Do tvárí umierajúcich sa pozerá vyše 30 rokov: Ľudia tesne pred smrťou neprosia o život, jednu vec si želajú omnoho viac
Mária Dobrodenková
Mária Dobrodenková

Do tvárí umierajúcich sa pozerá vyše 30 rokov: Ľudia tesne pred smrťou neprosia o život, jednu vec si želajú omnoho viac

Možno sa po týchto slovách budete na najťažšie momenty života - smrť a umieranie - pozerať celkom inak.

— Foto: imgur

Celé roky pracovala ako sestrička v ružomberskej a neskôr aj v martinskej nemocnici, pracovala najmä na oddeleniach, kde smrť kosila najčastejšie. Na dôchodok sa vrátila do svojho rodného Poľska a hoci už pracovať nemusí, denne dochádza do doliečovacieho ústavu neďaleko Krakowa, aby odprevadila ľudí, ktorým medicína už nedokáže pomôcť. Pre Dobré noviny poskytla hlboký rozhovor, ktorý sa dostane pod kožu asi každému. A možno sa po týchto slovách budete na najťažšie momenty života - smrť a umieranie - pozerať celkom inak.

Margitka, ako ste sa vôbec dostali k tejto práci? Mnohí mladí snívajú o vznešených profesiách. Ako to bolo s vami, chceli ste byť zdravotnou sestrou odjakživa?

Vôbec nie, vyrastala som v Poľsku na vidieku, obklopená prírodou a zvieratkami. Chcela som byť najskôr veterinárkou, neskôr lekárkou a v puberte som riešila klasickú dilemu, že neviem, čo vlastne chcem, dokonca jednu dobu prichádzala do úvahy aj kaderníčka. K tejto práci ma priviedla moja známa, vedela, že som pomáhala s opaterou o chorého dedka a opýtala sa ma, či by som nechcela byť zdravotnou sestrou. Išla som do toho, prišlo mi to ako logické rozhodnutie a dodnes ho neľutujem.

Hovoríte, že ste vyrastali medzi zvieratkami a neskôr ste opatrovali chorého dedka, predpokladám, že so smrťou ste sa prvýkrát stretli práve v domácom prostredí.

Je to tak, keď som bola veľmi malá, pamätám si, ako som videla zomierať sliepku, niečo asi zjedla, sadla si na priedomie a ja som akosi intuitívne vycítila, že tam prišla zomrieť. Plakala som, snažila som sa ju hladkať a prosila som pána Ježiška, aby ju zachránil, že keď to urobí, budem chodiť každý deň do kostola. Opýtala som sa mamy, čo bude teraz s kuriatkami, keď nebudú mať maminku. Odpovedala mi, že neostanú samé, lebo majú nás, my sa o ne postaráme a sliepočka tak môže pokojne odísť, pretože vie, že o jej ratolesti bude postarané. To bol môj prvý, detský kontakt so smrťou. Musela som prijať, že ani moja mamina nedokáže zvrátiť tento stav, je konečný.

Myslíte si, že je pre deti dobré, keď vidia smrť v takejto podobe?

Myslím, že deti dokážu smrť a umieranie takto pochopiť omnoho lepšie. Starostlivosť o zvieratá vás naučí citlivosti a zodpovednosti za život. Zoznamujete sa so zrýchleným kolobehom bytia vo zvieracej ríši a začnete vnímať, že to, čo vzniklo, musí raz zaniknúť. Podľa mňa dnešní rodičia robia chybu v tom, že svoje deti chcú umelo ochrániť od vnímania smrti, akoby to bol bubák, ktorého treba dobre zamknúť a nepustiť. Lenže smrť aj tak vidia všade naokolo, v televízii, filmoch, počujú o nej v bežnej komunikácií, ale vnímajú ju ako niečo odtrhnuté od nich, niečo čo sa stane niekomu inému, ale mne nie. Je smutné, že keď sa tento fakt neskôr priamo dotkne ich životov, nevedia ho spracovať.

Foto: imgur

Vy ste svoje deti nechceli uchrániť pred smrťou?

Samozrejme, ako každý rodič, chcela som svoje deti ochraňovať pred zlými vecami, ale po rokoch mojej práce smrť nevnímam ako niečo zlé. Je to prirodzenosť, holá skutočnosť, bytie a naša podstata. Samozrejme, deti do určitého času vôbec nedokážu pochopiť konečnosť a smrť, ale keď sa začnú pýtať, treba im odpovedať - citlivo a jednoducho, tak, aby to pochopili.

