Vavro Šrobár bol jednou z najvýraznejších slovenských osobností

Lisková/Bratislava 9. augusta (TASR) – V Liskovej vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku (dnes Slovensko, okres Ružomberok) sa pred 150 rokmi narodil 9. augusta 1867 jeden z kľúčových politikov Československej republiky (ČSR), predseda Dočasnej slovenskej vlády v novembri 1918, prvý splnomocnený minister pre správu Slovenska, predseda povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR), lekár, verejný činiteľ, pedagóg, publicista, spisovateľ, národovec a prívrženec Tomáša Garriquea Masaryka - Vavro Šrobár.

Pochádzal z pokrokovej rímsko-katolíckej rodiny liskovského richtára, ktorý mal okrem neho ešte 11 detí. Päťročný začal chodiť do rímsko-katolíckej ľudovej školy v Liskovej, ktorú ukončil v roku 1878, v jedenástich rokoch ho otec zapísal do štvorročného piaristického gymnázia v Ružomberku. Nakoľko neovládal dobre maďarčinu, mal počas štúdia problémy, kvôli čomu piaty ročník gymnázia (v školskom roku 1882 až 1883) absolvoval v Levoči.

V rokoch 1883 až 1886 absolvoval dve triedy gymnázia v Banskej Bystrici, avšak pre národnostné rozpory musel nakoniec 8. ročník gymnázia absolvovať opäť na levočskom gymnáziu. Počas štúdia v Banskej Bystrici a Levoči bol zo strany maďarských úradov (obviňovali ho z panslavizmu) prenasledovaný a aj preto gymnaziálne štúdium po vylúčení zo všetkých stredných škôl v Uhorsku ukončil až na gymnáziu v českom Přerove (vtedajšom Rakúsko-Uhorsku).

Po ukončení gymnázia študoval v rokoch 1888 až 1898 na Lekárskej fakulte na Českej univerzite Karlo-Ferdinandovej v českej Prahe, kde sa aktívne zapájal do spolku Detvan (v rokoch 1894 až 1895 bol jeho predsedom). V ňom sa zoznámil s Martinom Kukučínom, Ladislavom Nádaši-Jégém, Jozefom Gregorom Tajovským, Ivanom Kraskom, Mikulášom Schneider–Trnavským, a Milanom Rastislavom Štefánikom.

V Prahe ho svojimi názormi výrazne ovplyvnil Tomáš Garrigue Masaryk, profesor Filozofickej fakulty na Českej univerzite Karlo-Ferdinandovej v Prahe. Na jeho podnet vydal Vavro Šrobár spolu s Pavlom Blahom 30. júna 1898 v Skalici aj prvé číslo časopisu Hlas, mesačníka, ktorým formulovali literárny, politický a ekonomický program mladej slovenskej inteligencie - hlasistov.

Po ukončení univerzity absolvoval rôzne lekárske kurzy, po ktorých na jeseň 1899 nastúpil ako praktický lekár do Ružomberka.

Spoločensky a politický aktívny Vavro Šrobár neúspešne kandidoval v roku 1906 do uhorského snemu. Pre poburovanie a protištátnu činnosť bol v tom istom roku uväznený. Na oslavách 1. mája v Liptovskom Mikuláši v roku 1918, počas ktorých účastníci zhromaždenia prvýkrát verejne vyjadrili vôľu utvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov, sa Šrobár vo svojom prejave dožadoval práva na sebaurčenie národov aj pre slovenský národ a volebného práva. Aj za túto aktivitu ho v auguste 1918 zatkli a do polovice októbra väznili.

Po tom, ako české politické strany vytvorili v júli 1918 Národný výbor československý, ako domáci vrcholný orgán národnej a demokratickej revolúcie, sa Vavro Šrobár stal v októbri 1918 členom jeho predsedníctva a koncom mesiaca, spolu s inými politikmi, podpísal manifest "Lide československý!". V ňom obom národom oznamovali, že po vzniku nového štátu majú svoju vládu, svoju samostatnosť a nezávislosť, svoju Československú republiku (ČSR).

Z poverenia Národného výboru československého sa stal predsedom Dočasnej vlády pre Slovensko, ktorá trvala len od 4. do 14. novembra 1918. Ako obhajca českých a slovenských záujmov bol v rokoch 1918-1920 vymenovaný (počas vlády Karla Kramářa od 14. novembra 1918 do 8. júla 1919 a počas prvej vlády Vlastimila Tusara od 8. júla 1919 do 25. mája 1920) za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Jeho úlohou bolo zabezpečiť politické a administratívne začlenenie Slovenska do novej ČSR. V tejto funkcii rozpustil v januári 1919 Slovenskú národnú radu (SNR). V rokoch 1918 až 1920 pôsobil aj ako minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy a v rokoch 1921 až 1922 ako minister školstva a národnej osvety.

Ako vysokoškolský pedagóg pôsobil na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (LF UK) v Bratislave v rokoch 1922 až 1937, pričom v roku 1923 sa habilitoval v odbore sociálneho lekárstva na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave a v roku 1935 dosiahol hodnosť univerzitného profesora.

V rokoch 1918-1925 a 1945-1950 bol poslancom Národného zhromaždenia Československa. Politicky sa angažoval v Agrárnej strane, Demokratickej strane a v roku 1946 založil novú slovenskú politickú stranu s názvom Strana slobody.

Počas druhej svetovej vojny podporoval protifašistický odboj. V roku 1944 bol členom predsedníctva Slovenskej národnej rady (SNR), ktorá bola ilegálnym orgánom prvej Slovenskej republiky a počas SNP v rokoch 1944 až 1945 bol spolu s Karolom Šmidkem jedným z dvoch predsedov povstaleckej SNR.

Politicky činný ostal Vavro Šrobár aj po skončení druhej svetovej vojny. V druhej vláde Zdeňka Fierlingera, nazývanej Vládou Národného frontu, pôsobil ako kandidát Demokratickej strany pôsobil od 6. novembra 1945 do 2. júla 1946 vo funkcii ministra financií. Dokonca, po komunistickom prevrate vo februári 1948, bol od 25. februára so 15. júna 1948 v druhej vláde Klementa Gottwalda aj napriek svojmu vysokému veku zvolený za ministra pre zjednotenie zákonov.

Vavro Šrobár zomrel vo veku 83 rokov 6. decembra 1950 v českom Olomouci, pochovaný je v Bratislave.

Bol držiteľom mnohých vyznamenaní, okrem iných mu v roku 1945 udelili Rad SNP, v roku 1969 vyznamenanie Rad republiky in memoriam.

Politik Vavro Šrobár bol činný aj ako literát a dramatik. Medzi jeho prozaické a publicistické diela patria: Dedinské rozprávky (1890), Či jest pravda na svete (1896), Ľudová zdravoveda (prvá slovenská učebnica sociálneho lekárstva) z roku 1909, Pamäti z vojny a väzenia 1914 – 18 (monografia z roku 1922), Osvobodené Slovensko (monografia, prvý zväzok z roku 1928), Ľudová zdravoveda (1937), Svetlo v temnotách (pod pseudonymom Andrej Bielik z roku 1937), Z môjho života (monografia z roku 1946), Oslobodené Slovensko, Pamäti z rokov 1918 – 1920 (druhý zväzok z roku 2004). Slovenské národné povstanie (1939–1945 je doposiaľ nevydanou monografiou, písaná formou memoárov). Bol aj autorom jednej divadelnej hry, ktorú napísal spolu s Ladislavom Nádaši-Jégém pod názvom Ako sa u nás žije (1891).