Preslávila ju Divočina, novinkou sú Krásne maličkosti

Tie schody sa stali mojím útočiskom a jediným miestom, kde na mňa nelúskali prstami a nepokrikovali Hej slečna, kde ste s tou kávou. Počas krátkych prestávok som zišla na prízemie, vyšla som pred firmu, ktorá neskôr skrachovala, a sadla som si na betónový obrubník. Ako som tam tak jedného dňa oddychovala, podišla ku mne drobná starenka a začala sa ma vypytovať, odkiaľ som. Tvrdila, že kedysi dávno navštívila v Amerike aj naše mesto a výborne sme si spolu pokecali. Odvtedy za mnou prichádzala každý deň a zhovárali sme sa. Nebola jediná, s kým som sa vtedy mohla pozhovárať. Bola som zaľúbená. Pravdupovediac, bola som za dotyčného vydatá. A dalo mi to sakramentsky zabrať. Každú noc po milovaní som ležala pri ňom a plakala, lebo mi bolo jasné, že ho ľúbim, ale zároveň som si uvedomovala, že s ním nemôžem zostať, lebo som ešte nebola pripravená venovať všetku lásku jedinému mužovi. Vedela som, že ak ho nechám, umriem na zlomené srdce, a keď mu zlomím srdce, aj jeho tým zabijem. Myslela som si, že po rozchode s ním skončím s láskou, lebo už nenájdem muža, ktorý ma bude tak veľmi ľúbiť a je taký zlatý, sexi a príťažlivý a ešte má aj srdce dobré ako kus chleba. A tak som s ním žila. Spolu sme prečesávali londýnske ulice a hľadali postrácané mince. Občas sa počas mojich pracovných prestávok za mnou zastavil v známej účtovníckej firme, ktorá neskôr skrachovala pre korupciu.

Raz za mnou prišiel a náhodou tam bola aj tá starenka. Dovtedy sa nepoznali, ale veľa som mu o nej rozprávala – do detailu som mu opisovala naše debaty – a jej som porozprávala o ňom. „Toto je tvoj manžel?“ zvýskla starká, len čo ho zbadala a srdečne mu potriasla rukou. Chvíľu si poklebetili a potom odišla. Muž, do ktorého som bola zamilovaná, hodnú chvíľu mlčal, kým sa starká dostatočne nevzdialila, a potom sa na mňa pozrel a prekvapene vyhlásil: „Veď tá nosí na hlave poriadny balík.“

„Nosí na hlave balík?“

„Nosí na hlave poriadny balík,“ zopakoval.

A potom sme sa smiali ako kone, tak som sa asi nesmiala nikdy predtým ani potom. Mal pravdu. Mal pravdu! Tá starká mala na hlave obrovitánsky balík. Inak vyzerala absolútne normálne, ale na hlave mala drdol obrovský ako včelín, z ktorého trčali staré handry, postrihané kúsky deky a uterákov, ktoré mala dômyselným systémom šnúrok priviazané pod bradou a vzadu to mala celé pripnuté na golieri pršiplášťa. Vyzerala dosť bizarne, ale práve to som pred manželom nikdy nespomenula.

„Nosí na hlave balík!“ jačali sme v ten deň a rehotali sa na betónovom múriku, ale čoskoro som sa prestala smiať. Rozplakala som sa. Revala som ako vodopád a záchvat plaču ma tak vyčerpal, že som sa nevrátila naspäť do práce. Presne v tej chvíli som zavesila na klinec džob roznášačky kávy.

„Prečo plačeš?“ spýtal sa ma manžel a objal ma.

„Lebo som hladná,“ odvetila som, ale v tej chvíli to nebola celkom pravda. Bývala som v tom období hladná, lebo niekedy sme nemali prachy ani na jedlo, ale teraz som neplakala preto. Plakala som, lebo tá starká nosila na hlave poriadny balík a ja som mu to nikdy nespomenula, lebo sa mi to nejako spájalo s tým, že som už nechcela zostať s mužom, ktorého som vtedy milovala, ale nebola som schopná uvedomiť si do očí bijúcu pravdu.

Milá Vystrašená & Zmätená, toto sa stalo naozaj dávno, ale keď som čítala tvoj list, vrátili sa mi spomienky. Myslím, že práve v tej chvíli som zažila to, čo chcem povedať aj tebe: miláčik, nosíš na hlave poriadny balík. A hoci ho momentálne nevnímaš, ja ti ho tam vidím. Nie si z toho zničená. Len máš strach. Už nechceš mať vzťah so svojím milovaným, aj keď je to úžasný chalan. Strach zo samoty nie je správny dôvod na udržiavanie vzťahu. Nebude ľahké opustiť muža, s ktorým si prežila šesť rokov, ale obaja sa z toho dostanete. Koniec vášho vzťahu bude v tvojom živote medzníkom a tam, kde sa niečo končí, sa niečo nové aj začína. Niečo strácame a iné nachádzame.

Dôveruj si. To je zlaté pravidlo Sugar. Dôvera vo vlastné schopnosti znamená, že začneš žiť svoj život v pravde, ktorú o sebe dávno vieš.

Tvoja Sugar