Moje deti mali 6 a 8 rokov, keď im zomrela babička - mužova mama. Chodili sme za ňou a robili jej spoločnosť do poslednej chvíle. Veľa som sa s deťmi vtedy rozprávala a snažila som sa ich pripraviť na stratu milovanej osoby. Dojalo ma, keď sa ma syn opýtal, čo môže urobiť pre babičku, aby neumierala smutná. Vymysleli sme, že nakreslíme spolu knihu o babičke, o našich spoločných chvíľach, prázdninách a všetkom peknom, čo sme spolu prežívali. Nie je to nič morbídne, deti jednoducho potrebujú svoj smútok konkretizovať, dať mu reálnu podobu - napríklad v podobe kresieb alebo denníkov. Keď sme knihu babke ukázali, veľmi sa potešila a pri mnohých kapitolách sme sa aj poriadne nasmiali. Bol to dôležitý moment, ktorý podľa mňa pre detskú myseľ veľa znamenal. Smrť prestala byť strašiakom, ale prirodzenou súčasťou života, do ktorej však my živí môžeme vstúpiť a urobiť odchádzanie o niečo menej bolestným.

A čo váš dedko? Spomenuli ste, že ste sa oňho starali. Ako ste vnímali prvý kontakt so smrťou blízkeho človeka?

Vtedy ma mama poprosila, či by som jej s dedkom pomohla, keďže bol už veľmi chorý a mama musela chodiť do práce. Bola som pri dedkovi non-stop, keď som nebola v škole. Robila som si pri ňom aj úlohy, podopierala ho, keď opatrne kráčal do kúpeľne. Pamätám sa na dotyk jeho ruky, pokožka bola ako papier, krehká a pokrčená. Tešilo ma, keď sa vďaka mne cítil lepšie a keď som videla, že sa zasmial alebo zabudol na bolesť, bola som šťastná. Keď sa jedného dňa neprebudil, vedela som, že určite nezomrel nešťastný a opustený. Pocit, že som pri ňom bola a venovala mu svoj čas, mi bol najväčšou útechou. Samozrejme, trúchlila som tak, ako ostatní, ale na duši som necítila ťažobu a beznádej. Počas rokov služby som si každý deň toto poznanie overovala v praxi. Pozostalí nariekajú, že toto a tamto nestihli, že smrť je taká nespravodlivá, zlá a podobné povzdychy. Mnohí z nich si však jednoducho nenašli čas, keď ešte mohli. S tým vedomím sa ťažko žije a hlavne sa ťažko pripúšťa.

So smrťou sa vyjednávať nedá

Myslíte si, že odmietavý vzťah ku smrti je odrazom dnešnej doby, alebo je dôvod niekde celkom inde?

Podľa mňa chceme dnes rýchle riešenie na všetko. Nechce sa nám chodiť peši a preto si kúpime auto, bolí nás hlava a preto si dáme ružovú tabletku, chceme sladkosti, kúpime si ich v obchode - sme zvyknutí na instantné riešenia, rýchle a zaručene účinné. Keď však lekár povie, že vám ostáva mesiac života, čo urobíte, keď riešenie neexistuje? Musíte prijať holú skutočnosť a to je to najťažšie, nikto a nič vám už nedokáže zachrániť život. Nedokáže to moderná doba a ani Boh. Rovnako ťažké je pochopiť, že ani vy nemôžete kúpiť život človeku, ktorého milujete, nemôžete sa zaňho ani obetovať, vyjednávať so smrťou sa nedá. To, čo však môžete urobiť, je odprevadiť ho k posledným dverám, za ne však už musí kráčať sám a vy ho musíte pustiť.

Umieranie a smrť bolo u vás na oddelení asi bežnou súčasťou smien. Spomínate si však na prípad, ktorý sa vám vpísal do pamäti o niečo hlbšie?

Každý jeden sa vás dotkne, tomu sa jednoducho nedá uniknúť. Spomínam si na prípad mladého muža, tridsiatnika v najlepších rokoch. Rakovina pankreasu a maximálne 3 mesiace života. Keď prišiel na naše oddelenie kričal, že "tá k...a ma nedostane, nedostane ma". Hulákal na personál, trhal si infúzie, nadával a potom plakal ako dieťa. My sme ho museli silno držať, aby si neublížil. Vzdor rýchlo vystriedala zúfalosť a beznádej. Pár týždňov pred smrťou však nastala obrovská zmena - zmierenie - ale také skutočné a hlboké, že sa mi to ťažko vysvetľuje. Poprosil nás, aby sme mu dohodli stretnutie s právnikom, dal si na poriadok svoje veci, napísal listy dcérke aj manželke, urovnal konflikty s rodinou aj obchodnými partnermi. Trávil veľa času s rodinou, bez plaču a nadávok, chcel si užiť každú jednu chvíľu. Ku koncu už väčšinu času trávil sám, komunikoval, ale bolo to také zvláštne, akoby už bol od nás ďaleko. Keď prišla jeho dcérka naposledy, už sa s ňou veľmi nerozprával, ale keď začala plakať ustarostene sa jej pýtal, či ju niečo nebolí a čo sa jej stalo, keď plače. Akoby vôbec nechápal, že to je preto, že zomiera. S kolegyňou sme boli pri ňom, keď naposledy vydýchol a v jeho tvári nebola ani štipka strachu, práve naopak. Pozeral sa pokojne našim smerom, ale akoby nás už nevidel a s nádejou hľadel niekam do diaľky, cez nás. Bolo to veľmi silné, ale nie smutné ani tragické, také zvláštne pokojné a nekonečné.

