Schizofrénia je dar, tvrdí pacient s paranoidnou schizofréniou

Ilustračné foto: Pixabay

Martin (29 rokov) je usmievavý mladý muž. Schizofréniu mu diagnostikovali pred 10 rokmi, svoju chorobu si ale vôbec nepripúšťa. Uvedomuje si, že aj keď sa schizofrénia dá liečiť, úplne zdravý nebude nikdy. Rozhodne ju ale nepovažuje za hendikep a trochu nadnesene tvrdí, že je to dobrá skúsenosť. Schizofrénia je podľa neho v mnohých ohľadoch vraj darom, aj keď je to zvláštne prirovnanie. Martin totiž prijíma veci také, aké sú, a na všetkom sa snaží nájsť niečo pozitívne. V súčasnej dobe je už 6 rokov v remisii, oženil sa, našiel si prácu, a napriek tomu, že bude do konca života užívať lieky, robí si do budúcnosti veľké plány. Tu je jeho príbeh.

Vždy som bol taký vysmiaty chalan, neustále som mal blažený výraz na tvári, nič ma netrápilo. Všetko sa začalo až na strednej škole, mal som približne 18 rokov. Vždy som bol spirituálne naladený, duchovný človek. Dokázal som mať nadhľad a pozerať sa na veci z rôznych strán. Bol som kreatívny, mal som veľa plánov, veľmi ma bavilo tancovanie a môj diár bol vždy preplnený rôznymi aktivitami. Ale to už sa moja choroba nenápadne približovala, a to podlým spôsobom – všetko sa mi totiž zdalo pekné. Akoby som stúpal po schodoch stále vyššie a vyššie. Zaujímal som sa o astrálne cestovanie a lucídne snívanie – všetky tieto témy som doslova hltal. Čítal som tiež literatúru, na ktorú som v tej dobe nebol pripravený. Podlomilo mi to nohy a ja som dopadol na tvrdú zem.

Odrazu som mal pocit, že sa nespoznávam. V priebehu pol roka som sa strašne zmenil a úplne som prehodnotil svoje priority. Chodil som spať o hodinu skôr, ráno som skôr vstával a často som relaxoval. Sám seba som sa často pýtal, či som to vôbec ja. Naraz sa to definitívne zlomilo. Šiel som spať, ale nemohol som zaspať. Stále som o niečom premýšľal a nemohol som tie myšlienky zastaviť, preháňali sa mi v hlave a spájali sa do dlhých reťazcov. Nedalo mi to spať. Tento jav sa opakoval tri noci po sebe. Nespal som a skoro vôbec nejedol. K tomuto všetkému sa pridali halucinácie. Najprv som videl vedľa dverí stáť temnú postavu v kapucni ,a potom sa z ničoho nič objavila smrtka, ktorá kráčala oproti mne. Vydesilo ma to. Bol som v šoku. V tom momente som klesol skutočne na dno. Samozrejme, že som nemal ani poňatie, že tieto stavy môžu byť príznakom nejakej choroby. Myslel som si, že mám nadprirodzené schopnosti a že to bol mystický zážitok.

Na druhé ráno som mal veľmi nepríjemné pocity. Zdalo sa mi, že nemôžem dýchať, že mi nebije srdce. Vybehol som na ulicu a prosil som o pomoc okoloidúcich. Vtedy zasiahol môj otec bez toho, aby tušil, čo sa vlastne deje. Spočiatku si myslel, že som zdrogovaný, pretože som hovoril z cesty. Bolo mu ale jasné, že potrebujem odbornú pomoc. Zaviezol ma k doktorke, ktorá ma okamžite poslala na psychiatriu, kde mi povedali, že hospitalizácia je nevyhnutná. V nemocnici ale mali plno, takže som v tomto stave strávil ešte tri dni doma.

Keď ma konečne prijali, bol som úplne mimo. Pamätám si jedine to, že na mne leží osud celého sveta a ja ho musím zachrániť. V nemocnici mi hneď nasadili lieky, ale svoju diagnózu som sa dozvedel až o tri mesiace neskôr, kedy ma prepúšťali.

Po hospitalizácii som začal dochádzať do psychiatrickej ambulancie. Bral som tie isté tablety ako v nemocnici, a to aj napriek tomu, že ma utlmovali. Celkovo som bol úplne iný než predtým. Bol som tichý, robilo mi problém nadväzovať vťahy alebo sa pri rozhovore pozerať ľuďom do očí. Úplne som sa uzavrel do seba a  mal som navyše pocit, že mi to horšie myslí. Často som premýšľal či som bol taký istý aj predtým alebo nie. Aj keď som zvonku vyzeral úplne v poriadku, vnútri som nebol v pohode. Pripadal som si ako robot.

Lieky som ale bral pravidelne, pretože som videl ľudí, ktorí ich prestali užívať a ich stav sa rapídne zhoršil. Viem, že veľké množstvo pacientov prestane lieky brať, pretože priberajú na váhe alebo majú iné problémy. Ja som tiež veľa pribral, hlavne počas pobytu v nemocnici – až 10 kilogramov. V tej dobe som ale nemal tušenie, čo môžu byť nežiadúce účinky liekov a čo príznaky ochorenia, takže som ich užíval ďalej. A takto to bolo so mnou niekoľko rokov.

Potom som ale z ničoho nič začal mať také zvláštne živé sny, v ktorých sa mi niekto prihováral. Keď som to hovoril pani doktorke alebo niekomu inému, hlas sa vždy znovu objavil. Hovoril mi, že som to nemal nikomu hovoriť, a že to dopadne zle. Vydesilo ma to.

Pani doktorka mi preto zmenila medikáciu a za to som jej vskutku vďačný. Lieky, ktoré beriem teraz, mi umožnili znovu si robiť plány. Sú to lieky druhej generácie a tá zmena je neuveriteľná. Zrazu sa všetko otočilo, začal som si znovu veriť a ani zoznamovanie s ľuďmi pre mňa už nie je problém. Chorobu už vôbec neriešim, beriem to tak, ako to je. Skrátka žijem, pracujem, a keď toho mám príliš veľa, uberiem. Svoj život si riadim sám a hlavne už mám opäť chuť plánovať a rozvíjať sa vo svojom obore.

Keď sa nad tým zamyslím, veľmi mi pomohla rodina, doktori a vlastne všetci, s ktorými som sa vídal. Neodsudzovali ma, aj keď som mal zlé stavy. Ba práve dávali na mňa o to väčší pozor, pretože vedeli, že nie som zlý človek. Všetci ma podporovali, hovorili, nech tomu dám čas, že sa to zlepší. Aj keď sa tomu zo začiatku nechcelo veriť, skutočne to tak bolo. Liečba je skutočne to najdôležitejšie. Všetkým by som poradil lieky poctivo brať a nevzdávať to s nimi. Ak nechcú brať tabletky, nech si dajú predpísať injekcie. Osobnú skúsenosť síce s nimi nemám, ale poznám ľudí, ktorí ju majú. A ešte jedna rada: keď sa ocitnete v nemocnici a niekto vám bude nosiť sladkosti, tak ich rozdávajte všetkým okolo seba, urobíte im radosť a sami sebe tým urobíte dobre.