Dostojevskij bol tvorcom moderného psychologického románu
Jeho silné prozaické texty pretavené v drámu prenikli aj na dosky mnohých divadelných scén.
Fiodor Michajlovič Dostojevskij Foto: Reprodukcia TASR
Moskva/Bratislava 9. februára (TASR) - Ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij, spoluzakladateľ novodobej psychologickej prózy, jeden z najvýznamnejších ruských a svetových spisovateľov zomrel 9. februára 1881 v Petrohrade pred 135 rokmi.
Fiodor Michajlovič Dostojevskij sa narodil 11. novembra 1821 v Moskve v rodine lekára. V roku 1949 bol za účasť v proticárskom krúžku odsúdený na trest smrti, ktorý mu až na popravisku zmenili na vyhnanstvo. Ani po takmer desaťročnom pobyte na Sibíri, plného telesného a morálneho utrpenia, s podlomeným zdravím, nestratil Dostojevskij vieru v človeka. Stal sa vnímavým k ľudskému utrpeniu. Strata viery v možnosť sociálneho usporiadania spoločnosti sa premietla do jeho svetonázoru a do niektorých jeho diel.
Neskorší prvý pobyt v západnej Európe mu v 60. rokoch 19. storočia vnukol myšlienku, že buržoázny vývin je pre Rusko neprijateľný. V tom čase (1861-1865) spolu s bratom Michailom vydával časopisy Vremja a Epochu, v ktorých uverejňoval materiály, zamerané proti programu ruskej revolučnej demokracie.
Dostojevskij zaujal už svojimi prvými prácami, v ktorých zdôrazňoval prehĺbený psychologizmus, analýzu rozpoltenosti ľudského vedomia, či výnimočnosť charakterov a situácií. Spozorovať to možno v dielach Biedni ľudia (1845), Dvojník (1846), Biele noci (1848), Netočka Nezvanovova (1849).
Často cestoval po Európe, liečil si tam choré pľúca, unikal pred ruským prostredím a útechu hľadal v kasínach. Stal sa gamblerom – jeho hráčska závislosť spôsobila, že nikdy nemal dosť peňazí a ovplyvnila aj jeho písanie. Údajne priniesol do záložne svadobný prsteň svojej manželky, aby vyplatil svoje hráčske dlhy. Zo spomínaného obdobia rezonuje novela Hráč, napísaná za 26 dní.
V roku 1865 v cudzine začal písať román Zločin a trest (1866), svoje najvýznamnejšie dielo. Psychologicko-detektívny príbeh je fascinujúcou cestou do kriminálnej a mravne skazenej mysle, odhaľujúci dušu človeka, v ktorej zvádza svoj urputný boj samotná podstata zla a dobra. V zahraničí tvoril aj ďalšie významné romány Idiot (1868), Diablom posadnutí (1871-1872), novelu Večný manžel (1870). Najmä v týchto dielach Dostojevskij predbehol niektoré postupy modernej literatúry 20. storočia a jeho umelecká tvorba tak podstatne ovplyvnila vývoj svetovej prózy.
Výnimočné sú aj posledné Dostojevského romány Výrastok (1875) a Bratia Karamazovovci (1879-1880).
K obnoveniu popularity Dostojevskému pomohla aj jeho reč na pohrebe básnika Nikolaja Alexejeviča Nekrasova (1878), ako aj v júni 1880, krátko pred vlastnou smrťou, jeho slávny prejav o Puškinovi pri príležitosti odhalenia Puškinovho pamätníka v Moskve. Od tejto udalosti bol s nadšením prijatý a oslavovaný v celom Rusku ako jeden z najvýznamnejších spisovateľov.
Jeho silné prozaické texty pretavené v drámu prenikli aj na dosky mnohých divadelných scén. Premiéru inscenácie Idiot na motívy jeho rovnomenného románu pripravil pre slovenské publikum s činoherným súborom Divadla Alexandra Duchnoviča (DAD) v Prešove v roku 2005 aj hosťujúci režisér Jan-Willem van den Bosch z Holandska. Premiéru inscenácie Večný manžel uviedla bratislavská Malá scéna STU v roku 2013 v réžii Štefana Korenčiho, ktorý súčasne Dostojevského literárnu predlohu zdramatizoval a zrealizoval scénu i výber hudby.