Foto: Flickr

Takže hovoríte, že v posledných dňoch už dlhodobo chorý človek neprosí o život a nevyjednáva s osudom. Existuje niečo ako posledné prianie?

Potvrdilo sa mi mnohokrát, že je to vec, ktorú možno vôbec nečakáte. Vždy som si myslela, že je to prítomnosť milovaných, dotyk a pohladenie. Umierajúci tesne pred smrťou milujú ľudí inak, ako my živí. Uvedomujú si ich existenciu, ale chcú byť viac sami, akoby cítili, že túto cestu musia prejsť sami a nikto iný ju nevidí tak jasne. To, čo si však želajú do poslednej chvíle, je, aby sa ich blízki cítili dobre. Nechcú, aby nad nimi nariekali a už vôbec nechcú vidieť tváre pokrčené plačom. To si želajú najviac, aby blízki neboli smutní a neplakali, hlavne nie nad nimi, oni ľútosť už necítia.

Čo môže pomôcť umierajúcim a ich blízkym pomôcť zvládnuť obrovský smútok?

Sú tú často len úplné maličkosti. Napríklad aj keď neodpovedajú, radi počúvajú o pekných zážitkoch a veselých udalostiach. Mali sme raz na oddelení starého dedka, ktorý do poslednej chvíle vtipkoval a primár nechápal, že z jeho izby vždy počuť salvy smiechu. Miloval vtipy a veselé príhody, keď niekto chcel u neho na izbe nariekať, zobral paličku a naznačil mu, aby sa pratal, inak sa postaví a pomôže mu (a to mal amputované končatiny). Keď zomrel boli sme pozvané na kar a musím povedať, že keď sme si spomenuli na jeho hlášky, občas nám veru myklo kútikom. Nikdy naňho nezabudnem a je pre mňa dôkazom, že ani umieranie nemusí byť vždy tragédiou.

A ešte na jednu jeho hlášku nikdy nezabudnem. Keď sme ho dali na izbu s rovnako starými pacientmi, prosil nás, aby sme ho dali k nejakým mladším, pretože z týchto ho "chytá depka". 

Pri smrti nefunguje instantné riešenie

Myslíte, že za tie roky ste na smrť pripravená lepšie, ako ľudia, ktorí s ňou nemali toľko skúseností?

Na smrť sa nedá pripraviť. Dá sa ju len prijať a pochopiť ako nutnú súčasť života. Keď ju prijmete, bude váš život jednoduchší, nie tak zaťažený strachom a obavami. Každý človek má ohromnú sebauzdravovaciu schopnosť, dokáže prekonať všetko, ale všetko si vyžaduje čas. Pri veciach, ako je smrť, nefunguje instantné riešenie. Doprajte si čas na trúchlenie a tiež na plač, to je to nesmierne potrebné. Ja tiež často plačem, hlavne keď vidím ťažké prípady v práci, je to ako katarzia, po ktorej sa môže cítiť lepšie. Nikdy to však nerobím pred pacientmi.

Pani Margitka, ste na dôchodku, no stále ešte pracujete, nechcete si dopriať už oddych?

Nepracujem už na plný úväzok, chodím len vypomáhať do doliečovacieho ústavu a pomáham mladým kolegyniam, vediem skupinu, kde sa každý týždeň rozprávame a pomáhame si prekonať a spracovať ťažké okamihy. Neviem si predstaviť žiadnu inú prácu a voľného času mám teraz habadej, možno až príliš. Deti sú obe už z domu, teším sa z vnúčat a našej záhradky, ktorú máme neďaleko od domu. S manželom tam trávime každú voľnú chvíľku.

Chcem vám veľmi pekne poďakovať za tento hlboký a úprimný rozhovor. Čo by ste na záver odkázali čitateľom Dobrých novín?

Asi nemám žiadnu životnú pravdu, ale pokiaľ ide o smrť, nesnažte sa držať si ju od tela, ani kým ste mladý a plný síl. Ne je to temná postava s kosou v ruke, ale prirodzená súčasť života. Ak máte v rodine umierajúceho, urobte preňho pekné gesto, trávte s ním čas a nedeprimujte ho svojím vlastný zúfalstvom. Pamätajte si, že všetko, čo potrebuje pri svojej poslednej ceste, je vedieť, že vy ste v poriadku.

Už ste čítali?

Slovenka Erika: Rakovina mi viac dala, ako vzala. Musela som…

Mladej Slovenke diagnostikovali rakovinu, liečbu však vníma ako veľké…

Hrobár Ľubor: Vyťali stromy a z citorínov robia kolotočiarske…

Počas rokov práce zažil všeličo, od opitého farára, cez splašené…

Slovenku vyhlásili za jednu zo 100 najvplyvnejších žien vo Švajčiarsku.…

Preraziť v zahraničí nie je jednoduché. Rodáčke z Nitry sa to však…

Prvá Slovenka nominovaná na juniorskú Nobelovu cenu: Nikde v…

Mladá Slovenka získala nomináciu na prestížne ocenenie. Podarilo…