Vajanského realistické epické diela mali význam pre našu literatúru
Od roku 1884 sa Svetozár Hurban Vajanský stal vedúcou osobnosťou slovenskej literárnej kultúry i slovenského národného života vôbec.
Na snímke Svetozár Hurban Vajanský Foto: kramerius.nkp.cz
Bratislava 5. mája (TASR) - Roky 1884 a 1885 boli v živote Svetozára Hurbana Vajanského mimoriadne tvorivé a literárne i spoločensky veľmi úspešné. Už začiatkom roku 1884 vydal román Suchá ratolesť, v prvej polovici toho istého roku 2. zväzok súboru kratších próz Besedy a dumy i druhú básnickú zbierku Spod jarma (v dobovom pravopise Zpod jarma). Všetky tri diela sa stretli s veľkým literárno-kritickým i čitateľským ohlasom. V tomto období sa Svetozár Hurban Vajanský stáva vedúcou osobnosťou slovenskej literárnej kultúry i slovenského národného života vôbec. Odvtedy bol, napriek všetkým životným peripetiám v osobnom, spoločenskom i politickom živote i napriek rôznym výhradám mladších generácií voči jeho názorom, považovaný za prvého slovenského intelektuála.
„Suchá ratolesť je dnešné Slovensko v zrkadle umeleckej pravdy, obraz verný, ukazujúci všetky snaženia našej i cudzej spoločnosti, celú vnútornú i vonkajšiu bytosť národa, jasné svetlo i ostrý tieň. Zrkadlí sa tam ľudská i kultúrna postať slovenského človeka, pospolitej jeho vrstvy zdravé jadro, jeho vzdelanstva nadanie a ideálny vzlet,“ napísal o románe v Dejinách literatúry slovenskej (1889) mladý literárny historik a kritik Jaroslav Vlček. O trištvrte storočia neskôr renomovaný literárny historik Ivan Kusý to v akademických Dejinách slovenskej literatúry charakterizoval takto: „Základný problém diela: oživenie národného života, dovoľoval vniesť do románu aj všetky podstatné a pálčivé otázky doby i dňa. Autor nevynecháva ani jedinú príležitosť - aj za cenu digresií - aby sa ich dotkol či už v oblasti národnopolitickej, či vo sfére umeleckej. Spisovateľ sebavedomý zo svojich úspechov svoje subjektívne názory vidí ako životné zákonitosti. (...) V kompozícii Suchej ratolesti ide Vajanskému o to, aby na pozadí širokého spoločenského obrazu zachytil vývin hrdinov od pasivity k aktívnemu zasahovaniu do života.“
Román Suchá ratolesť v dobe jeho vzniku recenzovali v desiatich slovenských a českých časopisoch i v ruskom časopise Izvestija Slavianskogo Blagotvoriteľnogo Obščestva v Moskve.
Vajanského druhá básnická zbierka Spod jarma nevyšla na Slovensku, ale v Prahe. Vyšla ako 20. zväzok edície Poetické besedy, ktorú vydával významný český básnik Jan Neruda, Vajanského generačný druh a osobný priateľ. Podľa vtedajších zvyklostí a zákonitostí obchodu na jej titulnom liste bolo uvedené aj kníhkupectvo: „Dr. Ed. Grégr & Ed. Valečka. 1884.“ Je isté, že Vajanský a Neruda sa na projekte definitívne dohodli počas jeho návštevy Prahy v novembri 1883 pri príležitosti otvorenia Národného divadla.
Básnik Vajanský zbierku rozčlenil na dva kompozičné celky: Môj ľud a Moje túžby. V prvej časti, ktorá je epickejšia, akoby chcel lyrickým celkom doplniť svoje sociálne poviedky zo života slovenského ľudu, ktoré zhrnul do dvoch zväzkov Besied a dúm a ktoré predtým časopisecky publikoval v rámci cyklu Obrázky z ľudu. Druhý kompozičný celok zbierky je čisto lyrický. Sú v ňom aj výrazné tóny smútku. A to nielen nad predchádzajúcim nežičlivým osudom slovenského národa, ale aj nad jeho súčasnou zatrpknutosťou a neschopnosťou odhodlať sa k činu. Na druhej strane básnik cíti, že niečo sa predsa len musí stať. Pohyb v Európe, ktorý nabieha na prvú informačnú vlnu, všeličo naznačuje, predznamenáva zvrat. Ale kedy to bude, ako sa to stane a aké obete to bude stáť, to nemôže vytušiť ani intuícia geniálneho spisovateľa. Pri otázke - aké je miesto literárneho umenia v tomto procese - Vajanský prichádza k záveru, že buričské časy Janka Kráľa i jeho otca a ich druhov sú nenávratne preč, že národ už nechce lyriku, ale kratšie i širšie epické plátna. A pokiaľ možno - realistické. O sebe a o svojich. A bol tu aj moment vzdelanosti slovenského národa. Navzdory všetkému, od čias osvojenia si spisovnej slovenčiny ako prirodzeného prejavu všetkých vrstiev národa, vzdelanostný pokrok slovenského ľudu bol očividný. Pribudli viaceré generačné vrstvy ľudí vzdelaných a intelektuálne rozhľadených.
Na takúto úlohu sa podujal Svetozár Hurban Vajanský. Chcel dať slovenskému ľudu a národu široké epické plátna. No už nie romantické, ale realistické.
Táto jeho estetická koncepcia mala kľúčový význam pre ďalší vývin slovenskej literatúry a prózy zvlášť. A hoci pred našou literárnou históriou stojí ešte veľká úloha - zmazať ideologický nános z Vajanského osobnosti a jeho tvorby, treba povedať, že Ivan Kusý už v roku 1965 napísal: „Ale práve Vajanským sa začal osamostatňovať vývin reči slovenskej prózy a uvoľnila sa cesta pre výboje Kukučínove, Timravine i Tajovského. Zároveň Vajanský vytvoril istý typ epického rozprávania, ktorý pokračuje podrobovaný prirodzeným zmenám vkusu.“
