Hracie automaty mu zničili život, dnes úspešne podniká

Pred necelým mesiacom nám prišiel do redakcie e-mail od nášho čitateľa. Nazvime ho Peter. Stálo v ňom: „Dobrý deň, redakcia Dobrých novín. Som vaším pravidelným čitateľom od kedy ste vznikli. Keďže jedno z hlavných posolstiev vášho portálu je písať o ľuďoch, ktorým sa niečo v živote podarilo a môžu inšpirovať iných, rozhodol som sa, že sa podelím so svojim vlastným príbehom.“

Keď som otvárala tento e-mail, predpokladala som, že Peter bude ako mnohí iní prispievatelia písať o prvenstve v medzinárodnej súťaži, inovatívnom vynáleze či úspešnom projekte. Aj preto ma ďalšie jeho riadky prekvapili.

„Za môj najväčší životný úspech považujem to, že sa mi podarilo poraziť závislosť, ktorá premenila predtým pokojný život na hromadu trosiek. Trvalo viac ako päť rokov, kým sa mi podarilo poskladať všetky kúsky svojho života dokopy. A hoci nikto, kto niekedy trpel závislosťou, nemôže s istotou povedať, že je na 100% vyliečený a už sa mu to nemôže nikdy stať, ja považujem svoju cestu k znovunadobudnutiu duševnej slobody za úspešnú. Aj preto chcem povedať všetkým, ktorí niekedy spadli do tejto priepasti, že cesta nahor existuje. Možno niekoľkokrát spadnete a budete váhať, či to má vôbec význam, ale nikdy sa nesmiete vzdať. Ak sa vám podarí vyviaznuť, hoci aj so škrabancami a jazvami, budete silnejší ako kedykoľvek predtým.“

Petrov príbeh nás zaujal natoľko, že sme sa rozhodli požiadať ho o osobné stretnutie. Peter bez váhania súhlasil a dohodli sme si stretnutie v jeho rodných Piešťanoch.

Keďže som prišla o niečo skôr, tak ako to novinárska etika hovorí, s napätím som čakala, kto si prisadne k môjmu stolu. Spomenula som si na osudy bývalých narkomanov či abstinujúcich alkoholikov, ktorým sa závislosť dramaticky vpísala do tváre. Aj preto ma veľmi prekvapilo, keď sa pri mojom stole zjavil sympatický pán v stredných rokoch s dobráckym úsmevom na tvári a šibalskými hnedými očami.

Náš rozhovor začal veľmi prirodzene, ako keď sa stretnú dávni kamaráti a postupne prechádzajú z neformálnej uvoľnenej debaty k hlbším témam a postupne odkrývajú bolestné zákutia svojich životov.

„Moja závislosť začala pred takmer ôsmymi rokmi. Mal som dobrú prácu a s mojimi klientmi sme často chodili do luxusných podnikov, v ktorých sa zmluvy uzatvárali pri fľaši drahého šampanského. Asi vám napadne, že som bol závislý od alkoholu, ale nie je to tak. Vlastne, ak sa neurazíte rád by som si objednal pivo, pri ňom sa predsa len akosi lepšie rozpráva. Dáte si so mnou?“ vtipkoval Peter, akoby sme sa ani nemali zhovárať o jeho ťažkom životnom trápení.

Usmiata čašníčka priniesla na stôl dva orosené džbániky a ako plynul čas, všimla som si, že sa Petrovi z očí vytráca veselý výraz a objavila sa vráska v obočí, ktorú vídame vždy, keď človek myslí na niečo veľmi bolestné, na čo nikdy nezabudne.

„V práci sa mi darilo dobre. Nosil som domov ťažké prachy a žena nemusela pracovať. Syn práve začal chodiť do škôlky a poviem vám, mohli sme si dovoliť tú najlepšiu v meste. Tú kde sa deti učia cudzí jazyk. Veď čo by som pre svoje decko neurobil. Mali sme vtedy nového klienta, rád chodil do kasína u nás v meste a poviem vám, nikdy som nepovedal nie, keď sa roztočila ruleta a ja som s napätím čakal, či sa to tentokrát podarí. Žiadne trápne internetové hry, ale pravá live ruleta. Potom som začal chodiť do kasína stále častejšie, najskôr s klientmi, potom s kamarátmi a neskôr aj sám. Nevedel som sa dočkať, kedy skončím v práci a budem si môcť ísť zahrať. V tých sekundách, keď som čakal, či vyhrám, som bol ako v tranze. Pálili ma oči a srdce búšilo ako divé. Stále som veril, že tentokrát už určite vyhrám. A poviem vám, aj som vyhral. Zopár krát sa mi podarilo celkom slušne zarobiť, ale čo z toho, keď som vždy prehral dva-trikrát viac? Manželka si najskôr myslela, že mám veľa práce a preto sa nevenujem rodine a som do noci preč. Keď sa však začali míňať naše úspory a prestal som domov nosiť peniaze, začala niečo tušiť.“

Peter si odpil z piva a zodvihol pohár smerom k inému stolu, pri ktorom zbadal svojich známych. „Nech vám slúži!“ zvolal na pozdrav a pokračoval vo svojom príbehu.

