Študentov nútili sedieť v mokrých ponožkách a stáť v prievane. Vedci skúmali nádchu, liek hľadali 43 rokov

Nemocnica, ktorá mala slúžiť v dobách náročných epidémii, sa na dlhé roky stala vyhľadávaným cieľom a priam až turistickou destináciou tisícov ľudí, predovšetkým študentov. Tí sa na náklady britskej vlády pokúsili nakaziť nádchou a vlastným nosom tak prispieť k získaniu kontroly nad najbanálnejším ochorením všetkých dôb.

Prázdninový tábor a laboratórium

Štyridsaťtri rokov trval výskum v bývalej vojenskej nemocnici neďaleko britského mesta Salisbury. Zatiaľ čo sa v celom šírom okolí ľudia chránili pred silným vetrom a chladným počasím teplejším oblečením a hrubými šálmi, obyvatelia tohto zariadenia na to šli presne naopak – robili všetko pre to, aby ochoreli a to pod dohľadom odborníkov. Od roku 1946 do 1989 ubytovala Harvardská nemocnica viac ako 18-tisíc ľudí, ktorí za svoj pobyt nezaplatili ani cent. Harvardská nemocnica bola celé desaťročia centrom výskumu prechladnutia a za tie roky sa z nej vytvoril zvláštny hybrid virologického laboratória a prázdninového tábora. Študenti si na jednej strane užívali chvíle s rovesníkmi, mimo drobnohľadu rodičov a výskumníci sa ich v tej istej chvíli snažili po kúskoch, rôznymi spôsobmi infikovať. Nemocnica sa jedinečnou koncentráciou odborníkov a výskumov na prechladnutie v kombinácii s veľkým počtom testovaných osôb stala známou na celom svete.

Čakali na epidémiu, žiadna neprišla

Krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa anglickí odborníci na verejné zdravie domnievali, že rozsiahle bombardovanie spôsobí aj vznik epidémií cholery a týfusu. Keď sa Británia dostala do konfliktu s Nemeckom, Harvardská univerzita chcela Britom pomôcť práve v boji proti očakávanej epidémii. Financovala výstavbu špeciálne navrhnutej nemocnice, ktorá mala byť pripravená na blížiacu sa epidémiu. Vznikla na kopcoch mimo mesta, no márne čakala na vypuknutie nákazy – žiadna neprichádzala. Američania po konci vojny odišli a ostala po nich len plne vybudovaná nemocnica, ktorá prilákala anglického virológa Christophera Andrewesa. Ten presvedčil miestny výskumný medicínsky úrad, aby zafinancoval jeho dlhodobú štúdiu o chlade a respiračných ochoreniach. V roku 1946 sa stal jej riaditeľom a z vďaky pred jej staviteľmi ju pomenoval Harvardskou nemocnicu.  

Núdza o dobrovoľníkov nebola    

Základným pravidlom v „tábore“ bolo udržiavať kontakt iba s členmi svojej skupinky. Ak by sa ktokoľvek dostal do blízkosti cudzieho človeka, musel si držať rozostup aspoň deväť metrov, v krajnom prípade si zakryť nos vreckovkou. Doktor Andrewes sa dostával na titulné stránky novín po celej krajine vždy, keď to potreboval. Keď v nemocnici ubudol počet dobrovoľníkov, pozval novinárov na tlačovú konferenciu, v ktorej napríklad navrhol mladomanželom, aby svoje medové týždne strávili vo výskumnom sanatóriu a onedlho mal opäť plné kapacity dobrovoľníkov.

Kedykoľvek počet žiadateľov poklesol, požiadal médiá o správu. Mladí prichádzali na desaťdňový pobyt v skupinkách po tridsiatich, pričom zloženie záujemcov postupne zasahovalo mnohé skupiny obyvateľstva. Hlásili sa nezamestnaní, študenti, ktorí tam písali svoje diplomové práce, štátni úradníci aj ženy v domácnosti, ktoré hľadali spestrenie v živote. Za pobyt nezaplatili vôbec nič. Harvardská nemocnica im preplácala aj cestované náklady a dokonca im dala aj vreckové vo výške takmer troch dolárov na deň.

Hrdosť na svoje romániky

Článok pokračuje na ďalšej strane: