Dobré noviny
Odmietam „istoty“ predsedu vlády
Vladimír Šotter
Vladimír Šotter

Odmietam „istoty“ predsedu vlády

Každá vláda musí vytvárať podmienky na rozvoj všetkých sociálnych vrstiev, mladých aj starších, nedopustiť rozširovanie chudoby, umožniť rozvoj individuálnych schopností každého jednotlivca. V nie jednom medzinárodnom prieskume však Slovákov na popredných miestach rebríčka nenájdete - sme pesimistickí, chorí, s nízkymi platmi a vysokými daňami, kde mladí vo veľkom opúšťajú svoju vlasť.

Či chceme, alebo nie parlament a vláda ovplyvňujú náš život súkromný i spoločenský, pracovný i ten mimopracovný čas - aj keby sme sa ako tomu bránili.

Nie je to len otázkou miery akú si pripúšťame. Zákony, vyhlášky, nariadenia, predpisy to sú regule, ktoré nám často znepríjemňujú život. Vstupom do EU sme dobrovoľne prijali akceptovať odporúčania, ale aj direktíva tohto spolku, do ktorého keď sme vkročili hovorilo sa mu elitný klub. Dnes už sa mu tak nehovorí, pretože aj ten najväčší eurohujer pochopil, nenáležitosť tohto prívlastku.

Rozpadávajúca sa eurozóna, ekonomika krivkajúca za Čínou, Indiou, Ruskom, Brazíliou, najmä však nezmyselná a neprehliadnuteľná ideologizácia verejného života, ktorá sa v súčasnosti postupne šíri na pôde orgánov Európskej únie a ktorá má byť v súvislosti s „antidiskriminačnou" agendou vnesená aj do slovenského právneho poriadku. Pôvodná a v celku dobrá myšlienka Zmluvy o Európskej únii, podpísaná v Maastrichte vo februári 1992, v rámci ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu." (Zmluva o Európskej únii, článok 7). Lenže EU sa postupom času rozrástla na prebujnelý administratívny nadštandardne dobre platený aparát, ktorého nevolené orgány nám začínajú otravovať život, počnúc od pôvodne zakázaných zakrivených uhoriek, cez zákaz 100 wattových žiaroviek, čochvíľa rodičov nebudeme oslovovať mama a otec. A to nie je všetko.

Naše slovenské doterajšie parlamenty a vlády svojim ohýbaním beztak krivého chrbta až ústretovo letiac do náručia európskeho molocha začínajú spochybňovať rodinu, založenú na manželskom zväzku muža a ženy, ako základný výraz ľudskej spolupatričnosti, čo sa prejavuje propagáciou homosexuálnych zväzkov. Tým nechcem nikomu uberať na práve spolužitia ľudí s rovnakým pohlavím, prekáža mi tá nadpráca a propagácia, ktorá na viac požaduje adopciu detí. Tak toto vážení NIE. Uznávam nerovnakosť a komplementaritu ženy a muža, preto snahy o demontáž toho odmietam. V súlade s týmto postojom považujem za výsostné právo muža a ženy ako rodičov na výchovu svojich potomkov, samozrejme povýšenú na povinnosť a zodpovednosť. Považujem v rámci humanistických noriem za neprípustné odviazanosť od spoločenských noriem a európskymi regulami navigovaný program bezpohlavnej spoločnosti.

Osvietenstvo započaté koncom sedemnásteho a začiatkom osemnásteho storočia nám vytvorilo podmienky pre vznik národných štátov. My Slováci sme zaostávali v národnom boji za slovenskú identitu a vlastný štát, ale nezahynuli sme. Naši predkovia však doslova viackrát o päť minút dvanásť našli v sebe dosť síl i odvahy, aby sa postavili na vlastné nohy medzi európske národy. Podľa niektorých sme mali zostať národom bez dejín, bez zásluh o európsku kultúru. Žiaľ i dnes sa nájdu medzi Slovákmi takí, ktorým výraz slovenský spôsobuje bolesť ako rybacia kosť v hrdle. Výraz Slovensko nahradili čudným dvojslovným spojením „táto krajina". Pritom by sme mohli využiť viacero možnosti náhrad za uvedený nezmysel: naša vlasť, náš štát, naša republika a vari najkrajšie by bolo hovoriť, naše Slovensko.

Uznávam hodnotu národa a vlasti ako konštitutívny prvok formovania ľudskej osobnosti a odmietam sa rozplynúť v taviacim kotlíku europanizmu, či bezduchého kozmopolitizmu.

Posledné roky nám prinášajú, či chceme alebo nie, pochybnosti o právnom štáte a nahlodávanie princípu prezumpcie neviny. Dnes obvinený musí dokazovať svoju nevinu.

Odmietam akékoľvek pokusy o porušenie princípu prezumpcie neviny aj úsilie vniesť do slovenskej legislatívy vágny, právne irelevantný termín „extrémizmus". Týmto zaklínacím slovíčkom najviac šermujú práve tí, na ktorých je ako ušitý. A o „rasizme" ani nehovoriac, tu platí absolútna jednosmerka.

Čo to je, keď dôchodca je „vinný", že naletel na prezentácií výrobkov ku kúpe tovaru, nie špekulanti, ktorí sa drzo smejú z poctivých a dôverčivých seniorov? Kompetentní (výborne platení z našich peňazí) v tejto veci nič nerobia, veď prečo? Ich sa to netýka. Takto funguje vyspelá spoločnosť? Takto funguje štát v elitnom klube Európskej únie?

Som ruka v ruke humanista a Slovák, preto považujem za jeden z cieľov, ktorý by mal byť na prvom mieste každého programového vyhlásenia vlády, aby sa Slovensko a Slováci prezentovali ako zvrchovaný národ vo svojom zvrchovanom štáte, ako politický celok. Slobodný celok. Nie je to len hľadanie slobody, ale hľadanie pravdy. To nie je samoúčelný cieľ, ale následok poznania a dosiahnutia tejto pravdy. Neprešľapujme na mieste zbytočnými hádkami, často úmyselne vyvolanými, pretože svet, a dnes už nie len západný, napreduje čoraz rýchlejším tempom. A tento svet dnes len zriedka rozdáva dary. Nemožno pochybovať o tom, že Slovensko z darov nevybudujeme, že si ho musíme zveľadiť sami. Dnes sa nemusíme uchádzať o svoj podiel v EU ako nesmelí prosebníci, ktorí poškuľujú po niečom cudzom a neznámom. Sme jej súčasťou - prispievateľom a tvorcom.

Každá slovenská vláda musí vytvárať podmienky na rozvoj a život všetkých sociálnych vrstiev, mladých aj starších, nedopustiť rozširovanie chudoby, umožniť rozvoj individuálnych schopností každého jednotlivca. Každá vláda si musí stanoviť za cieľ dosiahnuť hospodársku aj kultúrnu prosperitu Slovenska, postupne sa vyrovnať ostatným vyspelým národom.

V nie jednom medzinárodnom prieskume však Slovensko a Slovákov na popredných miestach rebríčka nenájdete - sme pesimistickí, chorí, s nízkymi platmi a vysokými daňami, kde mladí Slováci vo veľkom opustili a opúšťajú svoju vlasť.

Vyššie spomenuté podmienky nemôžeme dosiahnuť nejednotní a ekonomicky a politicky závislí na iných. Na ich dosiahnutie potrebujeme využiť schopnosti a sily každého Slováka, ako aj národnostných menšín na našom území. Naše šance sú v obrodení národa, v tom, že si uvedomíme zodpovednosť za svoj vlastný osud, za vlastnú budúcnosť.

Ja môžem mať výhrady voči koňovi na ktorom sedí Svätopluk, že má kopytá také, či onaké, zadok taký, či onaký, ale horlivci za odstránenie sochy mali výhrady voči slovenskosti a toto už nie je o umení, to je o otvorenom protislovenskom postoji, o protištátnom postoji tých istých, ktorí slovenský štát nechceli a nechcú. Čuduj sa svete, sú medzi nimi aj pred rokom končiaci vládni činitelia - dokonca predsedníčka vlády, ktorá svojim podpisom pred dvadsiatimi rokmi odmietla vznik slovenského štátu, ako suverénnej republiky, no funkciu ministerskej predsedníčky v nechcenom štáte prijala s úsmevom, v tandeme s mužom - milencom i vládnym poradcom v jednej osobe. Tadiaľ cesta k úspechu našej vlasti nevedie.

Po roku zmien vo vládnej a parlamentnej moci si dovolím dva citáty:

Prvý, podľa jeho autora mal byť optimistickým výkrikom do slovenskej tmy pre občana - voliča.

Druhý, od sociológa a psychológa - mal by otvoriť oči tomu prvému.

Robert Fico, predseda vlády SR: „Ľudia potrebujú istoty".

Erich Fromm, nemecko-americký, židovský, humanistický sociológ a psychológ: „Smrť je jediná istota".

Napísal Dr. Vladimír Šotter, Národný Inštitút Francois Marie Voltaire

Už ste čítali?