Slovák sa vydal na cestu okolo sveta na bicykli. Vrátil sa po 3,5 roku

Pre bežného človeka zvyčajne nie je problém spoznať rozdiel medzi turistom a cestovateľom. Tých prvých je veľa, tých druhých je niekoľko – teda tých skutočných. Jeden taký sa začiatkom septembra vrátil na rodnú hrudu. Odkiaľ? Skoro zovšadiaľ.

Prejsť bicyklom viac ako 61 krajín na všetkých kontinentoch (s malou výnimkou Antarktídy) vyžaduje okrem dobrej kondície aj odhodlanie a nehasnúcu motiváciu. Obzvlášť, ak ste na ceste 1337 dní a v nohách máte približne 70.000 kilometrov. Musíte sa prispôsobovať dennej dobe. Jeden príklad za všetky na rovníku sa dĺžka dňa celý rok nemení. Každodennosť, na ktorú sme mnohí tak zvyknutí, je takmer neznáma. Každý deň prináša nové zážitky, ale aj problémy a výzvy. „Neboli to prázdniny, skôr náučná cesta,“ povedal Karol Voltemár, 32-ročný cestovateľ z projektu worldbiketravel.sk, ktorý sa 14. septembra vrátil do Bratislavy.

Mimochodom, bicykel, na ktorom sa vrátil, nebol ten istý, na ktorom odchádzal. Na ceste zničil dva. Na všetkých dokopy vymenil 16 kolies. Reťazí ešte o jednu viac.

Voltemár začal svoje dobrodružstvo v Európe. Chcel si ešte oddýchnuť a na európske podnebie bol zvyknutý. Podarilo sa mu tiež vychytať nedostatky v batožine. Následne už jeho kolesá zatočili smerom k Blízkemu východu a ďalej do Ázie.

Jeho zážitky z ciest sa niekedy rozchádzajú s realitou turistických príručiek. Rodisko Budhu, nepálske mesto Lumbini bolo plné odpadkov. Šialená doprava v Singapure znamenala, že Karol vyrazil rovno z letiska von z mesta, aby sa vyhol špičke. Čínski policajti ho na niektorých miestach rovno otočili.

Na niektorých etapách sa ku Karolovi pridávala priateľka. Vystúpali napríklad do základného tábora pod himalájskym vrcholom Annapurna a navštívili svetoznámy chrámový komplex Angkor Wat. Spolu strávili aj Vianoce v Thajsku.

Vydať sa na takúto cestu znamená, že človek sa v istých obdobiach musí stať nomádom a tak trochu bezdomovcom. Všetko nevyhnutné sa muselo zmestiť do šiestich tašiek. Niektoré miesta našej planéty neposkytujú nielen moderný komfort, ale ani spoločnosť. Iné sú životunebezpečné. Karol by mohol rozprávať (a bude, dočítajte do konca) o stretnutiach s nebezpečnými hadmi, samote v austrálskej buši či stratených týždňoch vďaka horúčke dengue. Nocovanie v meste, kde vyjsť na ulicu po šiestej hodine večer je koledovanie si o malér (doživotný, čo v tej chvíli nemusí trvať dlho), už proti tomu ani neznie tak zle.

Vo Vietname Karol narazil na problém, ktorý by Európanovi navštevujúcemu iba turistické rezorty sotva napadol. Bol to nedostatok dostatočne výživného jedla. Prežil na polievkach a zelenine, na pečené potkany a rôzne hmyzie delikatesy si radšej nechal zájsť chuť.

Chcete skúsiť čosi podobné? Počítajte s poriadne dlhou prípravou. Karol sa chystal skoro štyri roky. Bicyklovanie, turistická príprava, zhromažďovanie úspor. No na všetko sa pripraviť nedalo. Voltemára prekvapovalo, ako málo užitočných cestovateľských informácií bolo na internete.

V krajinách, kde sloboda chýba, boli aj ľudia menej šťastní.

Svet sa mu teraz zdá menší. Možno najdôležitejším poznatkom, ktorý si priniesol, bola dôležitosť slobody. „V krajinách, kde sloboda chýba, boli aj ľudia menej šťastní, mnohé veci tam boli nefunkčné a aj miera kriminality bola vyššia. Najšťastnejší mi prišli ľudia, ktorí mali možnosť sa realizovať, mali pôdu pod nohami, živili sa tým, čo ich baví, žili v mieri a v kraji, kde sa nekradlo. Skutočne boli najlepší ľudia na vidieku, v horách alebo v prírode. Najsrdečnejší ľudia pre mňa boli v Austrálii, v Turecku, v Kanade, v Chile, v Maroku a na Novom Zélande.“

Ak sa chcete o Karolových dobrodružstvách dozvedieť viac, máte dve možnosti. Stihnúť jednu z jeho prednášok: Bratislava 15. 10. 2016, Praha 22. 10. 2016, Prešov 29. 10. 2016 a Košice 30. 10. 2016. Druhou možnosťou je počkať si na pripravovaný rozhovor pre Dobré noviny.