sekunde opica vytrhla z ruky celý trs banánov aj s taškou," vykreslili svoje stretnutia so zvieratami.

V čom sú ľudia v tomto kúte Zeme najviac odlišní od nás Slovákov?

"Vo všeobecnosti je tu v ľuďoch hlboko zakorenená úcta k starším a špecificky k rodinným predkom. Napr. vo Vietname má každá domácnosť na najčestnejšom mieste v obydlí fotky starých rodičov a prarodičov. Ďalej sme si všimli, že tunajší ľudia sú akosi spontánne podnikavejší než našinci. Ľudia tu nemajú problém v jeden deň nakúpiť 4 sójové mlieka, 10 keksov, 3 fľaše benzínu a na druhý deň otvoriť obchod. Alebo zobrať 10 plastových mini-stoličiek, pojazdný sporák a začať variť pre okoloidúcich. Taktiež sa tu ľudia neboja otvoriť jazykové centrá, hoci angličtinu ovládajú len minimálne. Táto podnikavosť pramení aj z nevyhnutnosti postarať sa o seba a svoju rodinu. Tu sa ľudia nemôžu spoľahnúť na sociálny systém," opísali to, v čom vidia najväčšie rozdiely. V niečom však vidia aj veľké mínusy. Podľa nich miestni mimo veľkých miest nie sú zvyknutí organizovať veci, čo najlepšie vidno v doprave a manažmente ľudí. V tom sme podľa nich poriadne popredu.

Čo si najviac obľúbili?

"Najkrajšie spomienky máme práve na miesta, kde sme mali možnosť žiť aspoň mesiac a vytvoriť si k nim vzťah. Za tú dobu sme si našli svoju rutinu, obľúbené miesta v okolí a vďaka dobrovoľníctvu sme spoznali miestnu komunitu a zažili zaujímavé spoločné chvíle. A s tým prišiel aj pocit, že sa cítime ako doma. To je niečo, čo človek na dvojtýždňovej dovolenke nezažije," prezradili pre Dobré noviny. Okrem toho sa počas svojich ciest veľa naučili a v neposlednom rade posilnili aj svoje partnerské puto. Výhodu vidia v tom, že majú na seba viac času ako doma, aj to, že sa vzájomne podržali v mnohých úplne nových situáciách a posilnili vzájomnú dôveru. "Okrem toho sme sa rozhodne opäť utvrdili v tom, že svet nie je taký zlý, ako sa nás klasické médiá snažia presvedčiť. Spoznali sme veľa zaujímavých a dobrosrdečných ľudí. Človek k sebe akosi vždy pritiahne podobne ladených ľudí, nech je kdekoľvek na svete. Preto najviac záleží na tom, akým človekom sme my sami."

Snažia sa byť šťastní stále, nie len "cez víkendy"

Po pobyte v Laosu sa dvojica ešte chystá do Kambodže, kde by chcela navštíviť legendárny Angkor Wat, aj priľahlé ostrovy. Príroda ich oslovila viac ako mestá, preto sa snažia držať najmä v jej blízkosti v menších mestách či dedinách. Pravdepodobne posledné dobrovoľníctvo ich čaká koncom marca v Malajzii. Svoju 8-mesačnú cestu po juhovýchodnej Ázii by chceli zakončiť meditačným pobytom a potom sa presunú do Prahy, kde by chceli ďalej žiť.

Na svoju cestu sa vydali aj kvôli tomu, že sa sami zaujímajú o rozvoj vlastnej osobnosti, meditácie a jogu. Ešte pred odchodom do zahraničia spustili webovú stránku spiritualplanet.cz, a tak zbierajú inšpirácie, o ktoré sa potom delia s ostatnými. "Celkovo sa snažíme žiť tak, aby sme dokázali byť vedome šťastní každý deň, nie len cez víkend alebo raz v roku počas dvoch týždňov dovolenky. Dávame si zaujímavé ciele a stále hľadáme spôsoby ako byť užitočný pre svoje okolie. To nás nabíja pozitívnou energiou," dopovedali. Okrem toho sa snažia vnímať každý "obyčajný" deň neobyčajne, a to vidieť aj na ich prístupe k životu.