„Keďže som mal stále menej peňazí postupne som vymenil drahé kasíno za hracie automaty v staničnej krčme. Bolo mi to jedno, hlavne nech znova cítim ten pocit. V práci som si to v tom čase dosť 'pokašľal'. Nestíhal som stretnutia, zanedbával som klientov a bol som na koberčeku u riaditeľa toľkokrát, že to ani neviem spočítať. Chcel som to hrať na problémy v rodine, no kolegovia sa poznali s mojou ženou a moja závislosť na hracích automatoch čoskoro vyplávala na povrch. Vždy to tak skončí...“

Nasledoval rýchly pád a séria klamstiev, do ktorých sa Peter zamotával čoraz viac. „Klamal som žene aj v práci, že sa pôjdem liečiť, napožičiaval som si peniaze a zadĺžil rodinu. Žena odo mňa odišla, z práce ma prepustili, ale ja som hral ďalej. Vždy som si vedel zohnať peniaze, či už od známych, bývalých spolužiakov alebo od vzdialenej rodiny. Narozprával som im vždy pekné rozprávky. Neviem koľko by to bolo trvalo, keby sa odrazu nestalo niečo zlomové,“ spomína Peter na deň, ktorý mu pomohol vyhrabať sa z bahna, v ktorom sa ocitol.

„Vyliečil“ ho syn

Dostať sa zo špirály závislosti Petrovi paradoxne pomohol syn, ktorý sa od neho dištancoval. „V jeden deň som opäť pochodoval svojou známou trasou z bytu do blízkej krčmy. Po ceste som stretol môjho syna. Zbadal ma a prešiel na opačnú stranu cesty. Kričal som naňho, či ma nevidí a nech počká. Bežal som za ním, no on s plačom ušiel, lebo sa ma bál. Oblial ma studený pot a celkom som stŕpol.“ Uvedomenie prišlo rýchlo, Peter po tomto zážitku zodvihol telefón a zavolal bratovi, aby ho odviezol do nemocnice. Tam natrafil na skvelého psychiatra, ktorý mu venoval dostatok času a pomohol mu začať normálny život.

„Veľa sme sa rozprávali o mojej situácii o tom čo bolo a čo chcem aby bolo. Na začiatku som nemohol spávať, dávali mi nejaké lieky, po ktorých som si mohol trochu zdriemnuť, ale za veľa to nestálo. Neskôr som začal chodiť na skupinové sedenia, spoznal som iných ľudí s podobnými problémami. S niektorými som dodnes v kontakte, navzájom sme si veľmi pomohli. Povedali by ste si, že v liečebni stretnete len samé trosky, ale boli tam fakt super ľudia.“

Pri spomienkach na liečenie bolo na Petrovej tvári opäť badať úsmev. Peter sa počas liečenia obával sveta, ktorý ho čaká vonku. Rodina a kamaráti však našťastie stáli pri ňom. Aj s manželkou si najskôr k sebe hľadali cestu dlho a trvalo takmer rok, kým začali opäť bývať spolu. Ako však tvrdí, „bolo to fajn obdobie, znovu sme randili ako pubertiaci.“

Horšie to bolo so synom, ktorý s Petrom najskôr nechcel tráviť čas. „Tam to išlo naozaj po malých krôčikoch. Asi mu budem až do konca života vynahrádzať to hrozné obdobie. Ale teraz je to fajn, aj futbal chodíme spolu hrávať a trávime spolu veľa času.“

Peter si postupne našiel aj prácu, hoci nie tak dobre platenú. To mu pomohlo postupne splatiť dlhy a postaviť sa opäť na vlastné nohy. Minulý rok dokonca rodina po rokoch vycestovala na dovolenku k moru.

Od závislosti k podnikaniu

Peter už viac ako rok úspešne prevádzkuje reštauráciu v centre Piešťan, ktorú obľubujú najmä kúpeľní hostia. Do budúcnosti je pre neho veľkou výzvou otvoriť aj exkluzívny podnik, v ktorom by hosťom ponúkal špeciality talianskej kuchyne.

„Najdôležitejšie je mať niečo, pre čo sa oplatí zmeniť. A určite má také niečo každý, aj keď to možno nevidí. Ja som mal rodinu a najmä túžbu byť opäť dobrým otcom. Chcem povedať každému, kto má podobný problém, že sa z toho naozaj dá vyhrabať a žiť normálne. Áno, je to ťažké, ale stojí to za to. A ten pocit víťazstva nad sebou samým vám nedá žiadna hazardná hra,“ ukončil rozhovor Peter, ktorého šťastný výraz v tvári je nezabudnuteľný.

Po rozlúčke s Petrom, s ktorým som strávila niekoľko hodín, som nastúpila na vlak do Bratislavy. Mala som asi hodinu času na to, aby som si utriedila množstvá myšlienok a pocitov, ktoré vo mne tento muž zanechal. Som vďačná, že som mohla stretnúť tohto človeka a povedať iným jeho príbeh. Verím, že jeho skutočné životné víťazstvo bude inšpiráciou pre tých, ktorí prechádzajú peklom závislosti. Vnútorná sila a odhodlanie týchto ľudí by však mali byť príkladom pre nás všetkých.